Keď vychádzala Mečiarova hviezda, nikto nevedel, ktože to je. Stál pred nami človek, ktorý pracoval do úmoru, pamätal si všetko, mal informácie, o ktorých sa nám nesnívalo, ťah na bránku, vôľu k moci a spočiatku aj lojalitu. Pohár vzájomného poznania sa plnil pomaly.

U Mečiara šlo predovšetkým o 1) Zneužívanie diskrétnych informácií na denunciáciu protivníkov, 2) Zneužívanie médií na politickú manipuláciu, 3) Otvorené klamstvá a fabulácie, ktorých pretlak prakticky vylučoval vecný dialóg, 4) Prispôsobovanie politickej agendy verejnej mienke. Keď hovorím o politickej agende, myslím osobné mocenské záujmy. Mečiar nikdy nepovažoval ekonomické záujmy za prvoradé. Nebol korumpovateľný, ale korumpoval. Keď sa pohár naplnil, odvolali sme ho z postu premiéra vlády Slovenskej republiky. Zaplatili sme politickou smrťou. Hnutie za demokratické Slovensko sa ujalo moci a Mečiar vlády nad Slovenskom. Trvalo to dlho. Dnes sa v tejto súvislosti hovorí o období mečiarizmu.

Cena bola vysoká – napríklad oneskorená štandardizácie politickej scény (všetci proti Mečiarovi), mafianizácia prostredia (rozdávanie štátneho majetku podľa lojality), polarizácia Slovenska na mečiarovcov a tých ostatných a podobne. Z môjho osobného hľadiska do ceny za mečiarizmus patrí aj rozpad Československa, odklad riešení mnohých sociálnych a ekonomických problémov či emigrácia časti elít.

V jednom zo svojich starších textov som Roberta Fica označil za klon Vladimíra Mečiara. Je to však klon modernizovaný. Vie lepšie anglicky, má hlbšie vzdelanie, je mladší atakďalej. Podobne ako Mečiar je však predovšetkým technológ moci. Nepotrebuje partnerov, chce vládnuť po svojom. Tí, ktorí s nim podpíšu zmluvu o spolupráci sa stanú vazalmi (podobne ako kedysi Mečiarovi poslúžili Kňažko, Budaj, Filkus, Kováč a ďalší). Buď budú lojálny, alebo pôjdu. A lojalita podľa Fica je ľúbivosť navonok a tvrdé presadzovanie osobných a skupinových záujmov dovnútra. Ľúbivosť navonok bude proeurópska, vovnútri bude proruská, navonok bude proreformná, dovnútra bude socialistická, teda rozhadzovačná, navonok bude proľudová, dovnútra bude o „našej veci“. A „naša vec“ je symbolizovaná Gašparovičovým sloganom „Myslím národne, cítim sociálne“. A myslieť národne a cítiť sociálne v tomto konkrétnom prípade znamená byť klientom Smeru. Klientom monopolu, ktorý sa volá Smer.

Kto vstúpi do hovna, smrdí. Zásnuby a svadba s Ficom a jeho Smerom znamená pre slovenskú pravicu stúpiť do hovna. Budiž, položili ste vládu, ktorá mala historickú šancu skutočne vládnuť. Hádali ste sa viac ako rok o kravinách. Neobstáli ste! Možno si fakt zaslúžite za toto všetko položiť hlavu na katov klát. Možno. Čo keby ste však skúsili robiť naozaj politiku – politiku hodnotovú, politiku konzervatívnu, politiku reformnú. V opozícii to tiež ide a nie je všetkým dňom koniec. A keby aj bol, chcete ísť do hrobu so smradľavými topánkami?

V deň osudového rozhodovania slovenského parlamentu mi prišiel mail od jedného mladého muža, vysokoškoláka. Píše: „Pán Gál, slovenská vláda sa práve ponorila do vriaceho kotla a to napätie cítiť všade... Neviem, či to sledujete alebo ani moc nie, ak ale nie, mali by ste. Čo ma však tak trocha desí je to, že to napätie, ktoré vo vzduchu cítim, je také trocha posmešné, sarkastické, ironické a zradné... Je to rozhodnutie medzi zlom a väčším zlom, pričom zlyhala diplomacia a zdravý rozum.“ Svojmu mladému známemu by som odporučil: hybaj študovať do sveta, nauč sa vnímať svoju malú zem, ako súčasť sveta, ktorý je jeden pre všetkých.

Epilóg za príbehom slovenského príspevku k európskej súdržnosti fakt nie je v peniazoch, ktoré hodíme do spoločného klobúka. A európska súdržnosť fakt nie je o futrovaní bánk a nehospodárnosti Grécka, Írska, Španielska..., i keď to tak momentálne vyzerá. Európska súdržnosť je o hodnotách slobody a solidarity. A o čistom svedomí.
Autor: Fedor Gál

SMER-SD okúzľuje čoraz viac mladých ľudí, detičky bývalých komunistov a voličov HZDS. Prečo je to tak? Dovolím si urobiť krátky politologický exkurz inšpirovaný nedávnym prieskumom preferencií.

Pragmatizmus je myšlienkový postoj tých, ktorí pri svojom rozhodovaní odmietajú obracať sa na teoretické úvahy alebo na hodnotenia založené na etických zásadách (porov. Fides et Ratio, čl. 89). „Výhodou“ pragmatika v očiach voličov je, že vo svojich princípoch nikdy nezlyháva, keďže žiadne „z princípu“ nemá, resp. k žiadnym sa explicitne nehlási. Je ako ožran, ktorý sa zdá na prvý pohľad lepším vzorom než abstinent, ktorý sem tam v abstinencii zlyhá, keď si dá na svadbe pohár vína.

Príťažlivosť pragmatizmu

Pre nastupujúcu generáciu tzv. husákových detí azda niet širšej, pohodlnejšej a lákavejšej cesty k získaniu funkcií a vplyvu. Načo ísť strmou a úzkou cestou sebadisciplíny a morálnej integrity, ktorú od nás ktosi (napr. akási cirkev) požaduje, keď tu máme diaľnicu? Čo je však na jej konci? Posledným cieľom pragmatikov aktívnych na politickej scéne je moc. Tým, samozrejme, netvrdím, že by ostatné strany boli „čisté“ a nemali aj prvky pragmatizmu. Každá ich iste má. Ale pragmatizmus SMERu sa nám ukazuje v najčistejšej podobe. Preto sa dostáva pod tento mikroskop.

“Reakcie 'smeráka' na každodenné politické otázky takmer určite neobsahujú vecný argument, ale redukujú sa na poukazovanie na (domnelé) úmysly súpera.”
Prax je východiskom a cieľom je poznania. Všakže, Karol (Marx)? Ponúkam príklady z praxe. Reakcie „smeráka“ na každodenné politické otázky takmer určite neobsahujú vecný argument („návrh je zlý [tvrdenie], pretože [argument 1], [argument 2], [argument 3]“), ale redukujú sa na poukazovanie na (domnelé) úmysly súpera. Príklad: „S návrhom nesúhlasíme, lebo zámerom koalície je (iba)...“. Takto sa stráca akákoľvek väzba na etiku (ako to má byť? prečo? čo je správne konať?) a ani si to nikto nevšimne. Ale pozor: už nejde o pravdu, ani sa o nej nehovorí, ale o úmysly a zámery nášho súpera vo vnútri politického boja.

Ďalší príklad. Nedávna reakcia na zúženie imunity. Nepodporili sme návrh, lebo (slušný človek očakáva argument) „nikto s nami nerokoval“ (čo?).

Nastoľovanie (Ficovej) agendy

Ďalší dôležitý prvok úspešnosti pragmatizmu je určovanie agendy. Predseda SMERu má výnimočnú schopnosť určovať mediálnu agendu. Plyn. Cena plynu dlhodobo rastie, Fico ju zakáže upravovať zákonom. Po páde Ficovej vlády nič netušiaci (alebo výnimočným hereckým talentom obdarený) Kažimír vytiahne na kameru v priamom prenose „graf“, podľa ktorého za Fica klesla cena plynu o 90% (absurdita sama osebe, ale nie v kontexte Ficovej agenda setting). Oklamaný volič uverí: “Aháá, za Fica išla cena plynu dole, za Radičovej hore.” Prečo? Lebo nedávno vyšlo SPP s požiadavkou na zvýšenie ceny plynu o 40%, pretože sa Ficovým zákonom v minulosti zvýšiť nemohla. Fico túto skvelú správu ako prvý oznamuje na tlačovke. Médiá spúšťajú studenú sprchu (Slovensko čaká zdražovanie a pod.), no po pár dňoch sa celá vec potichu odkladá. Kauza finita – ale zase o niekoľko ľudí nespokojných so svojím stavom (a hnevom premietnutým do vlády) viac. Fazit: Fico je dobrý, Radičová je zlá.

Prečítajte si aj ďalšie články Mareka Hrubča:
Homo-fóbia verzus homo-sapientia
Marxizmus slovenského kresťanského politika
Marek Hrubčo o Michalovi Havranovi
Eperissimus dormiens a Štefan Hríb
Robert Fico si založil blog, pretože „politici zväčša nemajú priestor (...), aby dodali detailné argumenty“. Nie, pán expremiér. Priestor by bol, ale nie je vôľa – a možno aj schopnosť. Neprinášalo by to osoh v mocenskom kalkule. Veď na politickej scéne ide výlučne o mediálny dopad toho či onoho vyhlásenia. Toto je cesta, ktorú svojim pragmatizmom SMER ukazuje: cesta k ľahostajnosti voči veciam verejným, cesta od demokracie k totalite. Je to spôsob, ako odradiť ľudí od politiky a pritiahnuť iba tých, ktorí z členstva v SMERE priamo či nepriamo profitujú. Nič viac.

Nízkosť a primitivizmus

Moja generácia vyrastala v morálnej klíme definovanej tzv. socialistickým podvojákom: pretvárka v práci a doma ako keby nič. Pojmy ako cnosť, charakter, morálka, cirkev, na Západe stáročia pestované, boli zmietnuté zo stola, ich šíritelia zatlačení pod zem a vyhlásení za nepriateľa štátu. Niet divu, že sa dnes tieto pojmy berú „s rezervou“. S takou istou rezervou, s akou berie cirkev Robert Fico. Ide tu o nízkosť, ktorá sa ukazuje v hraničných situáciách ako pri páde lietadla pri Smolensku (prvá reakcia ex-premiéra: je to neuveriteľné, aj my využívame tento druh prepravy). Každý šľachetný počin sa berie s pragmatickou podozrievavosťou (akiste za tým bude nejaký bezprostredný osoh!). „Primitív je človek s výlučným záujmom o vlastné elementárne životné potreby, teda o najbližšie a najnevyhnutnejšie osobné starosti. Ide mu len o holé udržanie indivídua, prípadne o čiastočné zlepšenie, o trochu výhodnejšie existenčné podmienky,“ konštatoval kedysi filozof a teológ Ferko Skyčák.

“SMER bude (dúfam už) poslednou z dynastie post-komunistických strán, následne sa preorientuje na štandardnú sociálno-demokratickú ľavicu Ftáčnikovského typu.”
V tomto zmysle a z uvedených dôvodov definujem stranu SMER ako stranu primitívov (striktne v zmysle uvedenej definície). Keďže národ sa skladá v mase z primitívov, je samozrejme najsilnejším subjektom. Ako taká je v dlhom horizonte odsúdená na zánik, lebo jej chýba akékoľvek poslanie. Je to strana krátkodobých výhod, bez budúcnosti.

Prognóza: SMER bude (dúfam už) poslednou z dynastie post-komunistických strán, následne sa preorientuje na štandardnú sociálno-demokratickú ľavicu Ftáčnikovského typu. Ako dlho bude trvať, kým aj Robert Fico odíde bočným vchodom spolu s inventárom na smetisko dejín si netrúfam odhadnúť. Podľa posledného prieskumu to tak skoro nebude.

Škody v ekonomickej sfére budú zanedbateľné (či je deň daňovej slobody o týždeň skôr alebo neskôr – na tom až tak nezáleží). Záleží v čom, v akej etickej pardigme utvrdí túto nastupujúcu generáciu. Utvrdzuje ju v tejto: politika a etika nemajú nič spoločné, je to iba boj mocenských skupín, za všetkým sú peniaze, November si nevšímajte, človek je iba živočích, bližšia košeľa ako kabát, účel svätí prostriedky, sloboda a demokracia sú abstraktné pojmy (načo filozofovať?), pravda neexistuje alebo má každý svoju a staraj sa hlavne, z čoho žiješ. Toto je, žiaľ, ovocie, ktoré dozrievalo 40 rokov a ktoré dnes zbierame ako úrodu.

Po ovocí ich poznáte...

Marek Hrubčo

Jeden môj kamarát so šibeničným humorom hovorieva, že nemá význam ísť do tendrov, ktoré si človek sám nenapíše. Aj keď vďaka našej novele zákona o verejnom obstarávaní v tendroch od 1. apríla veľa dier ubudlo (viď napríklad zúfalú snahu mnohých inštitúcií vypísať čo najviac tendrov ešte pred jeho účinnosťou), zdá sa, že z tohto princípu sa poučili už dávnejšie manažmenty rôznych štátnych, pološtátnych, obecných, župných a podobných organizácií pri uzatváraní kolektívnych zmlúv.
Kolektívne zmluvy sú výsledkom vyjednávania medzi odbormi a zamestnávateľmi na úrovni podniku či odvetvia a určujú práva a povinnosti oboch strán. Cieľom je umožniť, aby bolo možné pružne dohodnúť podmienky práce a osobitné výhody či nevýhody v závislosti na konkrétnych podmíenach a aby všetko nemuselo byť v Zákonníku práce.
Dohodnúť si v kolektívnej zmluve obrovské odstupné či iné výhody pre manažment verejných inštitúcií je však dvojnásobné zverstvo, ktoré so zmyslom kolektívneho vyjednávania nemá nič spoločné.
Prvé, menšie zverstvo je vo fakte kolektívneho vyjednávania o rôznych nadštandardných výhodách vo verejnom sektore. Ako upozornil napríklad aj pravdepodobne najúspešnejší ľavicový politik 20. storočia, Franklin Delano Roosevelt, v súkromnom sektore vyjednáva manažment zastupujúci majiteľa s odborármi zastupujúcimi zamestnancov. Každá strana má motiváciu vyjednať čo najlepšie podmienky pre „svojich“, ale ich záujmy sú často opačné. Držia sa tak navzájom v šachu a nikto nepustí, čo si dvakrát nerozmyslí.
Kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore je teoreticky rovnaké, v praxi úplne iné a to tým, že obe strany vyjednávajú na úkor toho tretieho – daňovníka a občana. Toho by síce mali zastupovať politici a cez demokratické mechanizmy strážiť manažmenty, ale politikov vedia často ovplyvňovať odborári práve cez ovplyvňovanie volieb a moci. Preto samotný prezident Roosevelt, inak ikona sociálnej demokracie, nikdy nesúhlasil s rozšírením kolektívneho vyjednávania do verejného sektora. Ak majú mať zamestnanci napríklad v školstve nejakú výhodu, nech ju získajú transparentne cez politický proces tým, že im ju parlament dá do zákona tak, ako majú napríklad extra dovolenku.
V slovenskom kontexte sa nám však vynorila ako čerešnička omnoho väčšia brutalita – manažmenty verejných organizácií uzatvárajú kolektívne zmluvy a výhody z nich si potom sami čerpajú. Na to kolektívne vyjednávanie určené nikdy a nikde nebolo. Využívať to, že aj generálny riaditeľ má po formálnej stránke pracovnoprávny pomer a tak sa na neho vzťahuje kolektívna zmluva a priznať mu desaťtisíce až státisíce eúr v odstupnom, je nielen v rozpore so zdravým rozumom, ale aj zákonom. V prípade všetkých verejných inštitúcií je to zákon o výkone práce vo verejnom záujme, ktorý jasne hovorí o tom, že  zamestnanec je povinný „zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k rozporu záujmov“. Aký jasnejší konflikt záujmov existuje ako keď v mene štátu uzatváram zmluvu, z ktorej budem mať konkrétne a vypočítateľné plnenie?
Preto existuje riešenie, ktoré zabráni opakovaniu podobných situácií a to ustanoviť v Zákonníku práce, že práva zamestnancov z kolektívnej zmluvy sa nevzťahujú na štatutárny orgán alebo na riadiaceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutára. Osobne si myslím, že takéto ustanovenie by malo logiku pre všetkých zamestnávateľov, ale pokojne to možno limitovať aj na verejný sektor.
Zákonník práce nám prichádza o pár týždňov do vlády a do parlamentu. Verím, že sa podarí tento návrh presadiť, aby aspoň v jednej obasti prestalo platiť – čo si neschválim, to nemám.
P.S. (doplnené 12. 4. o 14:25) Pre vysvetlenie chcem doplniť, že mi nevadí dobré odmeňovanie manažérov aj vo verejných podnikoch či štátnych inštitúciách. Naopak, myslím si, že ak chce štát, aby boli verejné majetky a aktivity dobre spravované, musí hľadať dobrých ľudí a tých dobre odmeniť. To však nemá nič spoločné so zneužívaním funkcie na to, aby si manažéri sami rozhodovali, aké privilégiá si pridelia.
Miroslav Beblavý

Pánovi Robertovi Ficovi sa splnil najväčší sen - vrátil sa na Úrad vlády. Tentoraz však nie ako premiér, ale ako vzácny exponát. Jeho vosková figurína má byť totiž jednou z dominánt múzea komunizmu, ktoré na podnet premiérky Ivety Radičovej cez víkend inštalovali v novej budove, ktorú už vláda používať nebude.
Podľa našich informácií voskový odliatok hlavy vznikol v ateliéri majstra Kulicha, z ktorého tvorivej dielne už vyšli aj iné mimoriadne významné osobnosti slovenských dejín, ako napríklad Jánošík, kapitán Nálepka, Ježiš, Lenin, Svätopluk či Partizán.
Kvôli úspore finančných nákladov telo expremiéra stvárňuje klasická figurína veľkosť XL, aká sa používa aj vo výkladoch butikov. Typ New Classic pochádza z talianskej produkcie a patrí medzi to najlepšie, čo momentálne svetový trh s figurínami ponúka.
Jediným problémom pre pracovníkov múzea boli švajčiarske hodinky značky IWC Da Vinci. Hoci ich bežne darúvajú manželky svojim polovičkám na Vianoce spolu s papučami, pretože stoja iba nejakých dvadsaťtisíc eur, návštevníci sa budú musieť uspokojiť s ich čínskou napodobeninou. Takmer všetky peniaze z rezervy predsedníčky vlády totiž nezodpovedne pomíňali na obete povodní.
Naopak, zvedavci isto ocenia, že všetko oblečenie je originálne, bezplatne ho poskytla pre potreby múzea strana Smer - sociálna demokracia. „Nechceme v čase krízy zbytočne zaťažovať štátny rozpočet a prenášať nezodpovedné správanie súčasnej vlády na plecia radových občanov,“ uviedla hovorkyňa, ktorá niektoré kusy venovala zo svojej osobnej zbierky.
Správca múzea si tento exponát pochvaľuje. „Nie je s ním veľa roboty, stačí len občas oprášiť hlavu. Keď si predstavím, koľko starostí majú kolegovia v Moskve s Leninom, to dodržiavanie teploty a vlhkosti, pravidelné reštaurovanie tela a tváre a všetok ten cirkus okolo, tak si hovorím, zlatý náš Robert.“
Expozícia si kladie za cieľ pravdivo zobraziť dobu socializmu. Preto sú v nej okrem iného aj dobové fotografie z dovoleniek na Malte, kam sa bežne chodievali rekreovať svedomití študenti z chudobných rodín, keď si pár mesiacov šetrili peniaze zo svojho štipendia.

MILAN LUKÁČ