utorok 25. novembra 2008

19 rokov od novembra

Devätnáste výročie nie je nijaká okrúhlina. Ale, ktovie, čo bude o rok. Takže si zaspomínam.

Niekedy začiatkom septembra osemdesiatdeväť som spolu s Feldekom, Vilikovským a ďalšími podpísal petíciu PEN klubu proti uväzneniu Čarnogurského a Kusého.

A ešte niekoho, ale to si už nepamätám. Čítali to v Slobodnej Európe a stretol som na ulici Gaba Rapoša, ktorý na mňa sprisahanecky žmurkal a povedal „som na vás hrdý“. 

Potom za mnou prišiel Agnes Snopko s ďalšou petíciou a upozornil ma, aby som si podpis rozmyslel, lebo to podpísal aj Havel. Rozmyslel som si to a podpísal som. Vtedy sme netušili, že sa blíži revolúcia a že tá revolúcia bude spočívať najmä v podpisovaní. Vždy lepšie, ako keby sa strieľalo. 

September prešiel, október tiež. Padol berlínsky múr. To bol významný signál. Mimoriadne významný. Ale my sme sa ešte stále k ničomu nemali. Furt sa čakalo. Dodnes mi nie je jasné, na čo. Lebo významnejší signál ako pád berlínskeho múra už nemohol prísť

V jedno, tuším sobotňajšie ráno mi telefonoval priateľ z Prahy. Člen Národního divadla. A vzrušene mi opísal, čo sa včera večer dialo na Národní tŕídě. Ďalší signál. Večer sme mali premiéru v divadle. Ja som nakrúcal v televízii. Volali mi, či majú pred predstavením prečítať petíciu, ktorú dostali z Prahy. Povedal som, že až keď budem v divadle. Keď som tam prišiel, bolo už po predstavení. Ale vzrušenie sa stupňovalo. Mal som dlhý rozhovor so svojím bezprostredným nadriadeným a vybadal som, že je nesvoj. Dovtedy bol zakaždým svoj. Na druhý deň mi volali kolegovia, či podpíšem petíciu, ktorá odsudzuje zákrok na Národní třídě. Súhlasil som. Večer sme v Astorke, kde sme mali hrať Tartuffa, vyšli pred publikum, Labuda prečítal to vyhlásenie a povedal, že predstavenie nebude, lebo sme vstúpili do štrajku. V živote sme nemali taký dlhý potlesk. Museli sme sa chodiť opakovane klaňať. Večer sme so ženou ležali v posteli, počúvali Slobodnú Európu a tam prečítali naše mená. Žena povedala „ tuším, že sa to začalo“. Súhlasil som, hoci som presne nevedel, že čo. 

Na druhý deň bolo v Národnom divadle stretnutie s ministrom kultúry a s Gejzom Šlapkom z ÚV. Zdalo sa, že vôbec netušia, že sa čosi deje. Režisér Strnisko vstal a tichým, ale naliehavým hlasom prečítal svoj prejav, v ktorom povedal, že je koniec tohto nezmyselného experimentu, ktorému sme nedobrovoľne obetovali svoje životy. Myslel tým socializmus. Všetci vstali a dlho tlieskali. Predstavitelia strany a vlády sedeli. 

A potom sa išlo do generálneho štrajku, do štrngania kľúčmi, do zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, do slobody. Čím ľahšie to išlo, čím jednoduchšie sa rozpadávala komunistická moc, tým väčšie boli ilúzie o tom, ako to už teraz bude všetko úžasné. A keď sa po krátkom čase ukázalo, že to hneď až také úžasné nebude, nastali prvé sklamania. A v tých sa cítime dodnes ako ryby vo vode. 


.milan Lasica 

nedeľa 2. novembra 2008

Vyvlastniť

Keď premiér Robert Fico vyhlásil, že vláda je pripravená pristúpiť k extrémnym opatreniam vrátane vyvlastnenia, pokiaľ by energetické monopoly nezohľadňovali pri cenových návrhoch kúpyschopnosť obyvateľstva, vyvolalo to v imperialistických kruhoch doslova hystériu. Vraj v demokratických krajinách sa nevylastňuje a ani nezoštátňuje, pretože tam je súkromné vlastníctvo posvätné ako krava v Indii. Vôbec to však nie je pravda. Už v minulosti, vo februári roku 1948, náš ľud pod vedením strany úspešne vyvlastnil nenásytných kapitalistov a nič hrozné sa nestalo. Skôr naopak. Z robotníkov sa stali riaditelia, z riaditeľov robotníci a ekonomika napredovala míľovými krokmi. Zmenil sa aj život na dedine, veselý džavot našich družstevných roľníkov sa ozýval z lánov, na ktorých predtým museli hrdlačiť pre kulaka.
Dnes sa agenti imperializmu chvastajú, že slovenská ekonomika za rok vzrástla takmer o desať percent. Z minulosti však poznáme prípady, keď niektoré kolektívy prekračovali plán aj o sto percent, ba úderníci aj o viac. Tkáčka súdružka Veselovská dokonca splnila svoju päťročnicu za necelé dva roky!
Ľudia totiž vedeli, že pracujú na svojom vlastnom, že krv z ich mozoľov neslúži pre boháča parazita, ale strane, ktorá im ukazuje ten správny smer. Každý úspešne zavŕšený päťročný plán nás míľovými krokmi posúval vpred a nebyť prevratu v roku 1989, mohli sme predstihnúť v životnej úrovni Američanov už pred tromi rokmi.
Takže zoštátnenia či vyvlastnenia sa vôbec báť nemusíme. Pracujúci sú najlepšími správcami svojho majetku a strana vie dosadiť do vedúcich pozícií tých najlepších odborníkov. Nesmieme však zaspať na vavrínoch a uspokojiť sa len s vyvlastnením energetických monopolov. Do rúk pracujúcich sa musia vrátiť všetky podniky, banky a finančné inštitúcie, rovnako treba skoncovať s kulakmi a so živnostníkmi. Prečo máte platiť nekresťanské peniaze súkromníkovi opravárovi, keď vám všetko oveľa lacnejšie a kvalitnejšie vynovia v komunálnom podniku služieb?
Rovnako sa treba zamyslieť, či nemáme zbytočne veľa politických strán. Čím ich bude menej, tým menej sa budú trieštiť tvorivé sily, tým menej sa budú hašteriť a zneisťovať občanov. Najlepšie, keby bola iba jedna, ľudia by sa netrápili, koho voliť. Potom by nebolo treba ani zakotviť v ústave vedúcu úlohu jednej strany, čiže povyšovať ju nedemokraticky nad tie ostatné.
Dobre to povedal predseda vlády: „Niekedy strácame trpezlivosť. Rád by som pripomenul všetkým cudzím vlastníkom energetických monopolov, že existuje článok 20 Ústavy SR, ktorý hovorí, že vo verejnom záujme sa dá vec vyvlastniť.“ Takže už ostáva len od slov prejsť k činom, k svetlejším zajtrajškom.