Zmysel dvojzmyslov

Nielen v Anglicku 14. storočia vznikali dvojzmyselné dokumenty, ktoré mali slúžiť ich autorom a zároveň ich chrániť pred obvinením. Podobný po takmer 700 rokoch vyprodukovala aj slovenská prokuratúra.

V prvej tretine 14. storočia vládol v Anglicku kráľ Eduard II. Viac ako o krajinu a svoju ženu sa staral o pôvaby mládencov. Preto ho manželka spolu so svojím milencom a nespokojnou šľachtou zosadili z trónu. Živý zvrhnutý kráľ znamenal  smrteľné nebezpečenstvo. Nikto sa však neodvážil otvorene nariadiť jeho strážcom, aby kráľa promptne poslali do ríše tieňov. A tí by to neurobili bez písomného príkazu.

Preto na prosbu kráľovnej šikovný biskup – učenec vymyslel dvojzmyselnú inštrukciu. Nemohla byť použitá ako dôkaz proti jej tvorcom, že zosnovali kráľovraždu, ale zároveň tí, ktorým bola určená, pochopili, čo majú urobiť. Pokyn po latinsky znel: „Eduardum occidere nolite timere bonum est.“

Chýbala v ňom interpunkcia, a preto sa dal preložiť ako: „Nezavraždite Eduarda, je dobré báť sa urobiť túto vec“, ale aj úplne opačne: „Nebojte sa zavraždiť Eduarda, je to dobrá vec“. Podľa toho, kde chýbajúcu čiarku umiestnil čitateľ posolstva, veta nadobudla rôzny zmysel.

Môže on za to?

O takmer sedemsto rokov neskôr v právnom štáte par excellence zvanom Slovenská republika sa verejnosť stala svedkom pozoruhodného úkazu. Ako keby duch zmieneného geniálneho anglického učenca vstúpil do tamojšieho vysoko postaveného ochrancu zákonnosti a súčasne predstaviteľa zásad konať v oblasti práva bona fide, teda prokurátora.

Vraj tento vysokopostavený a dlhoročný prokurátor svojím úmyselne mätúcim oficiálnym  neoprávnene počas vyšetrovania odblokoval zaistený majetok a protiprávne ho prihral známej svojho priateľa, hoci naň nemala nepochybný nárok a mali o ňom ešte len rozhodnúť súdy. V liste katastru nehnuteľností vyjadril mienku, že on s prevodom súhlasí a jeho list bude slúžiť ako podklad na prevod a dal aj návod, ako sa má prevod uskutočniť. Ale zároveň jasne napísal, že na prevod  treba ďalšie zákonné náležitosti. Veď názor si hádam povedať môže, má tiež svoje občianske práva ako iní, no nie? A že pracovníci katastra konali unáhlene a nehnuteľnosť rýchle prepísali na niekoho, komu nepatrila? Môže on za to, že aplikovali len prvú polovicu jeho listu a druhú ignorovali? To je ich zodpovednosť, nech sa naučia čítať odborne erudované a intelektom prekypujúce právne texty!

Pisárikovia z novín a neprajná, závistlivá opozícia majú narážky na možnú (že vraj očividnú) korupciu a zneužitie úradu. A či nevedia, že tento prokurátor je prezývaný aj Pán Ľahko Nepodplatiteľný? Iní sudcovia a prokurátori sa vyvážajú v drahých autách a majú honosné byty a domy. Ale on má obyčajné auto a nebýva ani vo svojom, ale u syna. Ten si vďaka zdedeným schopnostiam už v útlej mladosti našetril, postavil malý palácik a prichýlil v ňom otca.

Odborník

Niektorí tvrdia, že protichodný, dvojzmyselný pokyn na vydanie zaisteného majetku je prejavom začínajúceho Alzheimera, schizofrénie, rozdvojenej osobnosti u chudáka pána prokurátora. Kým vraj jedna polovica mozgu horovala  za odblokovanie nehnuteľnosti a jej presun na známu priateľa pána prokurátora, druhá sa stavala proti. Bolo treba docieliť kompromis medzi oboma polovicami  mozgu a zrodil sa uvedený dokument.

„Nezmysel!“ oponujú druhí. Pokyn na odblokovanie nehnuteľností je dôkazom, že jeho autor je vysoko erudovaný odborník v trestnom práve, má právnické myslenie ostré ako britva a formulácie presné a vybrúsené na stotiny milimetra ako najjemnejšie ozubené kolieska tých najlepších švajčiarskych hodiniek. Dobre vedel, čo robí. Všetko bolo precízne premyslené, naplánované a zorganizované – priam ako keby to vyhútal plukovník KGB.

Anglický biskup vymyslel svoj dvojzmyselný text, aby právne nenapadnuteľným spôsobom zlikvidovali panovníka. Motívom listu pána prokurátora bolo čo? Jeho šéf a zároveň kamarát, s ktorým už dlhé roky na Slovensku vedno svorne posilňujú (zlomyseľníci nepravdivo tvrdia, že znásilňujú) vládu práva, tvrdí, že síce pochybil, bol porušený zákon, ale pán prokurátor ho porušil tentoraz nezištne. Preto ostane vo svojej lukratívnej funkcii – lebo veď takého skúseného odborníka by bolo škoda poslať preč.

Novinári aj opozícia štekajú, vraj svojím konaním zavraždil dôveru v právny štát a spravodlivosť na Slovensku. Povedzte, čo je to za hlúposť: možno zavraždiť niečo, čo je už dávno mŕtve?

(Autor je právnik, spolužiak pána prokurátora)

Neúspešný pokus diskreditovať súdruha premiéra

Včera vo večerných hodinách ostražití pracovníci tlačového odboru Úradu vlády Slovenskej republiky úspešne odvrátili zradný pokus o diskreditáciu súdruha premiéra Roberta Fica zosnovaný nepriateľmi nášho ľudu a našej socialistickej vlasti.

Živly nepriateľské našej socialistickej vlasti podporované agentmi amerického imperializmu v snahe očierniť súdruha premiéra pred pracujúcim ľudom vložili do jeho úst prostredníctvom zapisovateľky Úradu vlády nepravdivý výrok, že eurofondy vo výške 17 miliárd eur určené pre Slovensko by mali byť použité na "stranícke ciele". Je to samozrejme lož, ktorá bola od samého počiatku zrejmá všetkým uvedomelým pracujúcim, ktorí vedia, že pre súdruha premiéra sú stranícke ciele nepodstatné ale podstatné je pre neho blaho nášho pracujúceho ľudu. Súdruh premiér v skutočnosti povedal, že eurofondy budú použité na strategické ciele. Svedčí o tom aj zvukový záznam, na ktorom hlas podobný Ficovi je v skutočnosti naozaj Robert Fico.

Úrad vlády vyzýva všetkých pracujúcich, aby sa nedali zmiasť nenávistnými intrigami kolaborantov a zapredancov našej vlasti a naďalej stáli pevne za súdruhom premiérom, ktorý tvrdo 24 hodín denne pracuje pre blaho našej vlasti. Podporné listy pracovných kolektívov a odborových organizácií je možné zasielať priamo na Úrad vlády.

Česť práci súdruh premiér!

Ján Žatko

Hanbím sa žiť v tejto spoločnosti…

...kde morálka je na príťaž, kde etika sa nepoužíva, kde pravda je utajovaná, kde je spravodlivosť potieraná a kde je poriadok neželaný.

...kde mnohí sa musia uskromňovať pre nezodpovedné rozhodnutia vyvolených a ich nenásytnosť, kde sa v mene pokoja šíri propaganda, že sa máme lepšie, aj keď opak je pravdou, kde peniaze sú silnejším argumentom ako zdravý rozum, spravodlivosť a morálka, kde zákony sú vytvárané nato, aby sa obchádzali a nefungovali, kde zo zástupcov ľudu sú figúrky v rukách šedých eminencií.

...kde sloboda má príchuť otroctva, kde spravodlivosť vonia korupciou, kde úspešnosť cítiť klientelizmom, kde postavenie je späté s nomenklatúrou, kde rovnosť v právach nejestvuje (o nároku ani nehovoriac), kde povinnosti majú iba slabí – finančne chudobní, ktorí sa nevedia brániť.

...kde chamtivosť sa považuje za priebojnosť, kde sebectvo sa nazýva zdravým sebavedomím, kde arogancia dostáva punc rozhodnosti a kde neférové praktiky a zlodejstvo sa volajú šikovnosťou.

...kde deti sú bez zábran a autorít, kde mladí radšej utekajú preč, kde dospelí sa hrajú na hrade z piesku, ktorý sa pomaly rozpadá pre množstvo tunelov a kde starí živoria a zomierajú osamotení.

...kde vieme, že to, čo sa deje nie je správne, ale aj tak v tom zotrvávame, lebo sa bojíme zmeny prinášajúcej neprikrášlenú pravdu... každý máme maslo na hlave, ale to neznamená, že ho nemôžeme dať dolu (iba prijatím trestu sa môžeme očistiť)...

Áno, hanbím sa, že musím žiť v takejto spoločnosti, ktorá nechce pomenovať problémy pravými menami, ktorá nechce problémy riešiť a namiesto nich vytvára a rieši pseudoproblémy. Jediné, čo ma mrzí je, že sa zdá, že iba málo ľuďom to vadí tak, že dokážu povedať a ukázať, že tohto chaosu máme DOSŤ.

Kto je tu doma? Prečo si necháme Slovensko ničiť?!

Mária Kováčová

Milan Čič- vzor či odstrašujúci príklad?

Zomrel Milan Čič. Média, ale najmä významné osobnosti ako Ján Čarnogurský, Ladislav Snopko, či Miroslav Kusý si na neho spomenuli v pozitívnom duchu. Ja takéto niečo urobiť odmietam. Odmietam sa verejne vyjadrovať pozitívne o človeku, pre ktorého preobliekanie (politických) kabátov bolo pracovnou metódou. Odmietam to urobiť na počesť človeka, ktorý v politike po celý život bojoval po boku utláčateľov, klamárov a zlodejov.

Milan Čič pred rokom 1989 pôsobil na viacerých významných postoch. Jeho červená hviezda stúpala najmä po roku 1968, teda v čase normalizácie. Dotiahol to dokonca až na ministra spravodlivosti. Po roku 1989 sa odrazu stal demokratom. Strana VPN ho prijala s otvorenou náručou, jej lídri mu dokonca prisľúbili miesto na Ústavnom súde. V čase štiepenia VPN sa Čič odobral k HZDS. Po skončení pôsobenia na poste predsedu Ústavného súdu sa pokúsil o návrat do politiky. Nevyšlo. Stal sa teda vedúcim kancelárie prezidenta SR, presnejšie Ivana Gašparoviča.

Takýto kariérny postup (podľa môjho názoru skôr lukratívnu výmenu kabátov) Ján Čarnogurský spoločne s Miroslavom Kusým okomentovali nasledovne:„(Milan Čič- pozn. autora) sa vždy dokázal pridať na správnu stranu. Ale nikdy sa neangažoval tak, aby sa zašpinil.“ Ján Čarnogurský na Čičovu adresu dokonca dodáva: „Ako typický Oravčan si zachoval vieru v Boha a to mu pomohlo, aby si pri všetkých tých zvratoch slovenských dejín zachoval osobnú dôstojnosť.“

Osobnosti, ktoré aj v dnešnej dobe značná časť verejnosti považuje za morálne autority sa tu vyslovujú pochvalne o človeku, ktorý počas celého života stál na zlej strane. Chvália jeho schopnosť udržať sa pri moci za každých podmienok. Ján Čarnogurský dokonca ide až tak ďaleko, že človeka, ktorý svoje zahanbujúce konanie nikdy verejne neoľutoval a kopil chyby pred rokom 1989 aj po ňom označuje za vzor kresťana.

Okrem toho, že celé toto velebenie človeka, ktorý po celý život stál na zlej strane je previnením sa voči pravde (Čič stál po celý život na strane porazených a nie víťazov, jeho zmeny politických postojov sú hanbou a nie pýchou), poukazuje aj na iný spoločenský problém- nedostatočné odsúdenie komunizmu a všetkého, čo s nim bolo spojené. Vďaka takémuto prístupu máme ešte aj 22 rokov po zmene režimu komunistov vo vláde, parlamente, či na súdoch. Teda vo všetkých zložkách štátnej moci. Sedia tam ľudia, ktorí nezmenili pracovné metódy, len rétoriku a politické tričká. Potom sa nečudujme, že predseda vlády tvrdí, že za komunizmu sa vládlo lepšie a predseda parlamentu, že november ´89 si nevšimol, lebo kachličkoval kúpelku.

Najsmutnejšie na tom celom je, že keď niekto z ľudí, ktorý 22 rokov brzdia vývoj demokracie na Slovensku umrie, osobnosti s vysokým morálnym kreditom, ako je Ján Čarnogurský, či Miroslav Kusý, tohto karieristu chvália a Ján Čarnogurský dokonca jeho konanie predkladá aj kresťanom ako vzorové. Takto sa aj oni pridávajú na stranu Fica a Pašku, ktorý nevidia dôvod na odsúdenie doby komunizmu.

Ja k úmrtiu Milana Čiča poznamenávam: Milan Čič kopil chyby pred rokom 1989 aj po ňom. Stál neustále na strane porazených, či už pred rokom 1989, ako významný člen komunistickej strany, ale aj po zmene režimu, keďže figuroval najprv po boku Vladimíra Mečiara a neskôr Ivana Gašparoviča, ktorých si história bude navždy pamätať ako jedne z najhorších osobnosti modernej slovenskej politickej histórie. Ďalej odmietam uznať, že hral pozitívnu rolu pri formovaní Ústavy Slovenskej republiky. Ja osobne našu ústavu považujem za plnú dier, nejasných a protirečivých formulácií, ktoré už spôsobili mnoho neprávosti a krivdy. Taktiež odmietam názor, že osobnosť, ktorá v politike neustále posluhovala nespravodlivosti by mala byť predkladaná kresťanom, či komukoľvek inému ako vzor.

Ak komuizmus a jeho predstaviteľov neodsúdili verejne uznávané osobnosti, robím to ja. A to nie len preto, lebo je to spravodlivé a pravdivé, ale aj preto, lebo len takto sa môže spoločnosť na Slovensku zbaviť bremena komunizmu, ktoré nás ešte aj v dnešnej dobe zráža k zemi. Som mladý človek, ktorý sa chce zbaviť tohto jarma a budovať spoločnosť na iných, lepších základoch.

Milan Čič. Od roku 1961 člen KSČ. V rokoch 1969 – 1970, v čase najsilnejšej normalizácie námestník ministra spravodlivosti, od roku 1979 profesor trestného práva. V rokoch 1988 – 1989 minister spravodlivosti. Po roku 1989 predseda vlády, v rokoch 1993 – 2000 prvý predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky, od roku 2004 riaditeľ kancelárie prezidenta SR. Nikdy svoje chyby verejne neoľutoval, práve naopak

Autor: miso_cop 

Priamou demokraciou k svetlým zajtrajškom

… alebo vývoj marxistickej stratégie od prvopočiatkov marxizmu až po súčasný neomarxizmus.

Marxizmus 1.0

Už pri svojom vzniku marxizmus predpokladal, že na uplatnenie svojich myšlienok a dovedenia ich do cieľa, bude potrebné nastoliť diktatúru proletariátu, socializmus ako prechodné štádium vedúce ku beztriednej a bezštátnej spoločnosti, ku komunizmu. Parížska komúna bola prvým takým revolučným pokusom, avšak bola porazená. Jej účinkovanie však hodnotili členovia (anarchisti a marxisti) prvej internacionály odlišne, anarchisti ako uvedenie anarchistických zásad do praxe a Marx s Engelsom a Leninom ako príklad „prvej diktatúry proletariátu“ v histórii.

Marxizmus 2.0

Lenin dal diktatúre proletariátu nový šat v novom formulovaní formy, v akej sa má praktizovať. Tento prechodný stav prevzala aj naša socialistická Ústava (Ústava ČSSR z 11.7.1960 – ústavný zákon 100/1960) – článok 4: „Vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Revolúciu musí teda podľa Lenina zorganizovať malý počet predvoja robotníckej triedy, profesionálni revolucionári a nie trieda ako celok.

Ako neskôr vtedajší kolektivistickí anarchisti správne predpovedali už Marxovej vízii diktatúry proletariátu, nieto ešte profesionalizovanej nimi nazývanej „nadvlády byrokratickej straníckej vrstvy“ v Leninovej verzii, nová vládnuca vrstva v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945, sa nedokázala vzdať svojej novej moci a z dočasnej diktatúry sa stala diktatúra trvalá, ktorá sa, ako vraveli, „stala ešte horšou ako diktatúra kapitalistická“, čo kritizovala aj vedúca osobnosť sociálno-demokratického, teda umierneného marxizmu v Európe, Karl Kautsky slovami: „Cudzinci stoja v Rusku v tichom ohromení pred gigantickým podnikom, ktorý je tu realizovaný, ako by stáli napr. pred pyramídami. Iba zriedka im myseľ dovolí spoznať, aké zotročenie, aké zohnutie ľudskej dôstojnosti je spojené s realizáciou tohto gigantického plánu.“

Pre anarchistov (kolektivistického razenia) je “štátny socializmus obyčajným štátnym kapitalizmom, teda represívny a len posunom od súkromného kapitalistu k štátu, ktorý je jediným zamestnávateľom a kapitalistom. Kde vláda kontroluje ekonomiku a v podstate jedná ako jedna obrovská korporácia a robotníci samosprávne nekontrolujú výrobné prostriedky a produkčné vzťahy a výroba pre zisk sa stále objavuje v rámci štátneho kapitalizmu”.

“Zodpovednosť vodcov, pojem, ktorým, zdá sa, chcete garantovať, že verejnosť je chránená pred ich zlami a chybami pre mňa nič neznamená. Tí pri moci nie sú v skutočnosti zodpovední, ak nečelia revolúcii a my nemôžeme robiť revolúciu každý deň a zvyčajne sa navyše revolúcia robí až potom, čo vláda napácha všetko zlo, ktoré napáchať mohla.” – Errico Malatesta

Marxizmus 3.0

Po rozpadnutí druhej internacionály tvorenej komunistami a sociálnymi-demokratmi v 1916 (do ktorej už pre istotu nepustili pre marxistov „nepohodlných“ anarchistov, ktorí boli súčasťou tej prvej) a po smrti Lenina, prišla ďalšia revízia marxistickej stratégie vo forme tzv. budovania socializmu v jednej krajine a neskôr vzdanie sa internacionalizmu ukončením fungovania tretej internacionály, tzv. Kominterny (Informačné byro komunistických a robotníckych strán) vedenej Moskvou počas druhej svetovej vojny a nastoleniu budovania satelitov Sovietskeho zväzu a ich kontroly cez, po vojne na spôsob „obnovenej“ Kominterny, Kominformy. Ruka v ruke s týmto išlo budovanie kultu osobnosti Stalina a tyranie neskutočných rozmerov.

Marxizmus 4.0

Ďalšia revízia prišla so súdruhom Trockým, ktorý založil už v poradí štvrtú internacionálu, ktorá združuje trockistické a nestalinistické komunistické strany a organizácie, ktorá chcela obnoviť internacionalizmus tretej internacionály a zaviedla teóriu tzv. permanentnej revolúcie.

Podľa Trockého došlo k zrade cieľov robotníckeho hnutia zo strany sociálnodemokratických a potom aj komunistických strán tým, že maximálne ciele (nahradenie kapitalizmu socializmom v neurčitej budúcnosti) boli odsunuté kamsi do nejasnej budúcnosti a pre súčasnú dobu sa potom začali uplatňovať minimálne ciele (ktoré sa obmedzovali na reformy vnútri buržoáznej spoločnosti), zamerané v zásade len na udržanie dosiahnutého reformovaného stavu.

Ako píše vo svojom diele “Prechodný program”, ZSSR vyšla podľa neho z Októbrovej revolúcie ako robotnícky štát. Štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nutný predpoklad socialistického rozvoja, otvoril možnosť rýchleho rastu výrobných síl. Avšak aparát robotníckeho štátu podľahol zároveň úplnej degenerácii (teda podľa neho zlyhania ľudského faktoru): „premenila sa z nástroja robotníckej triedy na nástroj byrokratického násilia proti robotníckej triede a stále viac ako zbraň pre sabotovanie hospodárstva krajiny. Byrokratizácia zaostalého a izolovaného robotníckeho štátu a premena byrokracie v privilegovanú kastu predstavovala najpresvedčivejšie vyvrátenie – nielen teoretické ale aj praktické – teórie budovania socializmu v jednej krajine.“

“Freedom only for the supporters of the government, only for the members of a party – however numerous they may be – is no freedom at all. Freedom is always the freedom of the dissenter/the one who thinks differently. Not because of the fanaticism of “justice”, but rather because all that is instructive, wholesome, and purifying in political freedom depends on this essential characteristic, and its effects cease to work when “freedom” becomes a privilege.” - Rosa Luxemburg

Ako Engels napísal v Zásadách komunizmu v 24. otázke – „Ako sa líšia komunisti od socialistov? Kategória socialistov sa skladá z demokratických, ktorí chcú rovnako ako komunisti uskutočniť časť opatrení v priebehu revolúcie, ale nie ako prechodné ustanovenia vedúce ku komunizmu, ale ako opatrenia, ktoré stačia, aby sa odstránila bieda a zmizli zlá terajšej spoločnosti.“ Chcú teda pracovať v súčasnom systéme, nechcú ho radikálne meniť, iba upravovať, reformovať.

“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed

Marxizmus 5.0

Karl Kautský a Eduard Bernstein kládli dôraz na vylepšenie života robotníkov skôr než na prípravu revolúcie. Kautský, najvplyvnejší marxista tej doby, to zdôvodňoval tým, že skoré zrútenie kapitalizmu je nevyhnutné tak či tak. Jeho stranícky kolega Eduard Bernstein, autor vety “Hnutie je všetkým, konečný cieľ ničím”, dospel až k úplnému zavrhnutiu revolučnej cesty. Uprednostňoval rozvoj odborového hnutia a reformy presadzované demokratickou cestou, čím sa stal zakladateľom evolučného socializmu, čiže reformizmu.

Podobne odmietali násilie, najmä Marxove myšlienky o nastolení socializmu revolučným bojom a zavedením diktatúry proletariátu, členovia fabiánskej spoločnosti, teda predchodcovia britskej Labouristickej strany, ktorej najvýznamnejší predstavitelia boli George Bernard Shaw, Sidney James Webb, Martha Beatrice Webbová, H. G. Wells, Annie Besant a Bertrand Russell. Pripravovali porážku kapitalizmu pomocou postupných reforiem a mali snahu o dosiahnutie socialistickej spoločnosti evolučnou a parlamentnou cestou a ďalšími demokratickými prostriedkami, čomu chceli pomáhať osvetovou a vzdelávacou činnosťou.

“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed

Dalo by sa povedať, že sociálni demokrati chcú to isté v obsahu čo neomarxisti (minimálne ciele: redistribúcia, solidarita, sociálna spravodlivosť, ochrana pracujúcich, zamestnanosť, ekonomická demokracia – kto dostane? čo dostane? koľko dostane?), len chcú daný obsah zabezpečovať inými prostriedkami, menej radikálnymi, odlišujú sa teda vo forme presadzovania ich inak spoločného cieľa. Sociálni demokrati uprednostňujú prostriedky nepriamej demokracie a posilňovanie vyjednávacej pozície odborov pri prijímaní novej legislatívy a ich moci voči zamestnávateľom.

Od ich „kolegov“ v ich spoločnom centristickom politickom prúde (progresivistov, alias „moderných liberálov“ a konzervatívcov), ktorí spoločne s nimi presadzujú najmä neokeynesiánske modely hospodárstva a jeho riadenia, ich odlišujú „len“ postoje v tzv. bio-etických a mravnostných otázkach a z hľadiska hospodárstva a jeho regulačného plánovania sa delia iba v tom, v prospech ktorej loby, korporátnej alebo odborovej sa majú prijímať zákony, teda, ktorá má byť viac privilegovaná a ktorej požiadavky sa majú aplikovať do prijatej legislatívy. U oboch však idú tieto požiadavky na úkor všetkých ostatných mimo tejto vládnucej tripartity politikov, korporácií a odborov. Z toho vyplýva, že záťaž ich privilegovaného postavenia a rozhodnutí nesú zamestnanci, malí podnikatelia – živnostníci a nezastúpené väčšie podniky, teda drvivá väčšina populácie.

Marxizmus 6.0

Zlyhania zavedenia diktatúry proletariátu ako dočasného prostriedku smerujúceho k dosiahnutiu komunizmu (v sovietskom bloku skončilo krvavými totalitnými režimami) v praxi a zlyhania odborového a nepriamo-demorkatického presadzovania cieľov stranami sociálnej demorkacie (odbory a sociálno demokratické strany sa stali tým istým, čo komunistické strany v socialistických krajinách, vrstvou byrokratických aparátnikov, ktorí nezastupujú zamestnancov a ich záujmy, ale presadzujú mocenské a majetkové záujmy odborového a straníckeho vedenia), má svoj dôsledok v hľadaní alternatívnych metód presadzovania ideového obsahu demokratického socializmu, ktorý sa s nostalgiou obracia na staré slávne časy Parížskej komúny a inšpiruje sa revolučnými ranými spismi Marxa.

Túto alternatívu nachádza neomarxizmus v starej anarchistickej stratégii presadzovania prvkov priamej demokracie (kolektivistickými anarchizmami, ktorí ju, ale určite nemali v pláne aplikovať na štát a jeho rozhodnutia) do rozhodovania štátu, priama demokracia ako nová forma starej marxistickej predstavy o diktatúre proletariátu, ktorá sa mení na podporu diktatúry väčšiny v priamo-demokratickom prevedení a potierania prvkov nepriamej demokracie. Tou druhou alternatívou, ktorá má ísť ruka v ruke s tou prvou, je posilnenie výrobnej samosprávy, participácie zamestnancov na chode podniku, čím sa zas nechali inšpirovať mutualizmom, ktorý, ale presadzuje to, aby každý podnik bol plne demokraticky riadení, manažovaní a vlastnení jeho pracovníkmi, avšak tu už s veľkým rozdielom, totiž na plne voľnom trhu.

Takisto ako aj sociálni demokrati, tak aj neomarxisti chcú odstrániť len zlá a biedu v súčasnej spoločnosti a ich cieľom nie je bezštátna či beztriedna spoločnosť (teda maximálne ciele, čo by možno mohlo hovoriť o uvedomení si nemožnosti uskutočnenia beztriednej spoločnosti), ale snaha o zavedenie jednotlivých myšlienok z Manifesta komunistickej strany, teda pôvodných marxistických ideálov do platnosti v súčasnej spoločnosti a tým “odstrániť zlá súčasnej spoločnosti, reformovať ju” (teda minimálne ciele). K čomu už ale nebudú mať asi dlhú cestu.

”… the argument that the great mass of people violently demand Socialism would be valid only if Socialism were desired as an ultimate end for its own sake. But this is by no means so. Like all other forms of social organization Socialism is only a means, not an end in itself. Those who want Socialism, like those who reject it, want well-being and happiness, and they are socialists only because they believe that Socialism is the best way to achieve this. If they were convinced that the liberal order of society was better able to fulfill their wishes they would become liberals.” – Ludwig von Mises, Socialism: An Economic and Sociological Analysis

V článku som sa snažil v krátkosti vysvetliť názorový posun marxistov v oblasti stratégie, dosahovania cieľov (ktorý zvyčajne ostáva ten istý, alebo sa len mení predstava o konečnom usporiadaní spoločnosti, ale nie podmienkach jej fungovania) a ich problém, ktorý podľa mňa spočíva v tom, že si nedokážu priznať a uvedomiť, že nezlyhávajú ľudia (čím sa snažia väčšinou vysvetliť nefungovanie prostriedkov, ktoré aplikujú na spoločnosť), ale že to, čo navrhujú, je od jadra veci neefektívne (neudržateľné), neuskutočniteľné, teda utopické a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Snažia sa do ich revolučnej idylky zahrňovať všetkých ľudí, bez náhľadu na to, či s ich myšlienkami tí vôbec jednotlivo súhlasia…

V dôsledku toho, že si uvedomili zlyhanie ich tradičných strategických prostriedkov (diktatúra proletariátu, zastupiteľská demokracia a odborové zastupovanie záujmov zamestnancov), sa v poslednej dobe vyrojilo veľa hnutí požadujúcich väčšie právomoci pre referendá, či absolútne zavedenie priamej demokracie ako jediného systému rozhodovania v štáte a zároveň oživuje staré marxistické požiadavky z Manifestu komunistickej strany (bezplatné služby štátu – zdravotníctvo, školstvo, potravinová sebestačnosť, atď.), či aj vo svete Chávezove požiadavky zavedenia nového Socializmu 21. storočia.

“Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor (podniky, komunity, teda akékoľvek dobrovoľné ľudské zoskupenia, pozn. autora článku) má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.
…
Množstvo politikov si z transparentnosti a boja proti korupcii spravili svoju politickú agendu. Treba si však uvedomiť, že celá táto téma je v podstate len snaha o prirodzené trhové motivácie v nefunkčnom verejnom sektore (v štáte, pozn. autora článku). Svojim spôsobom určité ohýbanie reality. Úradník nikdy nebude vnímať zverené peniaze ako svoje vlastné. Nemotivuje ho k tomu zisk, strata pre neho nie je hrozbou.” - Andrej Fandák v článku Gorila odsúdená na neúspech.

Ján Tralich

Zlepence a štátostrana

  G. Orwell v románe "1984" úžasne vystihol ako totalitná moc manipuluje vedomie spoločnosti aj prostredníctvom zmeny významu slov, a vyvolávaním negatívnych emócií voči oponentom. Robili to nacisti aj komunisti, a bolo to aj hlavnou náplňou Mečiarovych mítingov v hale na Pasienkoch. To isté robí aj Mečiarov nástupca R. Fico a spol. tým, že pravicovo demokratickú koalíciu nazýva zlepencom. Stabilná vláda jednej totalitnej strany, ktorú sme tu mali vyše 40 rokov po "Víťaznom februári 1948", však bola omnoho horšia než nestabilné demokratické zlepence.

Pravý a ľavý zlepenec

Ficom vedené, a Gašparovičom podporované spojenectvo ľavice s nacionalistami, ktorých inokedy aj ľavičiari nazývajú (extrémnou) pravicou nebolo o nič menej zlepencom než koalícia ktorej vládu viedol M. Dzurinda a I. Radičová. Zásadným rozdielom medzi týmito zlepencami je postoj k demokratickým reformám politického a právneho systému, a štátnej správy. Zatiaľ čo klientelizmus za vlády obidvoch zlepencov bol zrovnateľný, v politických reformách a transparentnosti vládnutia bol rozdiel zásadný. Videlo to aj zahraničie, ktoré tento rozdiel ocenilo pri rokovaniach o vstupe Slovenska do EÚ a NATO. Prejavuje sa to i ústretovosťou našich nacionálne-ľavicových predstaviteľov voči vodcom z Číny, Ruska, Ukrajiny a podobných krajín, ktoré majú problémy s demokraciou a dodržiavaním ľudských práv. Tento rozdiel medzi našimi zlepencami v postoji k demokracii a právnemu štátu je priamo úmerný množstvu bývalých komunistov, eštebákov a prívržencov vojnového Slovenského štátu, ktorí sú ich súčasťou a voličskou základňou. Keď to pochopíme, a uvedomíme si že oni mali aj hlavné slovo a získali najväčšie majetky v privatizácii, je jasné že komunistický pôvod nie je dávno minulá a nezaujímavá skutočnosť. Ukážkovým, ale zďaleka nie jediným príkladom je moskovské štúdium a nejasný pôvod majetku zakladateľov Penty, ktorej významným poradcom je a generál ŠtB Lorenc.

Nová štátostrana

Dnes R. Fico nevedie zlepenec iba preto, že pod svoje krídla Najvyššieho Neomylného a Nekritizovateľného Vodcu prevzal väčšinu ovečiek z košiara V. Mečiara, J. Ľuptáka, J. Migaša, R. Schustera a J. Slotu. Zvlášť šikovne sa mu podarilo vzbudiť dojem, že za všetky korupčné škandály ním vedenej vlády v r. 2006-2010, ktoré sprvoti zatĺkal, môže iba SNS. Podobne s Gorilou, ktorá nie je kauzou jednej strany -SDKÚ - ale prejavom chorého nedemokratického politického a právneho systému. Je to taktika, ktorú použili aj Leninovi Boľševici v r. 1917. Na začiatku boli frakciou jednej z menších strán proticárskej viac-menej demokratickej koalície, opakovane sa s niekým spojili aby niekoho odstránili, až nakoniec získali plnú moc a zlikvidovali všetkých čo im stáli v ceste, vrátane bývalých spojencov.

Tak ako Mečiar, ktorého tromfol v počte hlasov, zvíťazil aj Fico pre psychologickú potrebu mnohých mať silného vodcu, ktorému je možné bezvýhradne veriť, ktorý ukáže, že všetky problémy spôsobili iní. Tentokrát sa od Čechov a Maďarov za Mečiarovej éry prešlo hlavne ku kapitalistom - podobne ako vo februári 1948. Ponúkol istoty pripominajúce reálny socializmus, "keď sme nemali nezamestnaných, zdravotníctvo bolo zadarmo, mlieko stálo 2 koruny". A ľudia nemuseli počúvať hádky politikov a zodpovedne zvažovať kto má pravdu. Z volebných výsledkov je zrejmé, že pre väčšinu obyvateľov Slovenska takmer nič neznamená strata slobody, ktorou sme za istoty reálneho socializmu platili. Pri heslách o stabilnej vláde tiež málokomu príde na um, že za 40 rokov, keď nám stabilne a nedemokraticky vládla jedna - komunistická - štátostrana, nás napriek našim budovateľským úspechom predbehli demokratické krajiny, ktoré boli v r. 1948 ďaleko za Československom, ako napríklad Rakúsko. Tak, že ich životnú úroveň sme nedobehli ani za 20 rokov počas ktorých všetky naše vlády vykazovali úžasné makroekonomické ukazovatele rozvoja Slovenska. Víťazstvu R. Fica samozrejme značne pomohli aj chyby pravice, od korupcie a nespravodlivosti pri ekonomických reformách, ktoré zaplatila chudobnejúca stredná vrstva, až po nejednotu a hašterenie. Rozdiel je v tom, že pravicovolič je omnoho kritickejší na chyby "svojich" politikov než mečiarovolič, slotovolič a ficovolič. Ten svojmu vodcovi s priam sektársky náboženskou dôverou prepáči takmer všetko, a opustí ho až po kolosálnych spoločenských škodách , ktoré napácha. Potom prejde k podobnému populistovi.

Koalícia alebo vláda jednej strany?

Pravoľavé koalície sa občas vyskytujú aj v normálnych demokratických krajinách. Zväčša však iba vtedy, keď žiadna strana nemá jasnú prevahu v parlamente. Po voľbách ponúkol R. Fico účasť na vláde stranám, ktoré sa dostali do parlamentu. Zároveň naznačil, že táto vláda má v plnej miere plniť program SMER-SD. To trvanie na programe je u strany, ktorá získala tak výraznú väčšinu logické a legitímne. Táto ponuka spolupráce však až mrazivo pripomína vládu "Národného frontu" kde všetci realizovali program stanovený ÚV KSČ.

Pravo-ľavá koalícia ani vláda jednej strany by nebola problémom, keby šlo o štandardnú sociálno - demokratickú stranu, ktorá v demokratickom právnom štáte vystriedala konzervatívne-liberálnu "pravicovú“ vládu. SMER však nie je štandardná sociálnodemokratická strana, a Slovensko nie je demokratický právny štát. Prinajmenšom nie v miere a úrovni pôvodných krajín EÚ. Dokazuje to aj Gorilia korupcia a katastrofálny stav súdnictva. Ktorákoľvek z dnešných strán by účasťou na takejto koalícii prebrala spoluzodpovednosť bez primeranej právomoci, čo by Slovensku nepomohlo a jej uškodilo. Najlepšie na tom je, že teraz musí SMER prevziať aj plnú zodpovednosť za vládu.

Vystrelí motyka?

20% zo štátnych výdavkov uniká na korupciu. Vinu na tom okrem politikov a štátnych úradníkov majú aj súdy. Biednu vymožiteľnosť práva na Slovensku uvádzajú slušní domáci podnikatelia aj zahraniční investori už mnoho rokov ako hlavnú prekážku kvalitného podnikania. S tým súvisí aj tvorba pracovných miest. Preto prvým kritériom kvality vlády R. Fica je, či bude pokračovať v reforme súdneho systému, ktorú začala L. Žitňanská, prípadne ju vylepší, alebo ju zastaví a vráti do stavu na konci svojej vlády v r. 2010. Rovná daň je z hľadiska morálky, spravodlivosti, demokracie i ekonomiky rovnako dobrá ako progresívna. Dôležitá je zákonnosť a dobré pravidlá bez výnimiek pri jej dôslednom vyberaní, a spravodlivosť bez korupcie pri narábaní s peniazmi daňových poplatníkov. Spraví R. Fico lepšiu reformu zdravotníctva, ktoré 2 krát oddĺžil "pravicový zlepenec", než títo, alebo len bude pokračovať v zadlžovaní za súčasného mlčania lekárskych odborov? Skutočne prosociálna je požiadavka Katolíckej Cirkvi na "dôkladné vyšetrenie všetkých indícií o korupčnom správaní, najmä v prípade verejných činiteľov, a aby sa vytvorili také podmienky pre políciu, vyšetrovateľov, prokuratúru a súdy, aby skutoční vinníci boli potrestaní a vlastným majetkom nahradili škodu, ktorú spôsobili." (V dokumente ktorý odovzdal arcibiskup Zvolenský predstaviteľom politických strán pre voľbami) Samozrejme bez akýchkoľvek straníckych výnimiek. S tým súvisí kvalitný zákon o pôvode majetku, lepšie fungovanie protimonopolného úradu, zrušenie imunity poslancov (a nie iba tých) na všetko okrem priameho výkonu svojej funkcie. Keby sa k tomu pridali ekonomické reformy, ktoré by aspoň tak pomohli národnému hospodárstvu ako Miklošove, a nemusela by ich znovu zaplatiť všetkými vládami likvidovaná stredná vrstva, dalo by sa povedať, že 44% voličov sa 10.3.2012 rozhodlo dobre. Myslím však že by sa to rovnalo nie malému zázraku.

Pavol Martinický