… alebo vývoj marxistickej stratégie od prvopočiatkov marxizmu až po súčasný neomarxizmus.
Marxizmus 1.0
Už pri svojom vzniku marxizmus predpokladal, že na uplatnenie svojich myšlienok a dovedenia ich do cieľa, bude potrebné nastoliť diktatúru proletariátu, socializmus ako prechodné štádium vedúce ku beztriednej a bezštátnej spoločnosti, ku komunizmu. Parížska komúna bola prvým takým revolučným pokusom, avšak bola porazená. Jej účinkovanie však hodnotili členovia (anarchisti a marxisti) prvej internacionály odlišne, anarchisti ako uvedenie anarchistických zásad do praxe a Marx s Engelsom a Leninom ako príklad „prvej diktatúry proletariátu“ v histórii.
Marxizmus 2.0
Lenin dal diktatúre proletariátu nový šat v novom formulovaní formy, v akej sa má praktizovať. Tento prechodný stav prevzala aj naša socialistická Ústava (Ústava ČSSR z 11.7.1960 – ústavný zákon 100/1960) – článok 4: „Vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Revolúciu musí teda podľa Lenina zorganizovať malý počet predvoja robotníckej triedy, profesionálni revolucionári a nie trieda ako celok.
Ako neskôr vtedajší kolektivistickí anarchisti správne predpovedali už Marxovej vízii diktatúry proletariátu, nieto ešte profesionalizovanej nimi nazývanej „nadvlády byrokratickej straníckej vrstvy“ v Leninovej verzii, nová vládnuca vrstva v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945, sa nedokázala vzdať svojej novej moci a z dočasnej diktatúry sa stala diktatúra trvalá, ktorá sa, ako vraveli, „stala ešte horšou ako diktatúra kapitalistická“, čo kritizovala aj vedúca osobnosť sociálno-demokratického, teda umierneného marxizmu v Európe, Karl Kautsky slovami: „Cudzinci stoja v Rusku v tichom ohromení pred gigantickým podnikom, ktorý je tu realizovaný, ako by stáli napr. pred pyramídami. Iba zriedka im myseľ dovolí spoznať, aké zotročenie, aké zohnutie ľudskej dôstojnosti je spojené s realizáciou tohto gigantického plánu.“
Pre anarchistov (kolektivistického razenia) je “štátny socializmus obyčajným štátnym kapitalizmom, teda represívny a len posunom od súkromného kapitalistu k štátu, ktorý je jediným zamestnávateľom a kapitalistom. Kde vláda kontroluje ekonomiku a v podstate jedná ako jedna obrovská korporácia a robotníci samosprávne nekontrolujú výrobné prostriedky a produkčné vzťahy a výroba pre zisk sa stále objavuje v rámci štátneho kapitalizmu”.
“Zodpovednosť vodcov, pojem, ktorým, zdá sa, chcete garantovať, že verejnosť je chránená pred ich zlami a chybami pre mňa nič neznamená. Tí pri moci nie sú v skutočnosti zodpovední, ak nečelia revolúcii a my nemôžeme robiť revolúciu každý deň a zvyčajne sa navyše revolúcia robí až potom, čo vláda napácha všetko zlo, ktoré napáchať mohla.” – Errico Malatesta
Marxizmus 3.0
Po rozpadnutí druhej internacionály tvorenej komunistami a sociálnymi-demokratmi v 1916 (do ktorej už pre istotu nepustili pre marxistov „nepohodlných“ anarchistov, ktorí boli súčasťou tej prvej) a po smrti Lenina, prišla ďalšia revízia marxistickej stratégie vo forme tzv. budovania socializmu v jednej krajine a neskôr vzdanie sa internacionalizmu ukončením fungovania tretej internacionály, tzv. Kominterny (Informačné byro komunistických a robotníckych strán) vedenej Moskvou počas druhej svetovej vojny a nastoleniu budovania satelitov Sovietskeho zväzu a ich kontroly cez, po vojne na spôsob „obnovenej“ Kominterny, Kominformy. Ruka v ruke s týmto išlo budovanie kultu osobnosti Stalina a tyranie neskutočných rozmerov.
Marxizmus 4.0
Ďalšia revízia prišla so súdruhom Trockým, ktorý založil už v poradí štvrtú internacionálu, ktorá združuje trockistické a nestalinistické komunistické strany a organizácie, ktorá chcela obnoviť internacionalizmus tretej internacionály a zaviedla teóriu tzv. permanentnej revolúcie.
Podľa Trockého došlo k zrade cieľov robotníckeho hnutia zo strany sociálnodemokratických a potom aj komunistických strán tým, že maximálne ciele (nahradenie kapitalizmu socializmom v neurčitej budúcnosti) boli odsunuté kamsi do nejasnej budúcnosti a pre súčasnú dobu sa potom začali uplatňovať minimálne ciele (ktoré sa obmedzovali na reformy vnútri buržoáznej spoločnosti), zamerané v zásade len na udržanie dosiahnutého reformovaného stavu.
Ako píše vo svojom diele “Prechodný program”, ZSSR vyšla podľa neho z Októbrovej revolúcie ako robotnícky štát. Štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nutný predpoklad socialistického rozvoja, otvoril možnosť rýchleho rastu výrobných síl. Avšak aparát robotníckeho štátu podľahol zároveň úplnej degenerácii (teda podľa neho zlyhania ľudského faktoru): „premenila sa z nástroja robotníckej triedy na nástroj byrokratického násilia proti robotníckej triede a stále viac ako zbraň pre sabotovanie hospodárstva krajiny. Byrokratizácia zaostalého a izolovaného robotníckeho štátu a premena byrokracie v privilegovanú kastu predstavovala najpresvedčivejšie vyvrátenie – nielen teoretické ale aj praktické – teórie budovania socializmu v jednej krajine.“
“Freedom only for the supporters of the government, only for the members of a party – however numerous they may be – is no freedom at all. Freedom is always the freedom of the dissenter/the one who thinks differently. Not because of the fanaticism of “justice”, but rather because all that is instructive, wholesome, and purifying in political freedom depends on this essential characteristic, and its effects cease to work when “freedom” becomes a privilege.” - Rosa Luxemburg
Ako Engels napísal v Zásadách komunizmu v 24. otázke – „Ako sa líšia komunisti od socialistov? Kategória socialistov sa skladá z demokratických, ktorí chcú rovnako ako komunisti uskutočniť časť opatrení v priebehu revolúcie, ale nie ako prechodné ustanovenia vedúce ku komunizmu, ale ako opatrenia, ktoré stačia, aby sa odstránila bieda a zmizli zlá terajšej spoločnosti.“ Chcú teda pracovať v súčasnom systéme, nechcú ho radikálne meniť, iba upravovať, reformovať.
“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed
Marxizmus 5.0
Karl Kautský a Eduard Bernstein kládli dôraz na vylepšenie života robotníkov skôr než na prípravu revolúcie. Kautský, najvplyvnejší marxista tej doby, to zdôvodňoval tým, že skoré zrútenie kapitalizmu je nevyhnutné tak či tak. Jeho stranícky kolega Eduard Bernstein, autor vety “Hnutie je všetkým, konečný cieľ ničím”, dospel až k úplnému zavrhnutiu revolučnej cesty. Uprednostňoval rozvoj odborového hnutia a reformy presadzované demokratickou cestou, čím sa stal zakladateľom evolučného socializmu, čiže reformizmu.
Podobne odmietali násilie, najmä Marxove myšlienky o nastolení socializmu revolučným bojom a zavedením diktatúry proletariátu, členovia fabiánskej spoločnosti, teda predchodcovia britskej Labouristickej strany, ktorej najvýznamnejší predstavitelia boli George Bernard Shaw, Sidney James Webb, Martha Beatrice Webbová, H. G. Wells, Annie Besant a Bertrand Russell. Pripravovali porážku kapitalizmu pomocou postupných reforiem a mali snahu o dosiahnutie socialistickej spoločnosti evolučnou a parlamentnou cestou a ďalšími demokratickými prostriedkami, čomu chceli pomáhať osvetovou a vzdelávacou činnosťou.
“Všimli ste si niekedy, ako etatisti neustále “reformujú” svoje vlastné diela? Reformy školstva. Reformy zdravotníctva. Sociálne reformy. Daňové reformy. Samotný fakt, že vždy majú plné ruky práce “reformovaním” je implicitné priznanie, že to nedokázali spraviť poriadne prvých 50-krát.” - Lawrence Reed
Dalo by sa povedať, že sociálni demokrati chcú to isté v obsahu čo neomarxisti (minimálne ciele: redistribúcia, solidarita, sociálna spravodlivosť, ochrana pracujúcich, zamestnanosť, ekonomická demokracia – kto dostane? čo dostane? koľko dostane?), len chcú daný obsah zabezpečovať inými prostriedkami, menej radikálnymi, odlišujú sa teda vo forme presadzovania ich inak spoločného cieľa. Sociálni demokrati uprednostňujú prostriedky nepriamej demokracie a posilňovanie vyjednávacej pozície odborov pri prijímaní novej legislatívy a ich moci voči zamestnávateľom.
Od ich „kolegov“ v ich spoločnom centristickom politickom prúde (progresivistov, alias „moderných liberálov“ a konzervatívcov), ktorí spoločne s nimi presadzujú najmä neokeynesiánske modely hospodárstva a jeho riadenia, ich odlišujú „len“ postoje v tzv. bio-etických a mravnostných otázkach a z hľadiska hospodárstva a jeho regulačného plánovania sa delia iba v tom, v prospech ktorej loby, korporátnej alebo odborovej sa majú prijímať zákony, teda, ktorá má byť viac privilegovaná a ktorej požiadavky sa majú aplikovať do prijatej legislatívy. U oboch však idú tieto požiadavky na úkor všetkých ostatných mimo tejto vládnucej tripartity politikov, korporácií a odborov. Z toho vyplýva, že záťaž ich privilegovaného postavenia a rozhodnutí nesú zamestnanci, malí podnikatelia – živnostníci a nezastúpené väčšie podniky, teda drvivá väčšina populácie.
Marxizmus 6.0
Zlyhania zavedenia diktatúry proletariátu ako dočasného prostriedku smerujúceho k dosiahnutiu komunizmu (v sovietskom bloku skončilo krvavými totalitnými režimami) v praxi a zlyhania odborového a nepriamo-demorkatického presadzovania cieľov stranami sociálnej demorkacie (odbory a sociálno demokratické strany sa stali tým istým, čo komunistické strany v socialistických krajinách, vrstvou byrokratických aparátnikov, ktorí nezastupujú zamestnancov a ich záujmy, ale presadzujú mocenské a majetkové záujmy odborového a straníckeho vedenia), má svoj dôsledok v hľadaní alternatívnych metód presadzovania ideového obsahu demokratického socializmu, ktorý sa s nostalgiou obracia na staré slávne časy Parížskej komúny a inšpiruje sa revolučnými ranými spismi Marxa.
Túto alternatívu nachádza neomarxizmus v starej anarchistickej stratégii presadzovania prvkov priamej demokracie (kolektivistickými anarchizmami, ktorí ju, ale určite nemali v pláne aplikovať na štát a jeho rozhodnutia) do rozhodovania štátu, priama demokracia ako nová forma starej marxistickej predstavy o diktatúre proletariátu, ktorá sa mení na podporu diktatúry väčšiny v priamo-demokratickom prevedení a potierania prvkov nepriamej demokracie. Tou druhou alternatívou, ktorá má ísť ruka v ruke s tou prvou, je posilnenie výrobnej samosprávy, participácie zamestnancov na chode podniku, čím sa zas nechali inšpirovať mutualizmom, ktorý, ale presadzuje to, aby každý podnik bol plne demokraticky riadení, manažovaní a vlastnení jeho pracovníkmi, avšak tu už s veľkým rozdielom, totiž na plne voľnom trhu.
Takisto ako aj sociálni demokrati, tak aj neomarxisti chcú odstrániť len zlá a biedu v súčasnej spoločnosti a ich cieľom nie je bezštátna či beztriedna spoločnosť (teda maximálne ciele, čo by možno mohlo hovoriť o uvedomení si nemožnosti uskutočnenia beztriednej spoločnosti), ale snaha o zavedenie jednotlivých myšlienok z Manifesta komunistickej strany, teda pôvodných marxistických ideálov do platnosti v súčasnej spoločnosti a tým “odstrániť zlá súčasnej spoločnosti, reformovať ju” (teda minimálne ciele). K čomu už ale nebudú mať asi dlhú cestu.
”… the argument that the great mass of people violently demand Socialism would be valid only if Socialism were desired as an ultimate end for its own sake. But this is by no means so. Like all other forms of social organization Socialism is only a means, not an end in itself. Those who want Socialism, like those who reject it, want well-being and happiness, and they are socialists only because they believe that Socialism is the best way to achieve this. If they were convinced that the liberal order of society was better able to fulfill their wishes they would become liberals.” – Ludwig von Mises, Socialism: An Economic and Sociological Analysis
V článku som sa snažil v krátkosti vysvetliť názorový posun marxistov v oblasti stratégie, dosahovania cieľov (ktorý zvyčajne ostáva ten istý, alebo sa len mení predstava o konečnom usporiadaní spoločnosti, ale nie podmienkach jej fungovania) a ich problém, ktorý podľa mňa spočíva v tom, že si nedokážu priznať a uvedomiť, že nezlyhávajú ľudia (čím sa snažia väčšinou vysvetliť nefungovanie prostriedkov, ktoré aplikujú na spoločnosť), ale že to, čo navrhujú, je od jadra veci neefektívne (neudržateľné), neuskutočniteľné, teda utopické a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Snažia sa do ich revolučnej idylky zahrňovať všetkých ľudí, bez náhľadu na to, či s ich myšlienkami tí vôbec jednotlivo súhlasia…
V dôsledku toho, že si uvedomili zlyhanie ich tradičných strategických prostriedkov (diktatúra proletariátu, zastupiteľská demokracia a odborové zastupovanie záujmov zamestnancov), sa v poslednej dobe vyrojilo veľa hnutí požadujúcich väčšie právomoci pre referendá, či absolútne zavedenie priamej demokracie ako jediného systému rozhodovania v štáte a zároveň oživuje staré marxistické požiadavky z Manifestu komunistickej strany (bezplatné služby štátu – zdravotníctvo, školstvo, potravinová sebestačnosť, atď.), či aj vo svete Chávezove požiadavky zavedenia nového Socializmu 21. storočia.
“Prečo je korupcia a klientelizmus vo verejnom sektore večnou témou od biblických čias? Zdravé motivácie, ktoré charakterizujú súkromný majetok absentujú, keď ide o takzvaný majetok spoločný. Súkromný sektor (podniky, komunity, teda akékoľvek dobrovoľné ľudské zoskupenia, pozn. autora článku) má prirodzený záujem o efektivitu. Základný rámec takéhoto fungovania generuje trhové prostredie. Činnosť účastníkov trhu motivuje vidina zisku, obmedzuje hrozba bankrotu. Verejné inštitúcie v tomto režime nefungujú.…
Množstvo politikov si z transparentnosti a boja proti korupcii spravili svoju politickú agendu. Treba si však uvedomiť, že celá táto téma je v podstate len snaha o prirodzené trhové motivácie v nefunkčnom verejnom sektore (v štáte, pozn. autora článku). Svojim spôsobom určité ohýbanie reality. Úradník nikdy nebude vnímať zverené peniaze ako svoje vlastné. Nemotivuje ho k tomu zisk, strata pre neho nie je hrozbou.” - Andrej Fandák v článku Gorila odsúdená na neúspech.
