Nuly v politike Politici kradnú.
Schválne, videli ste už politickú stranu, ktorá by znamenala niečo viac ako „prd vo vesmíre" a ešte nemala na rováši zopár káuz? Každý deň počúvame o podvodoch, kauzách, korupčných škandáloch, ktoré nás stoja jednotky, milióny, miliardy, korún, eur, percent HDP. Niektoré sú jednorazové, iné budeme splácať 20 rokov. Tento článok sa zapodieva celkom prirodzenou otázkou: Ako sa v tom celom aspoň trochu vyznať a nemať pritom hlavu ako autobus? Vezmime námatkou len takéto štyri kauzy: 1. Nevýhodný predaj emisií (keby sme ich namiesto Interblue predali tak ako Česi). 2. Nevysvetlené financovanie SDKÚ (záhadné zmiznutie dlhu z účtovníctva). 3. Nástenkový tender (suma, ktorú pôvodne chceli vyplatiť výhercovi tendra na ministerstve výstavby pod SNS). 4. Domnelá Ficova nahrávka (tá, kde ho Fedor nesmie držať za gule). Trúfnete si zoradiť tieto kauzy podľa obnosu peňazí, o ktoré v nich išlo? Pokiaľ necítite úplne pevnú pôdu pod nohami, tento článok je práve pre Vás. Pozrite si nasledovný obrázok. Všetko čo som spravil je, že som prílušné čísla zobrazil do jednoduchého grafu. Jednoduché, jasné, môže to vôbec byť prehľadnejšie? To je hneď iná káva, uznajte. Z grafu jasne vidno, ktoré položky v peňažnom hospodárení štátu hrajú rolu a ktoré nie. Predtým ako ma však vášniví diskutéri roznosia na kopytách, jedno upozornenie: Nepolemizujem o tom, či sme emisie mohli predať naozaj tak výhodne ako Česi, ani či SDKÚ ozaj z účtovníctva dlh záhadne zmizol. Na tieto aj všetky ďalšie spomínané kauzy mám svoj názor, tento článok však nechce byť o ňom. Tento článok chce byť o zobrazovaní čísel, z rôznych zdrojov, prevažne z článkov SME. Koho zaujímajú detaily, na konci článku sa nachádza zoznam použitých zdrojov. Zároveň prosím hocijakého nespokojcu, aby mi v diskusii povedal, ak nájde v údajoch chyby. Skúsme do grafu popridávať zopár ďalších súm. Jeden z hlavných škandálov okolo SDKÚ sa spája s predajom domu na Medenej ulici. Ďalej, možno si pamätáte na Ruskovu kauzu Zmenky z roku 2005. V hre asi bolo hodne peňazí, keď sa kvôli tomu skoro rozpadla vláda. Nezabudneme ani na Falošných darcov, ktorí údajne SDKÚ darovali peniaze. A samozrejme Branisko. Vytunelovaný tunel, Ficova ultimátna zbraň proti modrým. Ak ste už na tieto „vykopávky" zabudli, nič si z toho nerobte, hneď prejdeme k aktuálnejším témam. Z tohto grafu sme zámerne vyhodili Nástenkový tender. Nečudo, veď táto astronomická suma spôsobuje, že skoro všetko ostatné pri nej vyzerá ako smeť nehodná povšimnutia. Je však suma za nástenkový tender ozaj až taká astronomická? Na Slovensku sa predsa deje všeličo. V tendri na elektronické mýto bola namiesto najlacnejšej vybratá najdrahšia ponuka. Koľko činí rozdiel? A vôbec, koľko stojí taký jeden priemerný kilometer z troch diaľničných PPP projektov? Tu to máme: Je načase sa pozastaviť. Nástenkový tender a emisie vyzerali ako astronomické čiastky, teraz sa však krčia učupené pri obrovi, ktorý sme pracovne nazvali „Predraženie mýta". Zároveň, ak niekto prelobuje, aby takto drahá diaľnica išla čo i len dvojkilometrovou obchádzkou, vznikne tým škoda ešte väčšia, ako celým predraženým mýtom. Pri diaľniciach sa chvíľu pristavíme, týždenník Trend totiž prišiel so zarážajúco jednoduchou analýzou, podľa ktorej sa dá len zoškrtaním niektorých absurdných položiek v PPP zmluvách hodne ušetriť. Keďže tento názor zastávajú viacerí odborníci, pozrime sa, koľko by sme na PPP prerobili, ak by analýzy Trendu boli aspoň čiastočne správne. Ak vám doteraz nepadla sánka, je najvyšší čas. Predraženie mýta, ešte pred chvíľou hlavná dominanta, teraz vyzerá ako sprepitné v zlej reštaurácii. Keby sme na tomto grafe chceli vidieť kauzu financovania SDKÚ či sumu, ktorú kváziFico zohnal pre stranu „vlastnou hlavou", museli by sme použiť lupu. Suma o ktorú ide v spomínanom 150 kilometrovom úseku je tak gigantická, že má zmysel ju porovnávať s číslami ako sú celkové ročné príjmy štátneho rozpočtu (napr. v roku 2010) či veľkosť štátneho dlhu. Popri týchto sumách predraženie PPP už nevyzerá tak giganticky - no povážte, že to je stále asi 20 percent všetkých príjmov štátneho rozpočtu na rok! Pritom, ako tvrdí autor analýzy, toto predraženie môže byť len špičkou ľadovca. Ak rozmýšľate trochu podobne ako ja, pri pohľade na sumy v grafoch sa musí človek sám seba pýtať: Prečo vôbec niekto plytvá mojím časom na to, aby ma znovu a znovu a znovu presycoval informáciami typu Ficova(?) nahrávka, pokiaľ sú v hre esá ako diaľnice či mýto? Aký má zmysel zaoberať sa banalitami „za pár drobných", keď pomaly nikto poriadne netuší ako to je s tými diaľnicami, mýtom, emisiami, štátnym dlhom a úrokmi z neho? Komu záleží na tom, aby sme energiu určenú pre sledovanie politického diania preflákali na hlúposti? Sme naozaj obeťami sprisahania, alebo prečo tu skoro nik nemá štipku nadhľadu? Stratiť nadhľad je veľmi ľahké. Jeden príklad za všetky: Alianciu Fair-play považujem za serióznu a dôveryhodnú organizáciu, ale porovnajte si, ako vyzerá ich hodnotenie káuz Emisie a Falošní darcovia. Z článkov vôbec nie je cítiť, že jeden krát rozprávajú o viac než 1000 krát tak veľkej sume peňazí ako v druhom prípade! Povedané reštauračnou metaforou: ak by prvá suma bola váš účet v reštaurácii, tak 100-násobok druhej sumy je iba sprepitné, ktoré necháte čašníčke (ak bola čo k čomu). A Fair-play? Rovnakým dielom naloží jedným aj druhým, ako keď nervózny rodič hreší deti a nemá chuť vyšetrovať, kto rozbil okno. Samozrejme, ak sa to nejakého čitateľa príliš dotýka, vie si nadhľad vybudovať aj sám: sumy sa dajú vyhľadať, prerátať, zobraziť.. Lenže - kto to spraví? Pracujúci človek po návrate domov z 8-hodinovej fušky? Podľa môjho názoru týmto Fair-play prispieva k zavádzaniu hromady ľudí! Stratiť nadhľad je veľmi nebezpečné. Ak si nedokážeme zachovať nadhľad a rozlišovať milióny od miliárd, centy od eur, budú pre nás politicko-ekonomické správy len spleťou nezrozumiteľných čísel. A volebný akt? Len ukážkou toho, na feromóny ktorého politika reagujeme. Veď čo z toho, keď novinári a všakovaké organizácie (ako Fair-play) hoc aj celý národ presvedčia, že politické strany ozaj kradnú! Možno to nie je ďaleko od pravdy, ale pokiaľ nie je jasne povedané, kde z rozpočtu zmizli milióny a kde miliardy, tak je to deštruktívny a zbytočný názor. Ako teda zdravý nadhľad nestratiť? Ja sa napríklad riadim heslom: Ako volič som ochotný akceptovať z času na čas nejaký ukradnutý drobec (povedzme niečo o veľkosti zmiznutého dlhu SDKÚ alebo peňazí, ktoré kváziFico kvázizohnal pre stranu). Za tieto „drobce" však požadujem protihodnotu - politické výsledky, efektívne riešenia, fungujúce ministerstvá, reformy tam, kde ich treba, funkčné zdravotnítvo, školstvo. Je to samozrejme iba názor a vy ho môžete kategoricky odmietať, no verte, že byť blahosklonní k miliónovým zlodejom je jediný spôsob ako vytrestať tých miliardových! Miliónovým to osladíme, až miliardoví vymiznú. Inak to nejde. Týmto nechcem tvrdiť, že treba aby sa drobné kradnutie legalizovalo. Nech si justícia plní robotu ako vie. Avšak čo na to my - voliči? Ak niet strany bez viny, samozrejme chceme uprednostniť miliónového zlodeja pred miliardovým. K tomu je veľmi potrebné veľmi jasne rozlišovať miliónové a miliardové kauzy. Miliónová kauza, to sa preletí očami, zaregistruje. Novinár nemusí boxovať do zblaznenia, stačí, keď trefnými otázkami vinníka trocha poškvarí, upozorní voličov na ďalšie komárie bodnutie do našej ekonomiky. S komárencami ťažko bojovať, už len mať naraz na zreteli všetky sa snáď ani nedá, ani v deň volieb nie. O to vážnejšie by však človek mal vnímať kauzu miliardovú! Už len keď vidím, že sa deje obchod, pri ktorom je ľahko zapatrošiť miliardu, hneď spozorniem, oveľa viac ako keď sa riešia akési drobné taľafatky. Nebudem predsa čítať až 10 článkov o podozrivom miliónovom obchode a len 15 o miliardovom! Ak sa ukáže, že sa ozaj kradlo v miliardových merítkach, prestávam danú stranu voliť, presviedčam svojich známych, robím čo viem. Moja rozzúrenosť je nutná, zúriť by mal celý politicky gramotný národ. Miliardová kauza - veď to je ako keby sa štyri roky, teda celé jedno volebné obdobie, každý pracovný deň stala jedna kauza za milión! Ako by sme asi vnímali SDKÚ, keby Dzurinda bojoval s novým obvinením z nekalého financovania strany nie raz, ale každý deň? Politika, ktorý vyrába miliónové kauzy častejšie ako si mení ponožky, by sme hneď vyhodili na smetisko - a pritom je to stále menšia zlodejina ako raz spáchať miliardovú kauzu, a potom hoci aj rok čušať. Fakt, že krádež sa stala naraz (a nie postupne počas štyroch rokov) sa nedá brať ako poľahčujúca okolnosť. Pri sledovaní ekonomických správ sa mnohí s obľubou sústredia iba na prvú cifru sumy a ignorujú nuly, ktoré nasledujú. Nedopusťte, aby dochádzalo k takémuto znehodnocovaniu informácií. Politici kradnú, všetci kradnú. Politika ako taká je svinstvo, niet koho voliť. To je bežné duševné rozpoloženie voliča. Čistá letargia, apatia, nechuť. Čím viac takýchto ľudí, tým viac je jedno, koľko toho kto nakradne, tým viac sa kradne, tým viac čísel poletuje kade tade. Zastavte to. Nedovoľte im to. Šírte osvetu, držte si predstavu o sumách, rátajte nuly za číslami, alebo ako ja: kreslite si grafy. A hlavne, spôsobte svojim známym, aby im padla sánka aspoň o meter, keď zistia, ako naozaj vyzerajú sumy za kauzy, o ktorých počúvajú z médií. Lebo nie je číslo ako číslo. *** KONIEC *** PS: Aby sme neostali korektnosti nič dlžní, pripájame niekoľko vysvetlení a zdrojov. Použitá metodika: Čísla sú prevzaté z nižšie uvedených zdrojov. Staršie údaje sú prepočítané na eurá pomocou štandardného kurzu. Pri starších údajoch sme dáta (vrátane veľkosti štátneho dlhu) očistili od inflácie s použitím Ineko inflačnej kalkulačky. Krátke vysvetlivky k niektorým položkám v grafoch: Nástenkový tender: Celková suma o ktorú šlo v tendri, vyhlásenom v máji 2007 na neprístupnej nástenke ministerstva výstavby. Predraženie mýta: Rozdiel medzi najlacnejšou a vybratou ponukou v tendri na elektronické mýto. Celkový zisk SDKÚ z predaja domu na Medenej: Peniaze ktoré za predaj nehnuteľnosti utŕžili plus veľkosť dlhu, ktorého sa tým zbavili. Emisie: Číslo vyjadrujúce, o koľko viac by sme zarobili, keby sme emisie predali Interblue za takú cenu, než za akú predávali Česi. Žiadne ďalšie z káuz súvisiace s emisiami tu zahrnuté nie sú. Nevysvetlené financovanie SDKÚ: Veľkosť dlhu, ktorý zmizol z účtovníctva SDKÚ. Tunel Branisko: Kvôli technickým problémom sa stavba predražila. Časť z týchto peňazí sa vraj vyplatila asi siedmim ľuďom za neexistujúce služby. V grafe figuruje odhad tejto sumy. Cena za 1km PPP diaľnic: Cena za vybudovanie a údržbu priemerného kilometra zo 150 kilometrového úseku rozdeleného do troch PPP projektov. Všetky ostatné odkazy na PPP sa referencujú na tento projekt. Predraženie diaľnic: Odhad týždenníka Trend, o koľko môžu byť tri vyššie spomenuté PPP projekty predražené. Optimalizovaná cena PPP: Plná cena, ktorú sme mali platiť za PPP mínus predraženie.

Deň po.

V jeden decembrový deň, v roku 1989, komunista zistil, že ho už neobesia. Dobre vedel, že Slováci potrebujú vodcu, ktorý im povie kedy majú jesť, piť, spať,čo hovoriť, koho milovať, nenávidieť,lebo,lebo... Slováci sú už takí. 

A Lucifer sa rehotal až sa za brucho chytal, čo Pán Boh veru ťažko znášal. 

1. januára 1993 vzniklo Slovensko s odhodlaním a vierou byť Švajčiarskom. 

A Pán Boh sa usmieval, čo Lucifer veru ťažko znášal. 

Avšak veci najoddanejší z najoddanejších vytiahli z mrazničiek stranícke knížky, porozhliadli sa po tých overených členoch strany v boji proti zlým, zlým kapitalistom. Lexa s Mečiarom sebe a nimi vyvoleným , cez privatizáciu, úvery, výpredaj štátneho majetku za korunu, odovzdajú nemalý štátny majetok a tým aj vplyv a účasť v Smotánke. Lorenc s Štb založí Pentu zneužívajúcu informácie v obchodnom styku a podplácajú lačné figúrky, Babiš prevedie obchodné kontakty zo slovenských podnikov zahraničného obchodu na ním založené firmy v Nemecku a vo Švajčiarsku, Lotor Široký podvedie ešte väčšieho lotra, Koženého, Tkáč rozdá miliardové úvery J&T. Všetkým bolo jasné, že komunista a štb-ák na Slovensku moc nestratili, ba najoddanejší z najoddanejších si ju upevnili a už bojujú len medzi sebou o ešte väčší vplyv, ešte o väčší kopec peňazí, ešte o väčšiu moc a väčší počet lačných pešiakov ochotných predať aj vlastnú rodinu za kus žvanca.Komunista Fico spochybňuje privatizáciu, ktorú zorganizuje iný komunista Lexa, kvičí radosťou keď skupina štb-kov , zlodejov a lumpov diskredituje “komunistov v stredových stranách” hovoriacich si pravica a nie nenažratých pešiakov. 

Slováci zrazu hovoria, nadávajú, kritizujú " kapitalistov” a mlčia o privatizéroch/ Poor, Brheľ/, rozdávačov úverov z bánk vo vlastníctve štátu /Kiňo,Gabriel, Tkáč/, tunelárov/DuckýSPP/, zlodejov / Rosina/, Štb-kov /Široký, Lorenc/ podvodníkov,ktorí zneužívajú informácie v obchodných vzťahoch /Penta, J&T/, výrobcov Kokakoly z vody/Fľašík/.Slovákom sa zrazu veľmi páčia zlodeji, vrahovia, mafiáni a zberba. A kto sú títo ľudia? Predsa akcionári a sponzori KSSmeru nástupcu KSS. Toho Smeru, ktorý tak vehementne bojuje proti privatizácii, ale cez štátne zákazky vyhodí von oknom, rozdá 100x viac ako sú odhadované úplatky za privatizáciu / 29 mil€/, presúva “aktíva” tak, že mení výnosné za stratové. Komu? Komunistom,teraz už sociálnym demokratom a Štb-kom. 

A Lucifer sa rehotal až sa za brucho chytal, čo Pán Boh veru ťažko znášal. 

Obyčajní, s priemernou mzdou a so zbytkami cti čo im ešte ostala darmo kričia,že úspech, tvorenie, talent a všetko odlišné by nemalo byť potrestané”, že by sme mali chcieť strany a politikov, ktorí sa neboja povedať nám, že najprv by sme mali my prestať uplácať, lebo ak uplácame my, potom sa nemôžeme čudovať, že sú uplatiteľní naši zástupcovia,že prestať sa chovať k zbohatlíkom ako k Bohom a žobrať o ich priazeň, usmievať sa na mafiánov,byť ochotní postarať sa o seba,prestať závidieť tým, ktorí zbohatli poctivou prácou,/hej aj takí sú/prestať sa tešiť, že sa nám podarilo oklamať štát na daniach či cestovaním na čierno, že by sme mohli začať akceptovať, že niekto môže niečomu rozumieť lepšie ako ja, či my, že menšinový názor na nejaký problém môže byť správny a jeho riešenie lepšie,že žijeme nad pomery, lebo väčšina z nás chce kapitalizmus vo vrecku, ale stále obdivuje a tlieska Mečiarovi, Ficovi, Slotovi, či iným “samcom”. 

Po 15. rokoch, v jedno ráno, napriek tichým protestom Všetkých svätých, Pán Boh pozrel na tú zbesilosť a Slovensko, so slovami: “Dám Vám ešte jednu šancu vo voľbách.”, zastrešil. Aby však svet na Slovákov nezabudol,vybral jedného starého ...uja,uložil ho do ústavu mier a váh a riekol:”Toto nech je od dnes jednotka blbosti.” I stalo sa. 

A Lucifer sa rehotal až sa za brucho chytal, čo Pán Boh veru ťažko znášal. 

Odvtedy pri vchode do Očistca stoja anjeli a pýtajú sa príchodzích aj na to čo je jednotka blbosti. A tých čo neukážu na fotografiu Starého ...uja šupnú hneď do pekla A Pán Boh sa usmieval, čo Lucifer veru ťažko znášal.

Po voľbách, Pán Boh poodkryl kúsok strechy nad tým fliačkom zeme a...Slovensko už nebolo len zastrašené, ale aj oplotené, muži a ženy odeté v rovnakých tesilových uniformách s bielymi dederónovými košeľami a pionierskými šatkami čakajúcimi v nekonečných radoch na banány, pomaranče,vložky, rožky, prosto na všetko.Štátni úradníci prideľujú lístky na nedostatkový tovar, regulujú spotrebu energií,opäť a opäť zvyšujú dane a odvody, plánovači krajších zajtrajškov kreslia grafy,posluhovači štátu neustále apelujú na morálku a nutnosť človeka obetovať sa za spoločnosť rozdávaním čím ďalej tým väčšej časti svojej produkcie a najschopnejší podnikatelia miznú.Továrne patriace štátu produkujú tovar, ktorý nikto nechce. Z rádií znie dookola hit:“Ku předu levá” a hlas moderátora: “ Nech žije Komunistická strana Smer, Nech žije súdruh Fico”. Na námestí Fľašík s Fľašíkovou varia z vody Coca-colu.Prázdnymi ulicami prejde občas nejaké auto a zo zadného sedadla s úškľabkami na tvárach, na žobrákov v uniformách, civia Lorencovia, Lexovia, Mečiarovia,Ficovci, Poorovci, Brheľovci, Kiňovci, Širokí, Babišovci, Kmotríci, Beljajevovci, Kollárovci, a iná zberba. Zatiaľ v ohrade oplotenom ostnatým drôtom, pred drevenými chalúpkami postávajú skupinky ľudí v modrých uniformách, s nápisom blázon, dookola opakujúcich:” Základným právom človeka je žiť sám pre seba,dosť bolo komunistov, dosť bolo štb-ov, dosť bolo  socializmu. Chceme nedotknuteľné súkromné vlastníctvo a nie účelovo prijaté zákony v štátnom záujme, chceme konkurenciu a nie reguláciu, chceme súkromné vlastníctvo a nie štátne,chceme fungujúce súdnictvo, políciu, prokuratúru a najmä starostlivosť o pracovnú silu. Bachári si klepú na čelá so slovami :”Blázni”, z rádií znie hit: "Ku předu levá” a hlas moderátora :” Nech žije Komunistická strana Smer"," Nech žije súdruh Fico." 

Pán Boh zakryje strechu a smutne pozrie na fotografiu Starého ...uja. A Lucifer sa rehoce až sa za brucho chytá.

Milióny goríl sa nemôže mýliť,

Pokúsiť sa vytvoriť morálnu, etickú a ešte k tomu funkčnú spoločnosť zo Slovákov je ako spravovať si hudbu cez iTunes. Niežeby to v princípe nešlo, podaktorým skúsenejším vývojárom z Apple sa to dokonca už aj podarilo, len to skrátka chce kurevsky veľa času a trpezlivosti. Slováci, myslia sa tým tí súčasní, nie tí krásni ušľachtilí staroslovenskí elfovia, čo si ich Rafaj s Ficom stelesnili v soche Svätopluka, nie sú práve vzormi individuálnej morálky. Čo si budeme navrávať. Aby som to povedal ešte priamejšie a s rukou na srdci, sme v podstate bandou zasraných oportunistov, ktorých len máločo dokáže potešiť viac, ako keď sa im podarí všetok um a talent použiť na úspešné vydrbanie so systémom. Máme vlastné normy a nepísané zákony odvolávajúce sa na akúsi miestnu verziu sedliackeho rozumu. Policajtom neplatíme pokuty, ale snažíme sa s nimi dohodnúť, či by sa to tak nejako, veď viete ako, nedalo, ani bločky nepotrebujem. Remeselník sa opýta rovno a bez vytáčok, vedúci, faktúrku netreba a to slovenské v nás velí prikývnuť a ešte byť rád, lebo ak už toto nie je ukážkový win-win, tak potom už neviem čo. Medzi kamarátmi sa patrí si koncom roka vzájomne znížiť daňový základ, ak je kamarát alebo člen rodiny zamestnaný na úrade, tak je jeho svätou povinnosťou uľahčovať život blížnym svojim. Péeniek vieme v prípade potreby naťahať z rukáva viac ako Horác Badman srdcových kráľov, nevraviac o rezidentských parkovacích kartách, pretočených tachometroch a ďalších z miliárd každodenných príležitostí prihrať si nezištnú malú domov, takú čo nikoho nebolí, aspoň teda nikoho koho by sme poznali. A tak to ide naprieč životom, naprieč štruktúrami, od žiackych ťahákov až po drobné podvody na poisťovniach, všetko v duchu onoho lokálneho étosu, v ktorom múdry je ten kto uchová najviac pre seba a blbý (a väčšinou aj osamelý) zasa ten, kto platí a nepodvádza, ešte aj toho psa prihlásil, darmo mu sused vravel, že za to v živote pokutu nedostal. V druhom pláne sme z toho síce mierne paranoidní, na všetko sa pozeráme optikou vychcaného špekulantíka, veď kto už by nám chcel dať čo zadarmo, a tie drobné texty na spodku obchodných podmienok majú dĺžku ako keby ich Gusto Murín písal, len aby obsiahli všetky vývrtky, ktoré voči nim už stihla Slovač vymyslieť. Ale aj tak sme na seba hrdí a radi sa verejne chválime s vecami, o akých ďalej na západ od nás buď taktne mlčia, alebo im ani len nenapadnú. Keď už je raz niečo súčasťou folklóru, ťažko si osobné úspechy nechávať len tak pre seba a ešte ťažšie neklepať si prstom na spotené čelá pri zriedkavých stretnutiach s odpadlíckymi poctivcami, čo si myslia že je správne mať v MHD štiknutý lístok alebo nebodaj upozorniť pokladníčku v Tescu, že sa pomýlila v ich prospech. Ale pri všetkej tejto našej svojráznosti, máme sebavedomý pocit či skôr stihomam, že v skutočnosti nepatríme medzi národy, ktoré s nami tieto morálno-vôľové vlastnosti zdieľajú, ale skôr medzi tie, kde oné drobné prejavy kamarátstva a snahy ušetriť celkom neromanticky nazývajú rodinkárstvom, konfliktom záujmov, zlodejstvom či korupciou a v duchu týchto hanlivých názvov sa k nim aj stavajú. Takže keď vidíme, že niekde v USA alebo v Holandsku politik odstúpi zo svojej funkcie na základe podozrenia z niečoho, čo je takmer pod rozlišovaciu schopnosť bežného Slováka, hovoríme si, že tak je to správne a zazlievame našim politikom, že aj oni sa nesprávajú tak isto. Ako keby naši, slovenskí, politici neboli v skutočnosti zo Slovenska, ale boli vychovaní v liahniach zženštilého Západu a my sme si ich len importovali aj s certifikátmi večnej morálnej čistoty a osobnej bezúhonnosti. Ešte aj ten nadšený propagátor detektrov lži sa onehdá priznal, že už mal tú česť ponúknuť úplatok a titulkový obrázok k tomuto moralizovaniu je, podobne ako väčšina obrázkov na Humne, ulopkovaný naverímboha z webu, lebo je to tak proste jednoduchšie. A keď toto pozabudnutie našej vlastnej podstaty, toho kto sme my sami, z akých hodnôt vychádzame, ako sa správame v každodennom živote a nie len pri lajkovaní toho čo si myslíme, že by v skutočnosti malo byť správne, keď toto všetko naberie obludné rozmery, neváhame tasiť občianskej postoje a ísť vešať plyšové gorily na námestia a skandovať, kto všetko by mal ísť do basy. A máme pravdu, tí čo porušili zákony by do basy naozaj mali ísť, ale nie preto že ich porušili vo veľkom a všetci sme to zrazu uvideli v novinách. Mali by sedieť všetci tí, čo nerešpektovali pravidlá spoločností ku akým zbožne vzhliadame, nezávisle od toho, či ich porušili vo veľkom, alebo v malom. Jednoducho, ak nám ide naozaj o spravodlivosť, treba potrestať nielen veľké gorily, ale v prvom rade začať od seba. Potrestať všetky maličké bezvýznamné gorilky-milióny, ktorých tu, ak to ešte zhovievavo odhadnem, máme asi tak dva a pol milióna, ale pravdepodobne ešte oveľa viac. Dav na námestí môže mať okrem presvedčenia o vlastnej neomylnosti mnohé sily, najmä fyzické, ale skutočnú silu, ktorá dokáže robiť zmeny aké sa podarili v roku 89, majú len davy s výraznou morálnou prevahou nad cieľmi svojich koordinovaných pokrikov. Bez morálnej prevahy je to len tupá frustrácia. Môže priniesť násilie, ale len ťažko môže získať rešpekt. V deň keď sa nadkritické množstvo tohto národa stane rovnako prísnymi voči sebe samým, ako sú prísni voči politikom, potom budú skorumpovaní politici ostávať v hanbe a odstupovať aj bez námestí. Ten deň sa (a tu som možno optimista), blíži. Keď si porovnám Slovensko na konci mečiarizmu a dnes, je na tom podľa mňa ľudsky, zákonmi a odmietaním korupcie o kus lepšie, i keď stále ďaleko od cieľa. Politici nezvyknú prerastať kultúru a morálku z ktorej vzišli. Prečo by to tiež robili, kde by v sebe vzali to nutkanie? Tí, čo ich máme teraz sú práve takí, pretože tak sme si ich vychovali. Sú z našich rebier, sú Slováci, dokonca priemerní Slováci, lebo priemernosť je princípom demokracie. Až my budeme lepši, budeme mať nárok na lepších politikov a konečne aj morálne právo odsúdiť tých skorumpovaných, pretože vtedy to konečne budú čierne ovce stáda. Jediný recept, ktorý na urýchlenie celého procesu existuje je položiť si jednu otázku, vždy keď sa dostaneme do situácie v ktorej sa rozhodujeme medzi viacerými riešeniami s rôznymi morálnymi hodnotami. Tá otázka by mala znieť asi takto: „Keby vec, ktorú sa práve chystám spraviť, urobil verejne známy politik, zdalo by sa mi jeho rozhodnutie správne?“ Podľa odpovede v každodenných situáciách potom, prosím, zvážme svoje morálne právo ísť vešať, či zatvárať hocikoho iného. Rado Ondřejíček