Kreativita účtovníctva trnavskej arcidiecézy je zjavne v priamej úmere k naivite slovenských médií. V médiách kolujú dokumenty z oboch strán – Sokolom zverejnené potvrdenie o prevzatí dvoch šekov jeho nástupcom a samotné šeky, predložené Bezákom. Podstatné nezrovnalosti však zjavne nikomu nebijú do očí.

Sokol argumentuje potvrdeniami o prevzatí šekov z fundácie Edwarda Garbu, ktoré prišli z Arcidiecézy New York pre potreby trnavskej arcidiecézy vo výške 290 584 a 1 203 306 dolárov.

Spomínaná nadácia je skutočne registrovaná v New Yorku akoEdward A and Martha Garba Charitable, avšak vykazuje nulové príjmy aj obrat. K žiadnym výročným správam sa nedostaneme; čarom cirkevnej nadácie v USA je, že nie je povinná podávať daňové prehlásenia a nepodlieha teda žiadnej oficiálnej kontrole. Zarážajúce však je, že odkaz na nadáciu sa neobjaví inde ako v registroch organizácií – žiadna charitatívna činnosť, ktorá by stála za zmienku a vďaku obdarovaných? Skrátka, kľudne to môže byť „schránková firma“ pre diskrétne prelievanie peňazí (v duchu najlepších tradícií Vatikánskej banky).

22. júla 2012 reagoval Sokol na údajnú diskreditáciu jeho osobyprehlásením. V ňom spomína bezdetných manželov z USA, ktorí sa rozhodli darovať svoje prostriedky na charitatívne ciele a týmto argumentuje aj v súčasnosti. Predpokladajúc, že ide o rovnakých manželov, teda Garbovcov, z oznámenia o úmrtí E.Garbu sa dozvieme, že Sokolovi „bezdetní priatelia“ mali dcéru a vnúčatá. Samozrejme, to nedokazuje ešte vôbec nič... snáď okrem toho, že Sokol buď Garbovcov bližšie nepoznal alebo účelovo vo vyhlásení klamal. Ak ich nepoznal, prečo mu na charitu darovali milióny? Ak ich poznal, prečo klamal?

Pravdupovediac, je to úplne jedno. Prehlásenie o údajom dare fundácie Garbovcov, ktoré prišli z arcidiecézy v New Yorku, je asi také relevantné ako tvrdenie, že peniaze prišli z nadácie siedmych trpaslíkov, ktoré spravovala Snehulienka. Kópie šekov, ktoré TA3 predložil Bezák, totiž nijako nedokazujú tvrdenia Sokola, skôr naopak. Keby totiž peniaze prišli z arcidiecézy v New Yorku, musel by byť totiž šek vystavený v jej mene prípadne v mene nadácie. Nie je to tak.

Oba šeky pochádzajú z investičnej spoločnosti Wells Cargo a ich charakter – nápis VOID - svedčí o tom, že ide o zrušenie portfólia a vyplatenie zvyšku (ako to tvrdí list štátneho sekretára Svätej stolice). Je viac než pravdepodobné, že pri šekoch muselo byť priložené vyúčtovanie alebo aspoň sprievodný list, k čomu sa vzťahujú. Žiadna slušná spoločnosť nepošle milióny bez účtovných dokladov alebo odkazu na ich pôvod, ledaže by si príjemca vyžiadal ich vyplatenie z určitých dôvodov. Aj vtedy by tam malo byť priložené zúčtovanie fondu – obratov, príjmov, úrokov a provízií. Prečo tieto Sokol nepredložil tiež, vie len on sám. Môžeme len predpokladať, že mal na to dobré dôvody; ak by potvrdzovali jeho rozprávku o nadácii siedmych trpaslíkov... ups, nadácii Garbovcov, určite by nemal problém ich odovzdať aj so šekmi alebo aspoň zverejniť spolu s prehláseniami. Pravda je taká, že Sokol na svoje tvrdenia o nadácii Garbovcov nemá absolútne žiadny dôkaz.

Jediný relevatný fakt je, od koho sú šeky vystavené. Wells Cargo je investičná spoločnosť, ktorá ku konca roka 2008 prevzala neslávne známu banku Wachovia stojacu na pokraji krachu. Banka Wachovia bola namočená do prania špinavých peňazídrogových kartelov z Mexika. V priebehu rokov, počnúc 2004, zistila finančná kontrola podozrivé transakcie v miliardových výškach. Podozrivé prevody, cestovné šeky alebo vklady v hotovosti na účty banky umožňovali pranie peňazí kokaínových kartelov, a to v objeme tretiny HDP Mexika.

Samozrejme, so Sokolovými šekmi to nemusí mať nič spoločné... i keď Štefan Hríb v dokumente Biskup s ľudskou tvárou naznačuje opak. V každom prípade je to však úplne iná káva ako cirkevná nadácia.

Ak teda Bezák tvrdí, že potvrdenia o prevzatí šekov nedokazujú ich pôvod, má stopercentnú pravdu. Jediné, čo Sokolove potvrdenia dokazujú je, že papier znesie všetko a ľudia uveria tomu, čomu veriť chcú. Nakoniec, ak ich cirkev dokáže dvetisíc rokov udržiavať v ilúziách na základe historickej knihy mýtov, Sokolove papieriky sú iba slabým odvarom skúšky ľudskej naivity.

Ostáva len dúfať, že povedú aspoň konečne k vecnej diskusii o odluke cirkvi od štátu, a to nielen z hľadiska financovania, ale aj vplyvu. A nielen to... ak sedia zástupcovia cirkvi v Rade pre partnerskú dohodu, ak majú možnosť a právo spolurozhodovať o nastavení riadenia štrukturálnych fondov EÚ v budúcom programovom období, z ktorých už aj v súčasnosti veselo čerpajú, je nemysliteľné, aby naďalej fungovali ako štát v štáte, bez pravidiel a kontroly. Buď budú súčasťou systému a rešpektovať jeho pravidlá, alebo zostanú mimo neho... ale potom, prosím, za vlastné, nie systémom „čo je tvoje, to je moje; čo je moje, do toho ťa nič“.

JETOTAK

Škandál

Tak sme sa ani nie tak dávno dozvedeli, priamo na veľkolepom zjazde socialistickej kohorty, že vláda funguje bez škandálov. Priamo z úst miláčika dôchodcov a slovenského proletariátu. Skoro mi cvrklo od smiechu. Úplne z nadhľadu, ja si myslím, že jeden z najväčších škandálov súčasnej vlády je samotný fakt, že vôbec existuje. To však nie je jediný.

Rozmeňme si na drobné, také tie najväčšie škandály. Vynechajme pri tom maličkosti, ako je privatizácia štátnych hmotných rezerv, alebo škandalózne dosadzovanie lojálnych tupcov naprieč všetkých možných aj nemožných flekov, úradov, nemocníc, dozorných rád a neviem ešte akých iných. Alebo likvidácia druhého piliera, či prehratá arbitráž, alebo stovky miliónov korún Pente skrze PPC a obdobné "drobotiny". Takže, máme aj iné škandály, ako tieto "drobné"?

Ale iste! A je ich teda hodne!

Napríklad celá justícia a je sama o sebe jeden gigantický škandál! Korupcia, šikanovanie nepohodlných, škandalózne rozsudky, vrahovia pustení kvôli "procesným chybám" a tak dookola. Spomeniete si, kto je za to zodpovedný? Čiastočne korene justičného marazmu siahajú k Veľkému Mufimu, ale dnes to padá na hlavu Malého Muftiho, toho milovníka koly v konšpiračnom byte.

Nie je už škandálom sám o sebe fakt, že celému národy horia uši hanbou z bývalého súdruha prokurátora komunistického režimu, kedysi keď sa to hodilo tak v hlbokom a úctivom poskok a lokaj Mečiara, dnes zase len lokaj iného psychopata, tá senilná figúrka, ktorá kade chodí, vyvoláva záchvaty rehotu vždy, ak sa pokúsi štylizovať sa do polohy intelektuála a pokúsi sa vykoktať rozvitú vetu bez toho, aby ju mal vopred napísanú na ťaháku? Starý uj, patriaci Malému Mečiarovi, známemu aj pod krycím menom Ficošík, ktorý svojho učiteľa už dávno v umení kolaborácie s finančnou oligarchiou prečúral. Kto vlastní tú hanbu slovenského národa? Kto ho tam pretlačil za každú cenu, aby mal v prezidentovi hlavy štátu lojálneho lokaja? Nuž ten, o ktorom veľa z nás tvrdí, že je škandálom sám o sebe.

Nie je škandál, ak sa boľševická chunta vyhráža ústami nastrčenej figúrky z nejakého ministerstva Jozefovi Mihálovi, že na neho podajú trestné oznámenie za to, že sa vysmieva pablbom, ktorí napíšu tak hlúpy zákon, umožňujúci vybabrať s odvodmi? Len tak mimochodom, spomínate si, akú knižočku napísal náš najznámejší a extrémne neúspešný právnik onoho času? Za ktorú dostal skoro milión korún (presné číslo si nepamätám) od pána Hanzela ako šikovne ukrytú dotáciu, ktorá spadá do kategórie "zohnané vlastnou hlavou"? Ak si nespomínate, tak vám to pripomeniem. Súdruh docent práv, ktorý svoju rigoróznu prácu písal na vrcholne aktuálnu tému trestu smrti (určite sa z nej učia v Číne), napísal knižočku (osobne však pochybujem, že ju sám písal, ale ksichtil sa, že veru hej), ako vybabrať s policajtmi, keď niekoho chytia pri dopravnom priestupku. Paráda. Žiaľ vtedy nikto nemal toľko zvrhlej fantázie ako dnes, aby niekomu čo i len skrsla perverzná myšlienka o trestnom oznámení.

Nie je škandálom to, že po bývalej socialistickej žúrke, ktorej vyúčtovanie stálo túto komickú krajinu katastrofálny prepad výkonnosti ekonomiky, zadĺženia a nezamestnanosti, tak presne tí, ktorí to zapríčinili, idú dnes "sanovať" verejné financie tak, že vyženú zamestnávateľov (pre menej chápavých, zvýši sa nezamestnanosť), ako trafení zvýšia odvody a dane, napália krížom krážom samé poplatky, platby a iné chrumkavosti? Nie je škandálom aj to, že ďalšia socialistická žúrka sa skončí zase len prúserom a vypálenou zemou?

Nie je škandálom, vymyslená a úplne zbytočná funkcia podpredsedu vlády za mesačný plat, aký priemerný ficovolič (ak má to šťastie, že niekde má robotu) dostane horko ťažko za celý rok? Manekýnovi, fachmanovi na Bulharské konštanty (správa o výhodnosti PPP projektov), odborníkovi na podozrivo nízke ceny, ktorý prezieravo zobral daňovému poplatníkov 6 miliárd na mýte? Nie je škandál, akými figúrkami je vláda precpatá? Nie sú škandálom ministri financií, poľnohospodárstva, obrany, zdravotníctva, dopravy (to absolútna pecka, ten odborník na dopravu, doslova paráda, možno to ani neviete, ale tento nagélovaný feši mal vo voľbách pred prvou vládou socanov len možno nejakých 250 preferenčných hlasov...), alebo vnútra?

Nie je škandálom, že priemer tejto smiešnej krajiny ukazoval pred voľbami v televízii graf, v ktorom presviedčal svoj elektorát, že vlastnou hlavou znížil ceny plynu o 95%? Len aby ste vedeli, Robert grafom šibrinkoval skôr ako Kažimír, ktorému omylom prischol tento fantastický výtvor propagandistického oddelenia na Súmračnej.

Nie je asi najväčším škandálom to, že socialistická chunta má v pazúroch prezidenta, justíciu, represívny aparát v takej miere, že je schopná "legálne" zavrieť do basy kohokoľvek, za čokoľvek, ako napríklad rôznych novinárov a žurnalistov, že má obsadené svojimi lojálnymi nímandmi všetky dôležité kontrolné funkcie a mechanizmy tak, že o väčšine škandálov sa nikto nedozvie?

Nie je škandálom rozpočet na budúci rok z dielne tej brzdy, odborníka aj na grafy? Alebo zákonník práce? Alebo registračný poplatok na nové autá?

Nie je škandálom doslova tupý nápad z mozgovne súdruha docenta o zákaze zisku a jeho arogantné výkriky, ako si to majú poisťovne so štátom rozdať? Nápad, ktorý bude Slovákov stáť stovky miliónov? Nápad, o ktorom už vtedy všetci normálni právnici vedeli, že nemá šancu na úspech a Slovensko prehrá? Totiž súdy v zahraničí sú trošku iné ako v tejto komickej krajine. Neviem, či sa nad tým súdruhovia zamysleli, ale ak nie, pripomínam, že súdnictvu môže šéfovať kamarát narkobaróna iba na Slovensku...

A viete čo? Asi nie, to všetko čo som spomenul, sú drobné škandáliky. Absolútne najväčší škandál je, že sa medzi nami vyskytuje dostatok čudne mysliacich jedincov, ktorí sú schopní za drísty, o ktorých si myslia, že z nich budú sýti, dať do rúk neobmedzenú moc kriminálnej bande veľkopodnikateľov. To je ten absolútne najväčší škandál. Že sami sme tak praštení. Že nemáme pud sebazáchovy. Že tomuto národu dokáže šikovný klamár a populista naservírovať na tanier kravské lajno a s úlisným úškrnom na teflónovom ksichte ho presvedčiť, že sa tam nachádza voňavý, medium opečený steak.

P.S. Milí priatelia. Ak by sme sa už v tomto roku nevideli, chcel by som vám všetkým úprimne popriať pokojné, šťastné a požehnané Vianočné sviatky. Ešte raz by som chcel poďakovať všetkým za priazeň, za obetu času pri čítaní mojich článkov a špeciálne tej skoro tisícke, ktorá si dala tú námahu, že ma v ostatných parlamentných voľbách krúžkovala. Neobyčajne si to vážim a bolo mi poctou... Takže majte sa zatiaľ krásne a ak dožijeme, vidíme sa budúci rok.

Boris Kačáni

Pán premiér,prestaňte zneužívať tento štát!

„Skupinky mladých ľudí riadených západnými centrálami sa pokúsili v Bratislave narušiť verejný poriadok a rozvrátiť našu socialistickú záhradku. Verejná bezpečnosť zakročila primeranými prostriedkami. KSČ bude stať vždy na strane pracujúceho ľudu a nikdy nedovolí znevážiť výsledky jeho práce pri budovaní socialistického zriadenia ...“, toľko z ranných správ novembra 1989. Dnes je to tu opäť. Z centrály politbyra zaznela obava zo zneužívania študentov počas štrajku učiteľov.

Tieto vety som už niekde počul. Zaznievali z úst ľudí rovnakej krvnej skupiny z akej je dnes poskladaná vládna moc. Ľudí budujúcich jeden luxusný svet pre seba a druhý pre nás ostatných. Ľudí, ktorých predstava o našom svete bola a je ukrytá v prvomájových heslách na transparentoch, v gestách pri kladení vencov, vo frenetickom potlesku delegátov na zjazdoch, v obsahovo vyprázdnených prehláseniach, výzvach, zdraviciach  ...
Títo ľudia milujú kontrolu. Kontrolu iných, nie seba. Chcú odhaliť vaše názory a postoje, túžia vkradnúť sa do vašich životov a v nich hľadať slabiny, ktoré pri prvej príležitosti zneužijú. Za týmto účelom budujú sieť poslušných vazalov v štátnej správe a sieť úplatných občanov.  Funkcia v prebujnenom aparáte štátu, malý válovček v bezvýznamnom mestečku ... je odmenou za mlčanie a prisluhovanie.
Títo ľudia nenávidia, priam tŕpnu strachom, stratu kontroly. Boja sa ľudí pevných názorov a postojov, výmeny informácií,  organizovania sa ...
..... ak by mohli, aj dnes by ovládli listovú a elektronickú komunikáciu,  masívne by odpočúvali telefónne linky, zakázali fax, kopírku, internet, centralizovali tlač ...
... ak by mohli, opäť by po uliciach behali Ľudové milície, v dave by postávali muži v čiernych kabátoch a v bočných uličkách by na svoju príležitosť čakali vodné delá ...
Je však december 2012 ...
... a vládna moc je presiaknutá strachom ...
... strachom z toho, že sa začneme (nielen) pýtať my, napríklad to ...
... koľko „besied“, prednášok ... ste mali Vy - pán premiér -  a vaši politickí súputníci na rôznych  typoch škôl v ostatných rokoch?  Naše deti nezaujímajú vaše jednostranné politické názory a predstavy o fungovaní sveta.
Akým právom minister školstva zneužíva pôdu školy na politickú propagandu? Akým právom víťazoslávne rozdáva žiakom školy učebnice, ktoré majú byť včas a v primeranej kvalite dostupné všetkým študentom nášho bezplatného školstva?
Ako je možné, že vaša byrokracia – úradníci na rôznych katastrálnych a sociálnych úradoch, úradoch životného prostredia ... denno-denne zneužívajú svoje postavenie, nekonajú alebo konajú nezákonne ... spôsobujú občanom  a firmám ekonomické a morálne škody a podľa zákona o štátnej službe nenesú pritom žiadnu reálnu zodpovednosť za tieto skutky?
Aké oprávnenie majú politické úderky, aby rozhodovali o našich miliardách eur z európskych fondov,  bez akejkoľvek otvorenej spoločenskej diskusie nemanažovanej tzv. odborníkmi v rôznych radách a komisiách?
Akou páskou máte zalepené oči ak nevidíte desiatky prípadov predražených tendrov, verejných obstarávaní ... a platenie rôznych PR a konzultačných služieb, ktoré  nikto z občanov SR nepotrebuje?
Po akej krajine kráčate, ak nie ste schopný registrovať fakt, že obce ovládajú rôzne rodinné a záujmové klany často prepojené na centrálnu moc, ľudia s nedokončenou základnou školou, pre ktorých je zákon o obecnom zriadení iba bezcenným zdrapom papiera?
Dokedy najväčší lovec lykožrútov na Generálnej prokuratúre SR a priateľ mafiánov z Najvyššieho súdu SR budú v tejto krajine prominentnými vykladačmi práva a spravodlivosti?
Kedy budeme mať prezidenta, ktorý v jednej súvislej vete dokáže dešifrovať skratku OSN a porozumie geopolitickým vzťahom v Európe?
V akom čase „pomáhať a chrániť“ začne fungovať, a to bez ohľadu na politické a ekonomické postavenie poškodeného a bez ohľadu na dôležitosť či banálnosť skutku?  V ktorej dobe bude mať poškodený väčšie práva než páchateľ?
Koľko rokov či desaťročí bude ešte v SR vládnuť Spoločenstvo korupcie, nenažranosti a arogancie, modré či červené, namiesto Spoločenstva hodnôt, morálky a spravodlivosti?
Pán premiér, nie študenti zneužívajú túto krajinu, 23 rokov ju zneužívajú bezvýznamní politici hrajúci sa na európsku politickú elitu. Forma bez obsahu.
Vy, pán premiér, prestaňte zneužívať tento štát!

P.S:
S hlbokou úctou venované odvážnym študentom z bratislavských a trenčianskych škôl, nakoľko platí, buď dejiny vytvárate alebo budete len ich obeťou.

Rudolf Pado

Zmysel dvojzmyslov

Nielen v Anglicku 14. storočia vznikali dvojzmyselné dokumenty, ktoré mali slúžiť ich autorom a zároveň ich chrániť pred obvinením. Podobný po takmer 700 rokoch vyprodukovala aj slovenská prokuratúra.

V prvej tretine 14. storočia vládol v Anglicku kráľ Eduard II. Viac ako o krajinu a svoju ženu sa staral o pôvaby mládencov. Preto ho manželka spolu so svojím milencom a nespokojnou šľachtou zosadili z trónu. Živý zvrhnutý kráľ znamenal  smrteľné nebezpečenstvo. Nikto sa však neodvážil otvorene nariadiť jeho strážcom, aby kráľa promptne poslali do ríše tieňov. A tí by to neurobili bez písomného príkazu.

Preto na prosbu kráľovnej šikovný biskup – učenec vymyslel dvojzmyselnú inštrukciu. Nemohla byť použitá ako dôkaz proti jej tvorcom, že zosnovali kráľovraždu, ale zároveň tí, ktorým bola určená, pochopili, čo majú urobiť. Pokyn po latinsky znel: „Eduardum occidere nolite timere bonum est.“

Chýbala v ňom interpunkcia, a preto sa dal preložiť ako: „Nezavraždite Eduarda, je dobré báť sa urobiť túto vec“, ale aj úplne opačne: „Nebojte sa zavraždiť Eduarda, je to dobrá vec“. Podľa toho, kde chýbajúcu čiarku umiestnil čitateľ posolstva, veta nadobudla rôzny zmysel.

Môže on za to?

O takmer sedemsto rokov neskôr v právnom štáte par excellence zvanom Slovenská republika sa verejnosť stala svedkom pozoruhodného úkazu. Ako keby duch zmieneného geniálneho anglického učenca vstúpil do tamojšieho vysoko postaveného ochrancu zákonnosti a súčasne predstaviteľa zásad konať v oblasti práva bona fide, teda prokurátora.

Vraj tento vysokopostavený a dlhoročný prokurátor svojím úmyselne mätúcim oficiálnym  neoprávnene počas vyšetrovania odblokoval zaistený majetok a protiprávne ho prihral známej svojho priateľa, hoci naň nemala nepochybný nárok a mali o ňom ešte len rozhodnúť súdy. V liste katastru nehnuteľností vyjadril mienku, že on s prevodom súhlasí a jeho list bude slúžiť ako podklad na prevod a dal aj návod, ako sa má prevod uskutočniť. Ale zároveň jasne napísal, že na prevod  treba ďalšie zákonné náležitosti. Veď názor si hádam povedať môže, má tiež svoje občianske práva ako iní, no nie? A že pracovníci katastra konali unáhlene a nehnuteľnosť rýchle prepísali na niekoho, komu nepatrila? Môže on za to, že aplikovali len prvú polovicu jeho listu a druhú ignorovali? To je ich zodpovednosť, nech sa naučia čítať odborne erudované a intelektom prekypujúce právne texty!

Pisárikovia z novín a neprajná, závistlivá opozícia majú narážky na možnú (že vraj očividnú) korupciu a zneužitie úradu. A či nevedia, že tento prokurátor je prezývaný aj Pán Ľahko Nepodplatiteľný? Iní sudcovia a prokurátori sa vyvážajú v drahých autách a majú honosné byty a domy. Ale on má obyčajné auto a nebýva ani vo svojom, ale u syna. Ten si vďaka zdedeným schopnostiam už v útlej mladosti našetril, postavil malý palácik a prichýlil v ňom otca.

Odborník

Niektorí tvrdia, že protichodný, dvojzmyselný pokyn na vydanie zaisteného majetku je prejavom začínajúceho Alzheimera, schizofrénie, rozdvojenej osobnosti u chudáka pána prokurátora. Kým vraj jedna polovica mozgu horovala  za odblokovanie nehnuteľnosti a jej presun na známu priateľa pána prokurátora, druhá sa stavala proti. Bolo treba docieliť kompromis medzi oboma polovicami  mozgu a zrodil sa uvedený dokument.

„Nezmysel!“ oponujú druhí. Pokyn na odblokovanie nehnuteľností je dôkazom, že jeho autor je vysoko erudovaný odborník v trestnom práve, má právnické myslenie ostré ako britva a formulácie presné a vybrúsené na stotiny milimetra ako najjemnejšie ozubené kolieska tých najlepších švajčiarskych hodiniek. Dobre vedel, čo robí. Všetko bolo precízne premyslené, naplánované a zorganizované – priam ako keby to vyhútal plukovník KGB.

Anglický biskup vymyslel svoj dvojzmyselný text, aby právne nenapadnuteľným spôsobom zlikvidovali panovníka. Motívom listu pána prokurátora bolo čo? Jeho šéf a zároveň kamarát, s ktorým už dlhé roky na Slovensku vedno svorne posilňujú (zlomyseľníci nepravdivo tvrdia, že znásilňujú) vládu práva, tvrdí, že síce pochybil, bol porušený zákon, ale pán prokurátor ho porušil tentoraz nezištne. Preto ostane vo svojej lukratívnej funkcii – lebo veď takého skúseného odborníka by bolo škoda poslať preč.

Novinári aj opozícia štekajú, vraj svojím konaním zavraždil dôveru v právny štát a spravodlivosť na Slovensku. Povedzte, čo je to za hlúposť: možno zavraždiť niečo, čo je už dávno mŕtve?

(Autor je právnik, spolužiak pána prokurátora)

Neúspešný pokus diskreditovať súdruha premiéra

Včera vo večerných hodinách ostražití pracovníci tlačového odboru Úradu vlády Slovenskej republiky úspešne odvrátili zradný pokus o diskreditáciu súdruha premiéra Roberta Fica zosnovaný nepriateľmi nášho ľudu a našej socialistickej vlasti.

Živly nepriateľské našej socialistickej vlasti podporované agentmi amerického imperializmu v snahe očierniť súdruha premiéra pred pracujúcim ľudom vložili do jeho úst prostredníctvom zapisovateľky Úradu vlády nepravdivý výrok, že eurofondy vo výške 17 miliárd eur určené pre Slovensko by mali byť použité na "stranícke ciele". Je to samozrejme lož, ktorá bola od samého počiatku zrejmá všetkým uvedomelým pracujúcim, ktorí vedia, že pre súdruha premiéra sú stranícke ciele nepodstatné ale podstatné je pre neho blaho nášho pracujúceho ľudu. Súdruh premiér v skutočnosti povedal, že eurofondy budú použité na strategické ciele. Svedčí o tom aj zvukový záznam, na ktorom hlas podobný Ficovi je v skutočnosti naozaj Robert Fico.

Úrad vlády vyzýva všetkých pracujúcich, aby sa nedali zmiasť nenávistnými intrigami kolaborantov a zapredancov našej vlasti a naďalej stáli pevne za súdruhom premiérom, ktorý tvrdo 24 hodín denne pracuje pre blaho našej vlasti. Podporné listy pracovných kolektívov a odborových organizácií je možné zasielať priamo na Úrad vlády.

Česť práci súdruh premiér!

Ján Žatko

Hanbím sa žiť v tejto spoločnosti…

...kde morálka je na príťaž, kde etika sa nepoužíva, kde pravda je utajovaná, kde je spravodlivosť potieraná a kde je poriadok neželaný.

...kde mnohí sa musia uskromňovať pre nezodpovedné rozhodnutia vyvolených a ich nenásytnosť, kde sa v mene pokoja šíri propaganda, že sa máme lepšie, aj keď opak je pravdou, kde peniaze sú silnejším argumentom ako zdravý rozum, spravodlivosť a morálka, kde zákony sú vytvárané nato, aby sa obchádzali a nefungovali, kde zo zástupcov ľudu sú figúrky v rukách šedých eminencií.

...kde sloboda má príchuť otroctva, kde spravodlivosť vonia korupciou, kde úspešnosť cítiť klientelizmom, kde postavenie je späté s nomenklatúrou, kde rovnosť v právach nejestvuje (o nároku ani nehovoriac), kde povinnosti majú iba slabí – finančne chudobní, ktorí sa nevedia brániť.

...kde chamtivosť sa považuje za priebojnosť, kde sebectvo sa nazýva zdravým sebavedomím, kde arogancia dostáva punc rozhodnosti a kde neférové praktiky a zlodejstvo sa volajú šikovnosťou.

...kde deti sú bez zábran a autorít, kde mladí radšej utekajú preč, kde dospelí sa hrajú na hrade z piesku, ktorý sa pomaly rozpadá pre množstvo tunelov a kde starí živoria a zomierajú osamotení.

...kde vieme, že to, čo sa deje nie je správne, ale aj tak v tom zotrvávame, lebo sa bojíme zmeny prinášajúcej neprikrášlenú pravdu... každý máme maslo na hlave, ale to neznamená, že ho nemôžeme dať dolu (iba prijatím trestu sa môžeme očistiť)...

Áno, hanbím sa, že musím žiť v takejto spoločnosti, ktorá nechce pomenovať problémy pravými menami, ktorá nechce problémy riešiť a namiesto nich vytvára a rieši pseudoproblémy. Jediné, čo ma mrzí je, že sa zdá, že iba málo ľuďom to vadí tak, že dokážu povedať a ukázať, že tohto chaosu máme DOSŤ.

Kto je tu doma? Prečo si necháme Slovensko ničiť?!

Mária Kováčová

Milan Čič- vzor či odstrašujúci príklad?

Zomrel Milan Čič. Média, ale najmä významné osobnosti ako Ján Čarnogurský, Ladislav Snopko, či Miroslav Kusý si na neho spomenuli v pozitívnom duchu. Ja takéto niečo urobiť odmietam. Odmietam sa verejne vyjadrovať pozitívne o človeku, pre ktorého preobliekanie (politických) kabátov bolo pracovnou metódou. Odmietam to urobiť na počesť človeka, ktorý v politike po celý život bojoval po boku utláčateľov, klamárov a zlodejov.

Milan Čič pred rokom 1989 pôsobil na viacerých významných postoch. Jeho červená hviezda stúpala najmä po roku 1968, teda v čase normalizácie. Dotiahol to dokonca až na ministra spravodlivosti. Po roku 1989 sa odrazu stal demokratom. Strana VPN ho prijala s otvorenou náručou, jej lídri mu dokonca prisľúbili miesto na Ústavnom súde. V čase štiepenia VPN sa Čič odobral k HZDS. Po skončení pôsobenia na poste predsedu Ústavného súdu sa pokúsil o návrat do politiky. Nevyšlo. Stal sa teda vedúcim kancelárie prezidenta SR, presnejšie Ivana Gašparoviča.

Takýto kariérny postup (podľa môjho názoru skôr lukratívnu výmenu kabátov) Ján Čarnogurský spoločne s Miroslavom Kusým okomentovali nasledovne:„(Milan Čič- pozn. autora) sa vždy dokázal pridať na správnu stranu. Ale nikdy sa neangažoval tak, aby sa zašpinil.“ Ján Čarnogurský na Čičovu adresu dokonca dodáva: „Ako typický Oravčan si zachoval vieru v Boha a to mu pomohlo, aby si pri všetkých tých zvratoch slovenských dejín zachoval osobnú dôstojnosť.“

Osobnosti, ktoré aj v dnešnej dobe značná časť verejnosti považuje za morálne autority sa tu vyslovujú pochvalne o človeku, ktorý počas celého života stál na zlej strane. Chvália jeho schopnosť udržať sa pri moci za každých podmienok. Ján Čarnogurský dokonca ide až tak ďaleko, že človeka, ktorý svoje zahanbujúce konanie nikdy verejne neoľutoval a kopil chyby pred rokom 1989 aj po ňom označuje za vzor kresťana.

Okrem toho, že celé toto velebenie človeka, ktorý po celý život stál na zlej strane je previnením sa voči pravde (Čič stál po celý život na strane porazených a nie víťazov, jeho zmeny politických postojov sú hanbou a nie pýchou), poukazuje aj na iný spoločenský problém- nedostatočné odsúdenie komunizmu a všetkého, čo s nim bolo spojené. Vďaka takémuto prístupu máme ešte aj 22 rokov po zmene režimu komunistov vo vláde, parlamente, či na súdoch. Teda vo všetkých zložkách štátnej moci. Sedia tam ľudia, ktorí nezmenili pracovné metódy, len rétoriku a politické tričká. Potom sa nečudujme, že predseda vlády tvrdí, že za komunizmu sa vládlo lepšie a predseda parlamentu, že november ´89 si nevšimol, lebo kachličkoval kúpelku.

Najsmutnejšie na tom celom je, že keď niekto z ľudí, ktorý 22 rokov brzdia vývoj demokracie na Slovensku umrie, osobnosti s vysokým morálnym kreditom, ako je Ján Čarnogurský, či Miroslav Kusý, tohto karieristu chvália a Ján Čarnogurský dokonca jeho konanie predkladá aj kresťanom ako vzorové. Takto sa aj oni pridávajú na stranu Fica a Pašku, ktorý nevidia dôvod na odsúdenie doby komunizmu.

Ja k úmrtiu Milana Čiča poznamenávam: Milan Čič kopil chyby pred rokom 1989 aj po ňom. Stál neustále na strane porazených, či už pred rokom 1989, ako významný člen komunistickej strany, ale aj po zmene režimu, keďže figuroval najprv po boku Vladimíra Mečiara a neskôr Ivana Gašparoviča, ktorých si história bude navždy pamätať ako jedne z najhorších osobnosti modernej slovenskej politickej histórie. Ďalej odmietam uznať, že hral pozitívnu rolu pri formovaní Ústavy Slovenskej republiky. Ja osobne našu ústavu považujem za plnú dier, nejasných a protirečivých formulácií, ktoré už spôsobili mnoho neprávosti a krivdy. Taktiež odmietam názor, že osobnosť, ktorá v politike neustále posluhovala nespravodlivosti by mala byť predkladaná kresťanom, či komukoľvek inému ako vzor.

Ak komuizmus a jeho predstaviteľov neodsúdili verejne uznávané osobnosti, robím to ja. A to nie len preto, lebo je to spravodlivé a pravdivé, ale aj preto, lebo len takto sa môže spoločnosť na Slovensku zbaviť bremena komunizmu, ktoré nás ešte aj v dnešnej dobe zráža k zemi. Som mladý človek, ktorý sa chce zbaviť tohto jarma a budovať spoločnosť na iných, lepších základoch.

Milan Čič. Od roku 1961 člen KSČ. V rokoch 1969 – 1970, v čase najsilnejšej normalizácie námestník ministra spravodlivosti, od roku 1979 profesor trestného práva. V rokoch 1988 – 1989 minister spravodlivosti. Po roku 1989 predseda vlády, v rokoch 1993 – 2000 prvý predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky, od roku 2004 riaditeľ kancelárie prezidenta SR. Nikdy svoje chyby verejne neoľutoval, práve naopak

Autor: miso_cop 

Priamou demokraciou k svetlým zajtrajškom

… alebo vývoj marxistickej stratégie od prvopočiatkov marxizmu až po súčasný neomarxizmus.

Marxizmus 1.0

Už pri svojom vzniku marxizmus predpokladal, že na uplatnenie svojich myšlienok a dovedenia ich do cieľa, bude potrebné nastoliť diktatúru proletariátu, socializmus ako prechodné štádium vedúce ku beztriednej a bezštátnej spoločnosti, ku komunizmu. Parížska komúna bola prvým takým revolučným pokusom, avšak bola porazená. Jej účinkovanie však hodnotili členovia (anarchisti a marxisti) prvej internacionály odlišne, anarchisti ako uvedenie anarchistických zásad do praxe a Marx s Engelsom a Leninom ako príklad „prvej diktatúry proletariátu“ v histórii.

Marxizmus 2.0

Lenin dal diktatúre proletariátu nový šat v novom formulovaní formy, v akej sa má praktizovať. Tento prechodný stav prevzala aj naša socialistická Ústava (Ústava ČSSR z 11.7.1960 – ústavný zákon 100/1960) – článok 4: „Vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Revolúciu musí teda podľa Lenina zorganizovať malý počet predvoja robotníckej triedy, profesionálni revolucionári a nie trieda ako celok.

Ako neskôr vtedajší kolektivistickí anarchisti správne predpovedali už Marxovej vízii diktatúry proletariátu, nieto ešte profesionalizovanej nimi nazývanej „nadvlády byrokratickej straníckej vrstvy“ v Leninovej verzii, nová vládnuca vrstva v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945, sa nedokázala vzdať svojej novej moci a z dočasnej diktatúry sa stala diktatúra trvalá, ktorá sa, ako vraveli, „stala ešte horšou ako diktatúra kapitalistická“, čo kritizovala aj vedúca osobnosť sociálno-demokratického, teda umierneného marxizmu v Európe, Karl Kautsky slovami: „Cudzinci stoja v Rusku v tichom ohromení pred gigantickým podnikom, ktorý je tu realizovaný, ako by stáli napr. pred pyramídami. Iba zriedka im myseľ dovolí spoznať, aké zotročenie, aké zohnutie ľudskej dôstojnosti je spojené s realizáciou tohto gigantického plánu.“

Pre anarchistov (kolektivistického razenia) je “štátny socializmus obyčajným štátnym kapitalizmom, teda represívny a len posunom od súkromného kapitalistu k štátu, ktorý je jediným zamestnávateľom a kapitalistom. Kde vláda kontroluje ekonomiku a v podstate jedná ako jedna obrovská korporácia a robotníci samosprávne nekontrolujú výrobné prostriedky a produkčné vzťahy a výroba pre zisk sa stále objavuje v rámci štátneho kapitalizmu”.

“Zodpovednosť vodcov, pojem, ktorým, zdá sa, chcete garantovať, že verejnosť je chránená pred ich zlami a chybami pre mňa nič neznamená. Tí pri moci nie sú v skutočnosti zodpovední, ak nečelia revolúcii a my nemôžeme robiť revolúciu každý deň a zvyčajne sa navyše revolúcia robí až potom, čo vláda napácha všetko zlo, ktoré napáchať mohla.” – Errico Malatesta

Marxizmus 3.0

Po rozpadnutí druhej internacionály tvorenej komunistami a sociálnymi-demokratmi v 1916 (do ktorej už pre istotu nepustili pre marxistov „nepohodlných“ anarchistov, ktorí boli súčasťou tej prvej) a po smrti Lenina, prišla ďalšia revízia marxistickej stratégie vo forme tzv. budovania socializmu v jednej krajine a neskôr vzdanie sa internacionalizmu ukončením fungovania tretej internacionály, tzv. Kominterny (Informačné byro komunistických a robotníckych strán) vedenej Moskvou počas druhej svetovej vojny a nastoleniu budovania satelitov Sovietskeho zväzu a ich kontroly cez, po vojne na spôsob „obnovenej“ Kominterny, Kominformy. Ruka v ruke s týmto išlo budovanie kultu osobnosti Stalina a tyranie neskutočných rozmerov.

Marxizmus 4.0

Ďalšia revízia prišla so súdruhom Trockým, ktorý založil už v poradí štvrtú internacionálu, ktorá združuje trockistické a nestalinistické komunistické strany a organizácie, ktorá chcela obnoviť internacionalizmus tretej internacionály a zaviedla teóriu tzv. permanentnej revolúcie.

Podľa Trockého došlo k zrade cieľov robotníckeho hnutia zo strany sociálnodemokratických a potom aj komunistických strán tým, že maximálne ciele (nahradenie kapitalizmu socializmom v neurčitej budúcnosti) boli odsunuté kamsi do nejasnej budúcnosti a pre súčasnú dobu sa potom začali uplatňovať minimálne ciele (ktoré sa obmedzovali na reformy vnútri buržoáznej spoločnosti), zamerané v zásade len na udržanie dosiahnutého reformovaného stavu.

Ako píše vo svojom diele “Prechodný program”, ZSSR vyšla podľa neho z Októbrovej revolúcie ako robotnícky štát. Štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nutný predpoklad socialistického rozvoja, otvoril možnosť rýchleho rastu výrobných síl. Avšak aparát robotníckeho štátu podľahol zároveň úplnej degenerácii (teda podľa neho zlyhania ľudského faktoru): „premenila sa z nástroja robotníckej triedy na nástroj byrokratického násilia proti robotníckej triede a stále viac ako zbraň pre sabotovanie hospodárstva krajiny. Byrokratizácia zaostalého a izolovaného robotníckeho štátu a premena byrokracie v privilegovanú kastu predstavovala najpresvedčivejšie vyvrátenie – nielen teoretické ale aj praktické – teórie budovania socializmu v jednej krajine.“

“Freedom only for the supporters of the government, only for the members of a party – however numerous they may be – is no freedom at all. Freedom is always the freedom of the dissenter/the one who thinks differently. Not because of the fanaticism of “justice”, but rather because all that is instructive, wholesome, and purifying in political freedom depends on this essential characteristic, and its effects cease to work when “freedom” becomes a privilege.” - Rosa Luxemburg

Ako Engels napísal v Zásadách komunizmu v 24. otázke – „Ako sa líšia komunisti od socialistov? Kategória socialistov sa skladá z demokratických, ktorí chcú rovnako ako komunisti uskutočniť časť opatrení v priebehu revolúcie, ale nie ako prechodné ustanovenia vedúce ku komunizmu, ale ako opatrenia, ktoré stačia, aby sa odstránila bieda a zmizli zlá terajšej spoločnosti.“ Chcú teda pracovať v súčasnom systéme, nechcú ho radikálne meniť, iba upravovať, reformovať.

“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed

Marxizmus 5.0

Karl Kautský a Eduard Bernstein kládli dôraz na vylepšenie života robotníkov skôr než na prípravu revolúcie. Kautský, najvplyvnejší marxista tej doby, to zdôvodňoval tým, že skoré zrútenie kapitalizmu je nevyhnutné tak či tak. Jeho stranícky kolega Eduard Bernstein, autor vety “Hnutie je všetkým, konečný cieľ ničím”, dospel až k úplnému zavrhnutiu revolučnej cesty. Uprednostňoval rozvoj odborového hnutia a reformy presadzované demokratickou cestou, čím sa stal zakladateľom evolučného socializmu, čiže reformizmu.

Podobne odmietali násilie, najmä Marxove myšlienky o nastolení socializmu revolučným bojom a zavedením diktatúry proletariátu, členovia fabiánskej spoločnosti, teda predchodcovia britskej Labouristickej strany, ktorej najvýznamnejší predstavitelia boli George Bernard Shaw, Sidney James Webb, Martha Beatrice Webbová, H. G. Wells, Annie Besant a Bertrand Russell. Pripravovali porážku kapitalizmu pomocou postupných reforiem a mali snahu o dosiahnutie socialistickej spoločnosti evolučnou a parlamentnou cestou a ďalšími demokratickými prostriedkami, čomu chceli pomáhať osvetovou a vzdelávacou činnosťou.

“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed

Dalo by sa povedať, že sociálni demokrati chcú to isté v obsahu čo neomarxisti (minimálne ciele: redistribúcia, solidarita, sociálna spravodlivosť, ochrana pracujúcich, zamestnanosť, ekonomická demokracia – kto dostane? čo dostane? koľko dostane?), len chcú daný obsah zabezpečovať inými prostriedkami, menej radikálnymi, odlišujú sa teda vo forme presadzovania ich inak spoločného cieľa. Sociálni demokrati uprednostňujú prostriedky nepriamej demokracie a posilňovanie vyjednávacej pozície odborov pri prijímaní novej legislatívy a ich moci voči zamestnávateľom.

Od ich „kolegov“ v ich spoločnom centristickom politickom prúde (progresivistov, alias „moderných liberálov“ a konzervatívcov), ktorí spoločne s nimi presadzujú najmä neokeynesiánske modely hospodárstva a jeho riadenia, ich odlišujú „len“ postoje v tzv. bio-etických a mravnostných otázkach a z hľadiska hospodárstva a jeho regulačného plánovania sa delia iba v tom, v prospech ktorej loby, korporátnej alebo odborovej sa majú prijímať zákony, teda, ktorá má byť viac privilegovaná a ktorej požiadavky sa majú aplikovať do prijatej legislatívy. U oboch však idú tieto požiadavky na úkor všetkých ostatných mimo tejto vládnucej tripartity politikov, korporácií a odborov. Z toho vyplýva, že záťaž ich privilegovaného postavenia a rozhodnutí nesú zamestnanci, malí podnikatelia – živnostníci a nezastúpené väčšie podniky, teda drvivá väčšina populácie.

Marxizmus 6.0

Zlyhania zavedenia diktatúry proletariátu ako dočasného prostriedku smerujúceho k dosiahnutiu komunizmu (v sovietskom bloku skončilo krvavými totalitnými režimami) v praxi a zlyhania odborového a nepriamo-demorkatického presadzovania cieľov stranami sociálnej demorkacie (odbory a sociálno demokratické strany sa stali tým istým, čo komunistické strany v socialistických krajinách, vrstvou byrokratických aparátnikov, ktorí nezastupujú zamestnancov a ich záujmy, ale presadzujú mocenské a majetkové záujmy odborového a straníckeho vedenia), má svoj dôsledok v hľadaní alternatívnych metód presadzovania ideového obsahu demokratického socializmu, ktorý sa s nostalgiou obracia na staré slávne časy Parížskej komúny a inšpiruje sa revolučnými ranými spismi Marxa.

Túto alternatívu nachádza neomarxizmus v starej anarchistickej stratégii presadzovania prvkov priamej demokracie (kolektivistickými anarchizmami, ktorí ju, ale určite nemali v pláne aplikovať na štát a jeho rozhodnutia) do rozhodovania štátu, priama demokracia ako nová forma starej marxistickej predstavy o diktatúre proletariátu, ktorá sa mení na podporu diktatúry väčšiny v priamo-demokratickom prevedení a potierania prvkov nepriamej demokracie. Tou druhou alternatívou, ktorá má ísť ruka v ruke s tou prvou, je posilnenie výrobnej samosprávy, participácie zamestnancov na chode podniku, čím sa zas nechali inšpirovať mutualizmom, ktorý, ale presadzuje to, aby každý podnik bol plne demokraticky riadení, manažovaní a vlastnení jeho pracovníkmi, avšak tu už s veľkým rozdielom, totiž na plne voľnom trhu.

Takisto ako aj sociálni demokrati, tak aj neomarxisti chcú odstrániť len zlá a biedu v súčasnej spoločnosti a ich cieľom nie je bezštátna či beztriedna spoločnosť (teda maximálne ciele, čo by možno mohlo hovoriť o uvedomení si nemožnosti uskutočnenia beztriednej spoločnosti), ale snaha o zavedenie jednotlivých myšlienok z Manifesta komunistickej strany, teda pôvodných marxistických ideálov do platnosti v súčasnej spoločnosti a tým “odstrániť zlá súčasnej spoločnosti, reformovať ju” (teda minimálne ciele). K čomu už ale nebudú mať asi dlhú cestu.

”… the argument that the great mass of people violently demand Socialism would be valid only if Socialism were desired as an ultimate end for its own sake. But this is by no means so. Like all other forms of social organization Socialism is only a means, not an end in itself. Those who want Socialism, like those who reject it, want well-being and happiness, and they are socialists only because they believe that Socialism is the best way to achieve this. If they were convinced that the liberal order of society was better able to fulfill their wishes they would become liberals.” – Ludwig von Mises, Socialism: An Economic and Sociological Analysis

V článku som sa snažil v krátkosti vysvetliť názorový posun marxistov v oblasti stratégie, dosahovania cieľov (ktorý zvyčajne ostáva ten istý, alebo sa len mení predstava o konečnom usporiadaní spoločnosti, ale nie podmienkach jej fungovania) a ich problém, ktorý podľa mňa spočíva v tom, že si nedokážu priznať a uvedomiť, že nezlyhávajú ľudia (čím sa snažia väčšinou vysvetliť nefungovanie prostriedkov, ktoré aplikujú na spoločnosť), ale že to, čo navrhujú, je od jadra veci neefektívne (neudržateľné), neuskutočniteľné, teda utopické a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Snažia sa do ich revolučnej idylky zahrňovať všetkých ľudí, bez náhľadu na to, či s ich myšlienkami tí vôbec jednotlivo súhlasia…

V dôsledku toho, že si uvedomili zlyhanie ich tradičných strategických prostriedkov (diktatúra proletariátu, zastupiteľská demokracia a odborové zastupovanie záujmov zamestnancov), sa v poslednej dobe vyrojilo veľa hnutí požadujúcich väčšie právomoci pre referendá, či absolútne zavedenie priamej demokracie ako jediného systému rozhodovania v štáte a zároveň oživuje staré marxistické požiadavky z Manifestu komunistickej strany (bezplatné služby štátu – zdravotníctvo, školstvo, potravinová sebestačnosť, atď.), či aj vo svete Chávezove požiadavky zavedenia nového Socializmu 21. storočia.

“Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor (podniky, komunity, teda akékoľvek dobrovoľné ľudské zoskupenia, pozn. autora článku) má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.
…
Množstvo politikov si z transparentnosti a boja proti korupcii spravili svoju politickú agendu. Treba si však uvedomiť, že celá táto téma je v podstate len snaha o prirodzené trhové motivácie v nefunkčnom verejnom sektore (v štáte, pozn. autora článku). Svojim spôsobom určité ohýbanie reality. Úradník nikdy nebude vnímať zverené peniaze ako svoje vlastné. Nemotivuje ho k tomu zisk, strata pre neho nie je hrozbou.” - Andrej Fandák v článku Gorila odsúdená na neúspech.

Ján Tralich

Zlepence a štátostrana

  G. Orwell v románe "1984" úžasne vystihol ako totalitná moc manipuluje vedomie spoločnosti aj prostredníctvom zmeny významu slov, a vyvolávaním negatívnych emócií voči oponentom. Robili to nacisti aj komunisti, a bolo to aj hlavnou náplňou Mečiarovych mítingov v hale na Pasienkoch. To isté robí aj Mečiarov nástupca R. Fico a spol. tým, že pravicovo demokratickú koalíciu nazýva zlepencom. Stabilná vláda jednej totalitnej strany, ktorú sme tu mali vyše 40 rokov po "Víťaznom februári 1948", však bola omnoho horšia než nestabilné demokratické zlepence.

Pravý a ľavý zlepenec

Ficom vedené, a Gašparovičom podporované spojenectvo ľavice s nacionalistami, ktorých inokedy aj ľavičiari nazývajú (extrémnou) pravicou nebolo o nič menej zlepencom než koalícia ktorej vládu viedol M. Dzurinda a I. Radičová. Zásadným rozdielom medzi týmito zlepencami je postoj k demokratickým reformám politického a právneho systému, a štátnej správy. Zatiaľ čo klientelizmus za vlády obidvoch zlepencov bol zrovnateľný, v politických reformách a transparentnosti vládnutia bol rozdiel zásadný. Videlo to aj zahraničie, ktoré tento rozdiel ocenilo pri rokovaniach o vstupe Slovenska do EÚ a NATO. Prejavuje sa to i ústretovosťou našich nacionálne-ľavicových predstaviteľov voči vodcom z Číny, Ruska, Ukrajiny a podobných krajín, ktoré majú problémy s demokraciou a dodržiavaním ľudských práv. Tento rozdiel medzi našimi zlepencami v postoji k demokracii a právnemu štátu je priamo úmerný množstvu bývalých komunistov, eštebákov a prívržencov vojnového Slovenského štátu, ktorí sú ich súčasťou a voličskou základňou. Keď to pochopíme, a uvedomíme si že oni mali aj hlavné slovo a získali najväčšie majetky v privatizácii, je jasné že komunistický pôvod nie je dávno minulá a nezaujímavá skutočnosť. Ukážkovým, ale zďaleka nie jediným príkladom je moskovské štúdium a nejasný pôvod majetku zakladateľov Penty, ktorej významným poradcom je a generál ŠtB Lorenc.

Nová štátostrana

Dnes R. Fico nevedie zlepenec iba preto, že pod svoje krídla Najvyššieho Neomylného a Nekritizovateľného Vodcu prevzal väčšinu ovečiek z košiara V. Mečiara, J. Ľuptáka, J. Migaša, R. Schustera a J. Slotu. Zvlášť šikovne sa mu podarilo vzbudiť dojem, že za všetky korupčné škandály ním vedenej vlády v r. 2006-2010, ktoré sprvoti zatĺkal, môže iba SNS. Podobne s Gorilou, ktorá nie je kauzou jednej strany -SDKÚ - ale prejavom chorého nedemokratického politického a právneho systému. Je to taktika, ktorú použili aj Leninovi Boľševici v r. 1917. Na začiatku boli frakciou jednej z menších strán proticárskej viac-menej demokratickej koalície, opakovane sa s niekým spojili aby niekoho odstránili, až nakoniec získali plnú moc a zlikvidovali všetkých čo im stáli v ceste, vrátane bývalých spojencov.

Tak ako Mečiar, ktorého tromfol v počte hlasov, zvíťazil aj Fico pre psychologickú potrebu mnohých mať silného vodcu, ktorému je možné bezvýhradne veriť, ktorý ukáže, že všetky problémy spôsobili iní. Tentokrát sa od Čechov a Maďarov za Mečiarovej éry prešlo hlavne ku kapitalistom - podobne ako vo februári 1948. Ponúkol istoty pripominajúce reálny socializmus, "keď sme nemali nezamestnaných, zdravotníctvo bolo zadarmo, mlieko stálo 2 koruny". A ľudia nemuseli počúvať hádky politikov a zodpovedne zvažovať kto má pravdu. Z volebných výsledkov je zrejmé, že pre väčšinu obyvateľov Slovenska takmer nič neznamená strata slobody, ktorou sme za istoty reálneho socializmu platili. Pri heslách o stabilnej vláde tiež málokomu príde na um, že za 40 rokov, keď nám stabilne a nedemokraticky vládla jedna - komunistická - štátostrana, nás napriek našim budovateľským úspechom predbehli demokratické krajiny, ktoré boli v r. 1948 ďaleko za Československom, ako napríklad Rakúsko. Tak, že ich životnú úroveň sme nedobehli ani za 20 rokov počas ktorých všetky naše vlády vykazovali úžasné makroekonomické ukazovatele rozvoja Slovenska. Víťazstvu R. Fica samozrejme značne pomohli aj chyby pravice, od korupcie a nespravodlivosti pri ekonomických reformách, ktoré zaplatila chudobnejúca stredná vrstva, až po nejednotu a hašterenie. Rozdiel je v tom, že pravicovolič je omnoho kritickejší na chyby "svojich" politikov než mečiarovolič, slotovolič a ficovolič. Ten svojmu vodcovi s priam sektársky náboženskou dôverou prepáči takmer všetko, a opustí ho až po kolosálnych spoločenských škodách , ktoré napácha. Potom prejde k podobnému populistovi.

Koalícia alebo vláda jednej strany?

Pravoľavé koalície sa občas vyskytujú aj v normálnych demokratických krajinách. Zväčša však iba vtedy, keď žiadna strana nemá jasnú prevahu v parlamente. Po voľbách ponúkol R. Fico účasť na vláde stranám, ktoré sa dostali do parlamentu. Zároveň naznačil, že táto vláda má v plnej miere plniť program SMER-SD. To trvanie na programe je u strany, ktorá získala tak výraznú väčšinu logické a legitímne. Táto ponuka spolupráce však až mrazivo pripomína vládu "Národného frontu" kde všetci realizovali program stanovený ÚV KSČ.

Pravo-ľavá koalícia ani vláda jednej strany by nebola problémom, keby šlo o štandardnú sociálno - demokratickú stranu, ktorá v demokratickom právnom štáte vystriedala konzervatívne-liberálnu "pravicovú“ vládu. SMER však nie je štandardná sociálnodemokratická strana, a Slovensko nie je demokratický právny štát. Prinajmenšom nie v miere a úrovni pôvodných krajín EÚ. Dokazuje to aj Gorilia korupcia a katastrofálny stav súdnictva. Ktorákoľvek z dnešných strán by účasťou na takejto koalícii prebrala spoluzodpovednosť bez primeranej právomoci, čo by Slovensku nepomohlo a jej uškodilo. Najlepšie na tom je, že teraz musí SMER prevziať aj plnú zodpovednosť za vládu.

Vystrelí motyka?

20% zo štátnych výdavkov uniká na korupciu. Vinu na tom okrem politikov a štátnych úradníkov majú aj súdy. Biednu vymožiteľnosť práva na Slovensku uvádzajú slušní domáci podnikatelia aj zahraniční investori už mnoho rokov ako hlavnú prekážku kvalitného podnikania. S tým súvisí aj tvorba pracovných miest. Preto prvým kritériom kvality vlády R. Fica je, či bude pokračovať v reforme súdneho systému, ktorú začala L. Žitňanská, prípadne ju vylepší, alebo ju zastaví a vráti do stavu na konci svojej vlády v r. 2010. Rovná daň je z hľadiska morálky, spravodlivosti, demokracie i ekonomiky rovnako dobrá ako progresívna. Dôležitá je zákonnosť a dobré pravidlá bez výnimiek pri jej dôslednom vyberaní, a spravodlivosť bez korupcie pri narábaní s peniazmi daňových poplatníkov. Spraví R. Fico lepšiu reformu zdravotníctva, ktoré 2 krát oddĺžil "pravicový zlepenec", než títo, alebo len bude pokračovať v zadlžovaní za súčasného mlčania lekárskych odborov? Skutočne prosociálna je požiadavka Katolíckej Cirkvi na "dôkladné vyšetrenie všetkých indícií o korupčnom správaní, najmä v prípade verejných činiteľov, a aby sa vytvorili také podmienky pre políciu, vyšetrovateľov, prokuratúru a súdy, aby skutoční vinníci boli potrestaní a vlastným majetkom nahradili škodu, ktorú spôsobili." (V dokumente ktorý odovzdal arcibiskup Zvolenský predstaviteľom politických strán pre voľbami) Samozrejme bez akýchkoľvek straníckych výnimiek. S tým súvisí kvalitný zákon o pôvode majetku, lepšie fungovanie protimonopolného úradu, zrušenie imunity poslancov (a nie iba tých) na všetko okrem priameho výkonu svojej funkcie. Keby sa k tomu pridali ekonomické reformy, ktoré by aspoň tak pomohli národnému hospodárstvu ako Miklošove, a nemusela by ich znovu zaplatiť všetkými vládami likvidovaná stredná vrstva, dalo by sa povedať, že 44% voličov sa 10.3.2012 rozhodlo dobre. Myslím však že by sa to rovnalo nie malému zázraku.

Pavol Martinický

Slovensko - príležitosť pre neschopných

Prevažnú časť svojho profesionálneho života som prežil v podmienkach výrobných fabrík a po približne dvadsaťmesačnom pôsobení vo verejnoprávnej inštitúcii - Sociálnej poisťovni môžem konštatovať, že medzi riadením podniku a štátu či jeho časti, je podstatne viac podobností, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Preto je prekvapujúce, keď ľudia, ktorí si netrúfnu riadiť fabriku, respektíve ak by si i trúfli, tak žiadny zodpovedný vlastník im to nikdy neumožní,  bez obáv a škrupúľ zasadnú na čelo štátom vlastneného podniku, inštitúcie, úradu dôležitého pre nás všetkých.

Ak sa v posledných rokoch spýtate politika, lekára, učiteľa či umelca na jeho názor týkajúci sa súčasnosti, každý spomenie nedostatok peňazí na vysvetlenie problémov, ktorým práve čelí. Bezpochyby majú pravdu v tom, že peňazí nikdy nebolo a ani nebude nadostač, som však presvedčený, že nedostatok peňazí v našej krajine je len čiastočne vysvetliteľný práve prebiehajúcou hospodárskou krízou.

Skutočná pravda je taká, že ich nedostatok je len dôsledkom a vystavením účtu za to, akí sme a ako sme hospodárili počas uplynulých rokov. Žijeme v rozkradnutej krajine, plnej neporiadku, ako aj absencie hodnôt. Bežný občan prestal veriť v spravodlivosť, poriadok a, žiaľ, aj v dobro. Úradníci nezriedka zo strachu porušujú zákon a rozhodujú tak, ako očakávajú „mocní“, len aby si chránili  „stoličku“.

Nezáleží len na počtoch

Posledné vlády sa s obľubou zamýšľajú nad počtami úradníkov v štáte a ich nákladovosťou. Zriedka sa však stretávame s tým, že by sa niekto zamýšľal nad ich funkčnosťou, ako aj prospešnosťou pre občana.

Viete si predstaviť dosiahnutie úspechu v podmienkach súkromného podnikania, keď majiteľ je síce geniálny a má skvelý podnikateľský zámer, ale požiada o jeho realizáciu neschopný, často až hlúpy manažment či zamestnancov so zlodejským správaním? Asi nie, ale prečo sa z tohto príkladu nepoučí aj štát? Ako je potom možné, že skoro každá vláda hľadá ľudí lojálnych ku konkrétnym osobám až servilných, nie tých rovných a čestných, lojálnych k zamestnávateľovi, prahnúcich po spravodlivosti, oddaných myšlienkam či ideálom?

Každý, kto riadil či viedol ľudí k dosahovaniu cieľov, vie, že zamestnanci sú dlhodobo vždy takí, aký je ich šéf či majiteľ. Ten definuje písané i nepísané normy správania, určuje, čo je, či nie je správne, stanovuje pravidlá a predznačuje firemnú kultúru.

Po skúsenostiach v Sociálnej poisťovni odmietam názor, ku ktorému som bol donedávna náchylný aj sám, že úradník je a priori nastavený málo pracovať a byť neochotný. Úradníci – zamestnanci sú vždy takí, akí sú ich šéfovia. Ak sa na úrade menia vedúci zamestnanci  ako na bežiacom páse, navyše nie sú osobnosťami, ale len figúrkami, nestarajú sa o ľudí, nie preto, že by nechceli, ale preto, že ani nevedia, čo to je, tak čomu sa čudujeme?

Dva rozdiely

Silná osobnosť má vždy tendenciu obklopiť sa schopnými, rovnými ľuďmi, slaboch hľadá seberovných so silnou koncentráciou na riešenie banálnych vecí. Je logické, že každý sa snaží robiť to, čo vie a tak často nový riaditeľ, vedúci či iný nadriadený sa neorientuje na to, čo prínosné môže urobiť pre svoj úrad, krajinu, ale vŕta sa v detailoch, orientuje sa na intrigy a pomstu, horúčkovito hľadá spôsob ako zdiskreditovať tých, čo boli pred ním.

Z rozprávania si pamätám na absurdné príbehy z 50. rokov, keď sa za zásluhy stávali riaditeľmi znárodnených fabrík predstavitelia proletariátu, ľudia bez vzdelania a vedomostí, ale „naši“. Prosím, nech mi niekto vysvetlí, v čom je táto doba zásadne iná, keď sa za pseudozásluhy do služieb štátu opäť zamestnávajú neschopní ľudia, bez elementárnych zručností, často s poruchami osobnosti.

Dva rozdiely som však predsa len v porovnaní s týmto tienistým  obdobím našej histórie našiel. Ten kto kradol, zradil, škodil, bol veľmi tvrdo potrestaný. V súčasnosti, keď hlavná úloha policajtov je vyberanie pokút za dopravné priestupky a súdnictvo je hanbou krajiny, je riziko potrestania minimálne, a preto neodstrašuje.

Druhým rozdielom je, že vo funkciách už „vďaka neprebernému množstvu“ slovenských vysokých škôl nemáme ľudí bez titulov ako v minulosti, ale „len“ bez vedomostí. Navyše v súčasnosti je trestateľný len dokázaný zlý úmysel jednotlivca, hlúposť však zostáva v našich pomeroch naďalej beztrestná.

Ako z toho von?

Keď už som v texte spomenul svoje krátke, ale veľmi zaujímavé pôsobenie v Sociálnej poisťovni, tak musím poznamenať, že to bolo pre mňa z pohľadu poznania Slovenska veľmi obohacujúce, ale žiaľ aj spojené so smutným poznaním, že celá krajina sa nachádza v hlbokej kríze. Zjednodušene môžeme povedať, že „Slovensko je choré a krajinu ovládla hlúposť a chamtivosť a ako je všeobecne známe, pokrvnou sestrou hlúposti je závisť“. Kľúčová otázka znie: Ako z tohto stavu von?

Prvý zásadný predpoklad pri riešení krízy v podniku je uvedomenie si skutočného stavu či dokonca ešte aj negatívnejšie videnie situácie  v porovnaní so skutočnosťou. Najväčšou chybou je zľahčovanie reality.

Na Slovensku už žije 13 percent ľudí pod hranicou chudoby. Ak s tým chceme niečo spraviť, mali by sme ľuďom prinavrátiť vieru v spravodlivosť a, najmä, aby sa opäť vyplácalo pracovať. Nie je normálne, aby sa viac vyplatilo zatvoriť fabriku za odškodné či odstupné ako v nej vyrábať, nie je normálne, aby sa viac vyplatilo poberať eurofondy za pôdu ako ju aj reálne obhospodarovať, nie je normálne, aby sa viac oplatilo poberať dávky v nezamestnanosti ako pracovať či špekulatívne poberať eurofondy namiesto vytvárania skutočných hodnôt.

Každá z posledných vlád mala záujem o prílev zahraničných investícií. Preto sa snažili zatraktívniť podmienky pre investorov tak, aby si vybrali práve našu krajinu. Nedá sa proti tomu nič namietať, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako nás vidia cudzinci?

Obmedzím sa len na negatíva, a tak tvrdím, že sme vnímaní ako krajina s mizernou infraštruktúrou, často sa meniacimi zákonmi, byrokratickým štátnym aparátom, korupciou, málo funkčnou políciou, mizernou vymožiteľnosťou práva, divokými skládkami odpadu pred a za každou obcou, a s výnimkou väčších miest aj mizernou kuchyňou a ubytovaním. O tom, že sme vraj pohostinný národ, či sme takí boli, už nikto nehovorí, pretože to z uvedeného aspektu nikoho nezaujíma.

Ak zahraničné investície na Slovensku naozaj chceme, urobme si  predovšetkým poriadok doma ako základný predpoklad úspechu. Firma je úspešná vtedy, keď vyrába výrobky či poskytuje služby lepšie ako ostatní, respektíve vyznačuje sa konkurenčnou výhodou v porovnaní s ostatnými. Snažme sa o to isté aj na úrovni celej krajiny, lebo podnik ani štát nemôžu založiť svoj úspech na kopírovaní iných, ale len na pozitívnych odlišnostiach a špecifikách.

Vedomá chyba

Ak sa nám nepodarí situáciu zvrátiť a obnoviť stav rovnováhy, tak sa rovnováha systému nastolí sama, skokovo, ale bude to veľmi drahé a bolestivé. Žiaľ, sprievodnými znakmi budú ďalší rast chudoby, beznádej časti obyvateľstva, chaos, štrajky a sociálne nepokoje. V záujme zmiernenia rizík je nevyhnutné priniesť zásadnú zmenu fungovania štátnej a verejnej správy a to sa dá, len ak sa zastavia politické nominácie a štátna správa prestane byť príležitosťou pre neschopných a bezcharakterných. Či sme tejto zmeny ešte schopní a či už nie je neskoro, ukáže skorá budúcnosť.

Uvedomujem si, že som v článku vedome urobil jednu zásadnú chybu. Tá chyba sa nazýva zovšeobecňovanie a spočíva v tom, že som z konkrétnych skúseností a poznatkov urobil zovšeobecňujúce pravidlá, čo samozrejme môže za určitých okolností priniesť povrchný  záver. Konal som tak v záujme a  snahe o zamyslenie smerom k náprave, ktorej však už veľmi neverím, treba sa však o to aspoň pokúsiť.

Záverom zdôrazňujem, že som v článku  nemal na mysli, či nepísal o žiadnej konkrétnej strane či osobách. Ak sa niekto z čitateľov/politikov/úradníkov v texte uvidel, tak to nebol primárny  úmysel, je to však príležitosť na  zamyslenie, ako aj možnosť  hlbokej sebareflexie.

Ľuboš Lopatka