Zlý sen - samovražda riaditeľa STV!

„Krátko po zasadnutí Rady Slovenskej televízie spáchal generálny riaditeľ STV samovraždu. Vo svojej kancelárii ho našli zastreleného štartovacou pištoľou, ktorou pred rokom štartoval športový okruh Trojka. V rozlúčkovom liste vyjadril svoje dôvody, ktorými boli: neschopnosť riadiť verejnoprávnu televíziu, neustále narastajúca strata (za prvý polrok 2009 až 240 miliónov korún), rapídne klesajúca sledovanosť, zvyšujúca sa kritika na nekvalitu programu a odopretie ďalších kompenzácií vo výške 3 milióny euro od vlády."

V tej chvíli som sa prebudil. Moderátorka Správ STV mi v sne prečítala z čítačky túto správu s jemným náznakom emócie a obrazovka potemnela. Prebral som a pretierajúc zrak som okamžite zapol televízor s vysielaním STV. Na Jednotke sa bežala ranná show s prebujaro veselými moderátormi, na Dvojke živá panoráma, na Trojke x-tá repríza akéhosi veslovania, ani na teletexte nič nenasvedčovalo tomu, že čosi kruto zasiahlo do osudu STV. Sadol som si k internetu a vydýchol som si. Bol to iba zlý sen.

Napriek tomu, vo mne zostal neistý dojem. Ako by také dôvody zvažoval trebárs riaditeľ japonskej televízie verejnej služby, spáchal by harakiri? Odvolali by radní škandinávskej verejnej televízie riaditeľa za pád na pozíciu trojky na trhu? Platili by „dobrovoľne" iní Európania televíziu, ktorú nemajú dôvod pozerať? Súhlasili by s okruhom, ktorý nemôže sledovať viac než 40% divákov a má sledovanosť menej než 0,7%. Tešili by ich neustále reprízy a pritom prehraté súdne spory, motivačné odmeny menežmentu, zvýšené honoráre a poplatky taxislužbám?

Našťastie v Slovenskej televízii nenasvedčuje nič tomu, že by v nej zúrila kríza. Ani vnútorná, ani hospodárska. Usmievaví moderátori tým pár tisíckam divákov denne prečítajú správy a neskôr na Dvojke aj pripravené komentáre bez náznaku štipky vlastného názoru. Beznázoroví reportéri sucho odrecitujú čosi z „miesta činu" a vždy sa milo usmejú. Názor diváka je nepodstatný, internetová interaktivita je neželaná či nepoznaná, načo zapojiť divákov, nech len driemu pri obrazovke. Môže sa im pri tom iba snívať o analytickej aktuálnej publicistike, napríklad typu Václava Moravca v Českej televízii. Môže naďalej snívať sen o pôvodnej tvorbe, kvalitnej zábave a informačnom servise.

V Slovenskej televízii, často aj ako v tomto štáte, je všetko „akože". Televízia „akože" vysiela, informuje, zabáva a vzdeláva. „Akože" nie sú peniaze, tak tie čo sú „akože" idú na skvalitnenie programu, ktorý sa „akože" skvalitňuje, no nikto „akože" nechce vidieť, že to „akosi" nejde. „Akože" Rada STV „akože" kritizuje tento stav, no „akosi" schváli „akože" rozpočet a „akože" sa bude tváriť spokojnejšie. Vláda „akože" nebude mať iné riešenie, len „akosi" znovu zachrániť tú našu Slovenskú „akože" televíziu. A my daňoví poplatníci a plátcovia za servis verejnoprávnej služby sa budeme aj naďalej tváriť, že nám to „akože" vyhovuje a že sa s tým „akosi" nedá nič robiť. Bolo by to inak na samovraždu, no my Slováci sme „akosi" iní.

Daniel Mikletič

Umieračik zvoní súdruhom

Populizmus, ako každé darebáctvo, sa riadi aj týmto: využiť každú možnosť na pozitívnu sebaprezentáciu bezo zvyšku. Viď: štátny smútok, prísľub vyšetrovania aj zahraničnými expertmi, aj keď to potrvá dva roky. A zodpovednosť zatĺkať, ako radí Dr. Plzák pri nevere, či právni radcovia mafiánov. Nijaká pokora, ani pred majestátom smrti. Nehorázne demonštrácie rozhadzovania peňazí spoluobčanov. Nijaké priznanie zlyhania, vysvetlenie šokujúceho termínu „záhaľka”, keď baník ochorie. Drastické tlaky lumpáckych hrdinov privatizácie spolufinancované štátom. Nijaké okamžité zatvorenie bane a vyhadzov zodpovedných, rekvalifikácie, ale dvojročné vyšetrovanie ako v čiernej komédii.

Ani dvadsať zmarených životov nezastaví túto zločineckú mašinériu, čo strháva celú krajinu až na dno testovania odolnosti občana, vzorne pripraveného 40-ročnou drezúrou ateistického boľševizmu. Tak vytrénovaného, že prináša krvavé obety za svojich zotročovateľov, ako v závere pohanských čias, a slobodne si ich volí, aby opätovne narábali s jeho životom, ako sa im páči.

Mimochodom, aj škôlkarovi je smiešne, keď počuje, že 300 nových policajtov vyrieši zúfalú biedu Rómov v slovenských getách, kam ich komunisti dostali a dnešní postkomunisti ich tam ešte priklincovali.

Keď v STV bežali písmenká o zmene programu, automaticky mi naskočil známy obraz osôb a obsadenia prvých lavíc v handlovskom kostole: prezident docent so štandardou, kancelár akademik, ďalší komunistickí právnici Fico a Kaliňák, a ešte nejakí 'tajtrlíci', aby sa popretŕčali, aj doplnkové tváre komunistami v ďalšej službe zriadených krajov a okresov. Nestalo sa tak. Nebolo tam z tejto zbabelej chásky ani nohy. Ktovie prečo? Hádam len necítia vinu, a čím, prosím vás, by ju cítili? Studenou mocenskou kalkuláciou ťažko, ak sa o moci na fliačiku zeme zvanom Slovensko vôbec dá hovoriť. Naši politici chotárneho významu to chcú vo svojich guberniálnych sebaprojekciách tak vidieť. Pritom ide o obyčajnú službu spoluobčanom, ktorú bezbožne prznia. Možno tušili, že by ich baníci v záchvate bolesti z bezohľadného zaobchádzania so živiteľmi rodín nahádzali do šachty.

Biskup Baláž predniesol Slovensku víziu, aby sme si zachránili duše, že milióny nie sú všetko, aby sme sa zachytili zvyškov viery, ktoré boľševici nedokázali vygumovať. Nehovoril báchorky. Pripomenul, že keď bolo predpísané zdraviť Česť práci, baníci sa poklonili pozdravom Zdarboh. Nech Pán Boh dá večnú slávu zahynuvším v Handlovej. Ešte nie sme mŕtvi, ešte je čas na záchranu duše pre večnosť, ako nás viedli naši poctiví dedovia, čo by ani slamku neukradli a s blížnym by sa rozdelili o posledné. Platí to najmä pre tých, čo zle vládnu osudom druhých. Že sa trasú od strachu, je dobrý príznak.

Fero Guldan