My Bastafidli

vychádzajúc z kultúrneho dedičstva našich predkov,

odhadzujúc vlastnú dlhotrvajúcu apatiu,

schádzajúc sa tu i tam, ako sa nám to páči, na viacerých miestach naraz, v obraze i pod obraz,

súc podpísaní na predpoludňajšej i popoludňajšej prezenčnej listine, uznášame sa na nasledovnom:

1   Každý poslanec ma právo dostávať plat v plnej výške bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

2   Každý poslanec (zástupca občanov) má právo na to, aby ho mohol zastúpiť ktokoľvek (z občanov), kedykoľvek a kdekoľvek, vždy bez ohľadu na to, kde práve je, a čo robí a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

3   Každý poslanec má právo nechať sa kúpiť; nerobiť vôbec nič; meškať na rokovanie a nestihnúť dôležité hlasovanie; ľubovoľne dlho parkovať; zdriemnuť si alebo rovno zaspať; listovať v novinách prípadne ich aj čítať; lúštiť krížovky, osemsmerovky aj sudoku; surfovať nielen na internete; chatovať; hrať golf a cestovať výhradne prvou triedou, vždy bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam, alebo inde.

4   Každý poslanec ma právo na bežný život občana, a teda má právo nahradiť stláčanie hlasovacieho zariadenia stláčaním tlačidiel na: splachovači, vysávači, mobilnom telefóne, automatoch, zbraniach, práčke, vozidlách mestskej hromadnej, prímestskej, medzimestskej a medzinárodnej dopravy a diaľkových ovládačoch spotrebnej elektroniky v ľubovoľnom rozsahu, čase a priestore, vždy bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

5   Každý poslanec má právo zaútočiť na novinára verbálne aj fyzicky; tunelovať; prať špinavé peniaze; rozprávať nezmysly, nepoužívať zmysly a robiť, čo si zmyslí; podvádzať; cynicky si robiť dobrý deň; byť v skupinke, alebo kohokoľvek do skupinky zaradiť; vulgárne sa vyjadrovať; vynášať a donášať; určovať Otca národa; zabúdať na pamäť národa a pritom vymýšľať starých Slovákov; falšovať dejiny, zmenky a podpisy, vždy bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

6   Každý poslanec má právo, vždy bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

7   Každý poslanec má právo.

8   Každý poslanec má.

9   Každý poslanec.

10 Každý.

    Každý?

V súlade s uvedeným, berúc do úvahy náročnú prácu volených a platených zástupcov občanov, a uvedomujúc si právo každého poslanca parazitovať na každej občianskej iniciatíve, vyjadrujeme ochotu podpísať aj kohokoľvek ďalšieho, kto o to požiada, alebo si to inak vyžiada, a to kdekoľvek, vždy bez ohľadu na to, kde práve je a čo robí, a či sa neskôr ukáže, že bol tam alebo inde.

Podrobnosti nech ustanoví každý, kto je Zákon, stojí nad zákonom alebo je zatiaľ pod zákonom.

Zároveň vyhlasujeme, že naše podpisy sú pravé.

ODBAVOVALI SA NA PREMIÉROVI-Milan Lukáč

Špeciálnej policajnej jednotke sa za priamej asistencie ministra vnútra Roberta Kaliňáka podaril naozaj husársky kúsok. V priebehu niekoľkých desiatok minút zhabala v niekoľkých redakciách desiatky počítačov. Tie majú pred súdom dokázať, že novinári sa skutočne odbavujú na premiérovi Robertovi Ficovi. „Je to naozaj nechutné,“ vyjadril sa jeden z policajných funkcionárov krátko po rozsiahlej bezpečnostnej operácii, na ktorej sa zúčastnil aj Úrad na ochranu ústavných činiteľov.
Polícia začala konať na základe vyhlásenia predsedu vlády, ktorým reagoval na zverejnenie fotografií, dokazujúcich, že porušoval dopravné predpisy: „Ľudia, ktorí čítajú kabaretný denník SME a je ich čoraz menej a menej, musia vidieť, že sa na mne odbavuje doslova každý deň.“
Na základe toho vyšetrovateľ dospel k názoru, že ide o závažný mravnostný trestný čin. A keďže sa to týka celého kolektívu redakcie a nie iba jednotlivca, vzniká podozrenie zo spáchania trestného činu skupinového odbavovania sa na ústavnom činiteľovi. To by potom dávalo skutku charakter organizovanej trestnej činnosti, kde je už podstatne vyššia trestná sadzba, najmä pre jej organizátorov. Priťažujúcou okolnosťou je i to, že sa páchatelia odbavujú opakovane, „doslova každý deň“, teda nevynímajúc ani nedele, štátne sviatky či dokonca pamätné dni slovenského národa.
Čo je však ešte závažnejšie, táto činnosť sa ako mor šíri už po viacerých redakciách, čoho dôkazom sú aj fotografie uložené na diskoch zhabaných počítačov, ktoré zrejme slúžia na páchanie tohto činu. Nevyžiadané maily vyzývajúce adresátov, aby sa odbavovali na premiérovi, sa šíria po počítačových sieťach aj s priloženými fotografiami. Podľa najnovších spravodajských informácií sa do tejto trestnej činnosti zapájajú prostredníctvom mobilných telefónov už aj študenti a najmä študentky žurnalistiky.
Polícia vyzýva všetkých občanov, aby nepodľahli a do tejto činnosti sa nezapájali.

Štefan Hríb k Halifaxu

Hokej sa na dlhé roky stal našou náhradnou identitou. Bolo omamné považovať sa za svetovú elitu. Ale bolo to falošné. Po Kanade sme trochu smutní, ale aj trochu zdravší – sme na pevnej zemi.

Tu, v strednej Európe, sme na náhradné identity zvyknutí. A trochu aj odkázaní, ako všetky malé národy, ktoré občas padajú do područia väčších. Boli sme s Hitlerom, ale nahovorili sme si, že my, arizátori a deportátori, sme len ľudáci. Boli sme so Stalinom, komunisti, ale uverili sme, že my, vrahovia Milady Horákovej, sme len takí jarní, odmäkoví. Aj potom, za Mečiara, sme si o sebe klamali. Jeho priaznivci v tom, že „lenon“ prekryje ich komplexy a sivý život, jeho odporcovia v tom, že sú a budú úplne iní. Neboli.

Hokej, krásny šport založený na tvorivosti, rýchlosti a tíme, do nášho večného sebaklamu tiež spadol. Od začiatku. Keď sme tu ešte s Gottwaldom naivne budovali trate mládeže, aspoň hokejom sme si potvrdzovali, že máme aj na Ameriku. Hokej bol vtedy útechou proletariátu. Neskôr, keď prišli ruské tanky, sme síce veľmi rýchlo sklonili hlavy, ale doma, pri televízoroch, sme žehnali každý náš gól v ruskej sieti. Hokej bol vtedy odbojom zbabelých. A ešte neskôr, v čase, keď si tu pár politikov vytvorilo štát, aby v ňom vládli a bohatli, bol hokej našim náhradným sebavedomím. Áno, mali sme tu únos a vraždu a vylučovanie poslanca a tunely v každej štátnej firme, ale postúpili sme do áčka a nakoniec sme sa stali majstrami sveta. Tak aké demarše?

Teraz, v Halifaxe, sme padli úplne na dno. Nie je to žiadna tragédia, hokej je len šport, nejde v ňom o život, iba o radosť. Hokejisti – ani tí z majstrovstiev, hoci sklamali, ani tí, čo neprišli z NHL, hoci mohli – si nezaslúžia hnev. Veľakrát nám urobili radosť, oveľa viac ako my im, a občas môžu hádam aj oni zlyhať. 

A ani náš hokej si dnes nezaslúži emócie. Potrebuje chladný rozum.

Zatiaľ sme tu mali dve hokejové epochy. Prvá, nacionalistická éra, bola pustá ako otcovia tohto štátu. Bola to doba insitných Mitošinkov a Golonkov zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorí v hráčoch zo sveta videli skôr zradcov Slovenska, než osobnosti. Bola to tiež doba mafie a Dušana Pašeka, šéfa hokeja, gamblera, ktorý vraj spáchal samovraždu...

Potom prišiel dôležitý krok dopredu. Pochopili sme, že Krahule nie sú pupkom sveta. A tiež, že NHL je o kvalite, a že hráči, ktorí sa tam uplatnili, sú našou pýchou, nie hanbou. Uznali sme ich, ocenili, pozvali, a oni sa našou pýchou naozaj stali. Bol to dobrý, užitočný krok. 

Ale s ním prišla aj éra cynických Širokých, ktorí v športe videli najmä cestu k beztrestnosti, spoločenskému odpusteniu a novým kšeftom. Nacionalistov vtedy v hokeji plošne vystriedali zbohatlíci s temnou minulosťou, a hoci na chvíľu ich prachy pomohli, dlhodobo náš hokej skazili. Nemysleli na budúcnosť, ale na seba, ešte aj deťom ukázali moc peňazí, a zo štadiónov tým vyhnali skutočné talenty. Navyše, čistú atmosféru, v ktorej do reprezentácie chodili všetky hviezdy vždy, keď len trochu mohli, dokonca aj so zraneniami, zamútili intrigami natoľko, že dnes na majstrovstvá neprišli už ani zdraví hráči. Reklama, v ktorej nás usmievaví Demitra s Gáboríkom pozývajú pozerať hokej, lenže bez nich, je kruto presná. Normálny biznis berú, túto reprezentáciu už až tak veľmi nie.

Halifax je veľký neúspech, ale môže byť aj druhým krokom dopredu. Už vieme, že generácia hráčov, vychovaná na federálnej lige, končí, a naša liga ešte stále takú silu nemá. Na lige musíme teraz tvrdo pracovať. Vieme už aj to, že občas dokážeme zázrak, ale systémovo sme už za Švajčiarskom a Nemeckom. Cestou je dlhodobá práca s mládežou. A vieme tiež, že náhrada prostučkých nacionalistov vo vedení hokeja krivými mecenášmi na dlhodobý rozvoj hokeja nestačila. Cestou je otvorenosť všetkých, nielen Petra Štastného.

Toto je pád, ale aj pevná zem. A z takej sa predsa dá vykročiť.