Prežívali sme najlepšie časy a napriek tomu sme žili na dlh. Všetci sme boli ľavičiarmi a nikto sa nechoval zodpovedne, hovorí hlavný stratég ČSOB v Prahe Tomáš Sedláček. Keď táto kríza pominie, treba zaviesť pravidlá, ktoré nás prinútia v dobrých časoch robiť hospodáriť s prebytkami.
Kedy si poviete, že sa kríza skončila?
Najskôr sa musí nájsť jej dno. A toho sa najskôr dotkneme na burzách a kapitálových trhoch. V momente, keď budú mesiac - dva rásť, vráti sa na trhy nálada a budeme to môcť považovať za jeden zo signálov oživenia ekonomiky. Musí ich však byť viac - zväčšenie podnikateľskej dôvery, nárast objednávok v priemysle a pochopiteľne najvyšším signálom bude rast hospodárstva. Ten očakávame až v poslednom štvrťroku 2009.
Vrátime sa vôbec tam, kde sme boli pred krízou?
Zotavenie bude pomalé a potrvá dlho, kým sa dostaneme k tempám rastu z posledných rokoch. A je otázne, či vôbec. Keď budeme nabudúce takto rýchlo rásť, mali by sme si dávať sakramentský pozor, aby sme takýto prudký rast využili na znižovanie dlhu. Ak by Slovensko v budúcnosti čakal ďalší 9-percentný rast, mali by ste sa postarať o to, aby nebol taký vysoký a robiť reštriktívnu rozpočtovú politiku a znižovať dlh. Jednak bude treba splatiť dlžoby, ktoré si narobíme teraz. A tiež bude treba mať fiškálny vankúš, aby sme mali do čoho pristávať, keď takáto kríza príde. Pretože fiškálny vankúš v tomto čas nemá v sebe jediné pierko. Ten slovenský a český síce čiastočne áno, ale zahraničný nie a preto je to pristátie také tvrdé.
Život štátu na dlh presadzoval aj ekonóm John Maynard Keynes, hoci len v čase krízy...
Keynes sa ani nemusel posunúť z miesta a stal sa z neho pravicový politik. To, čo sme robili, bolo na praktickej úrovni oveľa ľavicovejšie, než čo kedy Keynes pripustil. Keby sme sa chovali podľa jeho rád, mali by sme v dobrých časoch rozpočtové prebytky. Štáty sa chovajú v súčasnosti ako Keynesov bastard. Vzali sme si z jeho teórie iba to výhodné, to deficitné financovanie a tak sme financovali aj časy rastu. Bolo len otázkou času, kedy to praskne a príde kríza.
Ako vznikol nápad, že štát žije na dlh aj v dobrých časoch?
Keynes otvoril Pandorinu skrinku, keď povolil uvažovanie o deficitnom financovaní v období krízy. Predtým to dovolené nebolo. Do istej miery ho teda môžeme viniť, že povolil, aby synovia platili dlhy svojich otcov a nechal ich, nech sa prežierajú a ožierajú. Druhým vinníkom môžu byť aj maastrichtské kritériá. Keď sa povolilo, že schodok verejných financií nemôže byť vyšší ako tri percentá, psychologicky sa deficit do troch percent stal prijateľný. Ďalší problém bola mentalila, vďaka ktorej sme rýchly rast ešte zrýchľovali, ako keby sme do motora liali olej. Namiesto prípravy zásob dreva na zimu, teda na horšie časy, sme ho spálili v lete len pre to, aby nám bolo ešte väčšie teplo. Vinná je aj popularizácia politiky. Politik má skutočne najlacnejší zdroj financovania z deficitu. Pretože ak chce politikom zostať dlhšie ako jeden rok, musí ľuďom sľúbiť niečo navyše, čo si nezaslúžia. Ťažko sa stanete politikom, keď budete v kampani hlásať zvoľte ma a ja vám zoškrtám príjmy, znížim dávky a zvýšim dane.
Dá sa voličom vysvetliť, že deficit nie je príjmom rozpočtu?
To je paradox bohatnutia z dlhu. Ak si napríklad rodina požičia 100-tisíc korún, je hlúposť tvrdiť, že zbohatla. Akosi to však na úrovni HDP funguje. Ak by sa zmenil systém a deficit by sa odpočítaval od rastu ekonomiky, bolo by to očividnejšie. V súčasnosti môžete mať napríklad tempo rastu tri percentá HDP a zároveň mať trojpercentný deficit verejných financií, čo je vlastne nula. Ak by sa číslo očistilo od neoprávnených peňazí (deficitu pozn. red.), ktoré tam nemajú čo robiť, zmenila by sa logika politikov ale aj voličov. A deficit by sa dal používať v čase krízy, rast by sa však umelo nenafukoval.
Prečo sa na to neupozorňovalo?
Pozrite si články ekonómov alebo analytikov. Všetci kričali, že to tak nemá byť. Možno sme kričali málo. Keby ste boli politikom, robíte to isté. Zvýšite deficit o desať percent a čo? Analytik napíše článok do novín, dva tri a čo sa stane?
Dá sa odhadnúť o koľko táto kríza zníži potenciálny rast ekonomík do budúcnosti?
Na to nemám odpoveď. Nepremýšľal som nad tým zatiaľ.
Kedy sa prejaví znižovanie daní?
Snažili sme sa to urobiť tak, aby pokles začal fungovať čo najskôr. Keď poviete podnikateľom v januári, že im v lete znížite sociálne, tak sa hneď začnú chovať inak. Podobne ako u vás s eurom. Keď bolo jasné, že sa euro zavedie v roku 2009, podnikatelia sa začali pripravovať. Naše zrýchlenie odpisovania majetku začne platiť okamžite. Český balíček sme pripravili tak, aby sme vyšli v ústrety fiškálnym stimulom na západe. Keď oni začnú kupovať, my zlacníme prácu. Všetci na západe budú šťastní, že si môžu kupovať autá lacnejšie. Nás naozaj nemôže nikto viniť z toho, že nedávame fiškálne stimuly do automobilového priemyslu, pretože je to jednak veľmi drahé a za druhé to pre nás nemá zmysle.
Môžu zabrať opatrenia, ktoré do protikrízových balíčkov zabalila slovenská vláda?
Až tak dopodrobna som ich nesledoval, ale najlepšie opatrenia sú také, ktoré majú čo najvyšší podiel znižovania daní. Pretože tie sú pre všetkých. Zvyšovanie výdavkov vždy znamená urobiť sito, vybrať si sektor, ktorému pomôžete. Či to budú sklárne alebo automobilky, výrobcovia vidličiek a prečo nie výrobcovia lyžičiek a nožov... Je to začarovaný kruh. Keď znižujete dane, uľavíte všetkým. V tom je podarený český balíček, že nezvyšujeme daňové zaťaženie, naopak uvoľňujeme ľuďom ruky, aby mohli podnikať. Väčšina opatrení smeruje nie do dopytovej, ale ponukovej strany ekonomiky. Pre našu ekonomiku je to dobré. Iné je to v USA, ktorých ekonomika je uzatvorená, s iba 8-percentným podielom vývozu na HDP. Tam dáva zmysel podporovať domáci dopyt.
Má zmysel v čase krízy podporovať znižovaním daní firmy, keď mnohé z nich budú v strate a žiadne dane platiť nebudú?
Znižovať sadzbu dane je hlúposť. Firmám, ktoré sú v problémoch tým nepomôžete a tým, ktoré sú v poriadku, ešte uľavíte. Je lepšie sa sústrediť na iné veci.
Čo napríklad PPP projekty?
Nevidím v tom žiadne riešenie krízy. Je to všeobecná debata, ktorú by sme mohli viesť v roku 2004 či 2020. Takéto projekty sú veľmi nákladné na čas. Mnoho z nich je vlastne privatizáciou štátnych výnosov a donedávna sa nimi obchádzali maastrichtské pravidlá. Napríklad, keby štát postavil diaľnicu, ktorá stojí 10 percent HDP. Ak by sa stavala zo štátnych peňazí, schodok a dlh sa zvýšia o 10 percent. Ak sa tomu chcete vyhnúť, môžete zvoliť PPP projekt . Nebude vás to stáť ani korunu, ale potom si investor vytiahne peniaze na mýte. PPP projekty sú dobrá vec, ale všetko závisí od detailov. Ak sú dobre zvládnuté a riadené, môžu pomôcť. Ale nie je to všeliek.
Pre krízu hrozí viacerým krajinám deflácia, teda klesanie cien. Reaguje Európska centrálna banka dostatočne razantne?
Postupuje pomerne rozumne. Rozdiel medzi infláciou a defláciou je v tom, že proti deflácii nemôžeme bojovať. Ak sú úroky na nule, čo ďalej - platiť ľuďom za to, že si požičajú?
Mohla by odkupovať dlhopisy firiem.
To by bol bankrot bankového sektoru. Je to veľmi krajné riešenie. Deflácia vedie k extrémnemu zníženiu spotreby. Ak viem, že počítač bude budúci rok stáť o päť percent menej, nákup odložím. Takýto scenár hrozí, keď začnú protikrízové opatrenia vsiakavať do ekonomiky. Teraz máme závažnejšie problémy. Vám sa v tomto naozaj podarilo načasovanie zavedenia eura. Jedinou obavou bol rast cien, teraz môžete byť vďační, pretože my by sme si chceli kúpiť infláciu.
Slovensko teda zaviedlo euro v pravý čas?
Euro bolo pre vás výhodnou kúpou, hoci drahou. Stálo vás viac ako malo, ale to vtedy nikto netušil. Na druhej strane ste si kúpili oveľa väčšiu istotu a stabilitu, ako máme my. Pozrite, čo sa deje s poľským zlotým, maďarským forintom a českou korunou. U nás sa stále diskutuje, či zvyšovať alebo znižovať úroky, čo vy už vôbec neriešite. Okrem istoty ste si kúpili aj vysokú pravdepodobnosť, že keby náhodou došlo k najhoršiemu, tak sa vám pomoci dostane skôr ako napríklad Česku. Krajiny eurozóny, práve preto, že používajú jednu menu, si pomôžu skôr, než len členovia Európskej únie bez eura.
Prečo by Nemecko mali trápiť problémy Slovenska?
Pretože ak by ľahlo Slovensko, ľahne aj Nemecko. V momente, keď vám ľahne Grécko alebo Taliansko, tak to negatívne ovplyvní aj Nemecko. Preto je pomoc v ich záujme, aj keď je to trochu nespravodlivé. Ale pozrite sa čo urobil taký Island v Lotyšsku alebo na Pobaltí. Ak by padlo miesto neho Pobaltie, padne Švédsko, pretože tam majú prepojený bankový sektor. Ak padne Švédsko, padne Fínsko. Nemôže sa nechať padnúť jediný štát.
Reálne niečo takéto hrozí?
Myslím že áno.
Keď začnú padať štáty, bude ich mať kto zachrániť?
Banka padne s menšou pravdepodobnosťou ako štát. Island bankrotuje, no jeho banky nie. Štát radšej zachráni banky ako sám seba. Od začiatku krízy žiadna významná finančná inštitúcia okrem Lehman Brothers nepadla. Vždy dostanú v nejakej podobe záchranné koleso. Ani Island nakoniec nepadne, lebo dominový efekt by bol obrovský. Nápravný mechanizmus, že nech si každý robí čo chce a bude potrestaný, preto nefunguje. Do budúcna je preto nárast tohto morálneho hazadru šialený. Je to ako podobenstvo z Nového zákona, kde najímali robotníkov. Jedného najali o ôsmej ráno, druhého o ôsmej večer a obaja pracovali len do deviatej a dostali rovnakú mzdu. Podobné je to aj s pomocou bankám. Taká, ktorá sa chovala nezodpovedne a dostane pomoc, vlastne predbehne zodpovednú banku, ktorá pomoc nedostane.
Aké je teda morálne poučenie do budúcnosti?
Šetrime v časoch dobrých, aby sme v horších časoch mohli míňať. Chceme viac ako môžeme mať. Trpíme schizofréniou, lebo chceme byť pravičiari, ale nie sme. Naopak, sme šialene ľavicoví, okrem severských krajín. Poďme si to priznať, že sme všetci obcovali a všetci sme boli ľavičiarmi a nikto sa nechoval zodpovedne a poďme si zaviesť pravidlá, ktoré nás prinútia v dobrých časoch robiť prebytky. Aby sme na to zase nezabudli.
Napríklad Briti majú toto pravidlo, ale nefungovalo.
Tak si treba povedať, že ak sa toto pravidlo nebude dodržovať, ministri a štátni tajomníci sa vzdajú 20 až 30 percent zo mzdy. Aspoň symbolicky. Alebo, že nebudú jazdiť autami, ale na bicykli. Napríklad v Belgicku, keď mali schodok, predávali sa štátne budovy. Veľmi to nepomohlo, ale psychologicky áno.
Kríza k nám prišla z cudziny, je na ňu liek?
V Česku ani na Slovensku ho nevymyslíme. Kríza je príliš veľká na to, aby to bol len americká hypotekárna kríza. Je to kríza našej civilizácie a musíme sa naučiť žiť inak. Spôsob "ekonomického leta zdá sa mi trochu podivný", aby som citoval Vančurovu knižku Rozmarné leto. Trochu sme to preháňali a keď sa večer zábava preženie, ráno príde opica. Je to ale všeobecná ľudská vlastnosť.
Môže mať kríza vplyv na globalizáciu?
Môže sa to vyvinúť dvomi smermi. Buď sa budeme globalizovať prudšie, pretože sa cez naše "utrpenie" zamyslíme nad tým, že iní trpia viac. Je to navyše prvýkrát, kedy aj chudobné krajiny trvajú na globalizácii, lebo is uvedomujú, že je to pre ne lepšie. Ak to budeme dobre hrať a fungovať, môže to byť dobrá správa pre medzinárodný obchod. Ak sa presadia ochranárske tendencie, tak to bude zlá správa. Predstavte si, že by nebolo euro. Prvá vec, ktorú by krajiny urobili, by bola devalvácia meny. Veď tých pár mien, ktoré zostali mimo eura, nikto nevie, čo sa s nimi bude diať. Ak by sme tu miesto jednej meny mali 16, vlna devalvácii by sa nedala ustrážiť. A znehodnotenie meny je jasný prejav protekcionizmu, ktorý sa nedá strážiť.
Takže Sarkozyho vyjadrenia sú oproti tomu len vvýkriky do tmy?
Všetko je to zatiaľ na úrovni slov. Na praktickej úrovni sa nič protekcionistické nedeje a krajiny si pomáhajú.
