Si starý, tak skap

Ako je vôbec možné, že od toho istého štátu, ktorý nemá peniaze ani len na základnú zdravotnú starostlivosť, iní ľudia dostávajú za rôzne fiktívne právne analýzy státisíce eur?

Skúste sa vžiť do pocitov človeka, ktorý má ťažko chorú manželku. V nemocnici mu povedia, aby sa zmieril s tým, že pomaly zomiera, veď napokon každý raz zomrie, a že si ju musí zobrať domov.Oni ju už liečiť nebudú, lebo má viac ako sedemdesiat rokov a onkologická liečba je drahá. Šanca, že by ju vyliečili, je malá a nanajvýš by jej mohli predĺžiť život. Lenže peňazí v nemocnici niet ani pre mladších, nieto pre takýchto starých ľudí. A koho dnes zaujíma, že i pár mesiacov života navyše môže byť pre niekoho úžasný dar?

Nepriamo vám povedia, že ak má niekto viac ako sedemdesiat, nech radšej čím skôr skape. Aj tak liečbou a vylihovaním v nemocničnej posteli iba zbytočne zaťažuje náš finančne podvyživený zdravotnícky systém. Až má človek pocit, že u nás je eutanázia tiež legálna, lenže na rozdiel trebárs od Belgicka zomieranie trvá oveľa dlhšie, je omnoho bolestivejšie a predovšetkým ponižujúcejšie. Aj pre zomierajúceho, aj pre jeho blízkych.

Problém totiž vôbec nestojí tak, že onen muž váhal vziať ťažko chorú manželku domov len preto, lebo sa mu nechcelo o ňu starať. No na vlastné oči videl, ako trpí, keď včas nedostane silné lieky, ktoré jej podávali v čase potreby v infúziách. Doma sa bude musieť bezmocne pozerať na tie muky a myslieť stále na to isté - že v tej nemocnici, odkiaľ ju vyhodili, by ženu vhodnými prípravkami dokázali od bolestí oslobodiť.

Ale tam nechcú, lebo má už viac než sedemdesiat rokov. Čo na tom, že tá chudina, rovnako ako jej zlomený manžel celý život poctivo pracovali a tento obludný štát, o ktorom politici s aroganciou im vlastnou rozprávajú ako o sociálnom, vyhodí zomierajúceho človeka z nemocnice, lebo niet peňazí na liečbu starých ľudí.

Pre obyčajného človeka niet dosť sestričiek, niet liekov, niet voľných postelí, niet ničoho. Nikto sa nehanbí, že počas celého života štát týchto ľudí doslova ošklbával na daniach a odvodoch, a tým im zobral viac než polovicu z toho, čo zarobili.

A keď potrebuje taký človek pomoc, aby ako-tak dôstojne, bez utrpenia a poníženia dokončil svoju životnú púť, tak ho nechajú ako nejakého prašivého psa zomierať bez pomoci?

Stále počúvame - niet peňazí. Hlavne, že si naši papaláši pod zásterkou nemocnice ministerstva vnútra stavajú luxusný špitál pre vyvolených, kam si isto nebudú musieť nosiť vlastný toaletný papier a jedna sestrička sa tam nebude musieť starať o tridsať nevládnych ľudí.

Ako je vôbec možné, že od toho istého štátu, ktorý nemá peniaze ani len na základnú zdravotnú starostlivosť, iní ľudia dostávajú za rôzne fiktívne pár stranové právne analýzy desaťtisíce i státisíce eur? Že ten istý štát má dosť peňazí, aby tým správnym ľuďom preplácal neuveriteľne predražené zákazky?

Aby sa zo štátnych peňazí platili úplne zbytoční poradcovia alebo pipinky na potešenie politikov? Na to všetko peniaze sú. Tam sa zaplatí zopár miliónov eur schránkovej firme so sídlom na Cypre za fiktívne vymyslený zmarený zisk, inde sa nabalia za desiatky miliónov dodnes akože neznámi podvodníci spriahnutí s politikmi na predaji emisií garážovej firme, inokedy zase štátna inštitúcia zaplatí za návrh loga, aký by dokázalo za pol hodiny nakresliť talentovanejšie dieťa z osobitnej školy, stotisíc eur.

Vyplácajú si státisícové odstupné, kupujú za štátne peniaze tie najdrahšie limuzíny, cestujú na víkendové výlety takmer prázdnym vládnym lietadlom. A na starého zomierajúceho človeka, aby pri odchode na druhý svet až tak netrpel, niet peňazí.

Nie je to tak dávno, možno tri roky, čo sme sa dozvedeli o existencii takzvaného domu hrôzy v Hronovciach v okrese Levice. V strašných podmienkach tam dožívali a zomierali starí ľudia pod pláštikom občianskeho združenia doslova s výsmešným názvom Teplo domova. Človeka až triaslo pri opise toho, ako tam títo starí ľudia žili a potom zomierali kdesi v garáži. A takýchto zariadení je podľa všetkého na Slovensku viac.

Je pravda, že za to môžu predovšetkým nenásytní a bezcitní jedinci, ktorí takýmto spôsobom zarábajú na bezbranných starých ľuďoch. No ak by sa o nich postaral štát, a tí ľudia si to zaslúžia, nemohli by na ich nemohúcnosti a bezvýchodiskovej situácii parazitovať takí gauneri.

Môžeme sa poburovať a híkať nad tým, ako je možné, že sa o tých ľudí nepostará ich vlastná rodina. Nie každý má blízkych a nie každý má takú rodinu, akú by chcel mať. A vari preto má zomierať niekde v garáži, celé týždne neumytý a neprebalený?

Položme si však inú otázku. Ako má vyžiť rodina, keď sa má postarať o nevládnu, starú mamu? Jej dcéra i zať musia pracovať, inak prídu o dom, lebo by nedokázali splácať hypotéku. Navyše, dokáže sa adekvátne postarať o chorého človeka niekto bez ošetrovateľskej praxe?

Tých pár štátnych či cirkevných zariadení ani zďaleka nepostačuje. Isteže, sú aj súkromné zariadenia, kde dostane starý a nevládny človek tú najlepšiu starostlivosť. Stačí iba maličkosť - ak máte každý mesiac pripravených okolo dvetisíc eur. Koľko je takých ľudí, ktorí si to môžu dovoliť?

Načo celý život platíme tomuto štátu rôzne dane, prečo platíme zdravotné poistenie, nemocenské, starobné, invalidné? Keď človek naozaj potrebuje pomoc, zistí, že pre tento štát je už nadbytočný. Čím skôr skape, tým lepšie. Aspoň ostane viac peňazí na rozkrádanie

Miloš Luknár

Nová európska šľachta

Dnes máme novú európsku šľachtu. Namiesto kráľov, vojvodov, kniežat máme európsku komisiu, európsky parlament a Vysoký úrad pre zahraničnú politiku na čele s Lady Ashton (vie niekto, čo ona vlastne robí?). Každý si drží samozrejme svoje služobníctvo, dnes sa to však volá sekretariát. Napríklad sekretariát predsedu európskeho parlamentu,Martin Schultza, pozostáva z 38 pracovníkov. Nachádza sa v ňom samozrejme šéf sekretariátu, jeho zástupca, ktorí majú osem asistentov a poradcov. Ďalších päť asistentov a poradcov má na starosti protokol a kalendár s termínmi, ďalší piati sa starajú o vnútorné záležitosti a šiesti o vonkajšie. O tlač sa stará osem pracovníkov, osobný čašník, šoféri a jeden „Clerical asistent“ (boh vie, čo to znamená). Nižší šľachtici v európskom parlamente sa volajú vicepredsedovia, ktorí tiež majú svoj dvor a ešte nižší sa volajú poslanci. Aj tí majú slušné peniaze na svoj dvor (cca 25 tisíc € na asistentov a kancelárie). Mimochodom, európski poslanci sú jediní, ktorých máme možnosť voliť a preto nesmú rozhodovať prakticky o ničom.

Európska komisia je v podstate to isté, len omnoho väčšie. Kráľ je predseda komisie (29 tisíc € mesačný plat), nižší šľachtici sú komisári (24 tisíc €), pod nimi generálni riaditelia (22 tisíc eur), riaditelia (18 tisíc €), vedúci oddelení (13 tisíc €), osobní asistenti (12 tisíc €) a tak ďalej a ďalej. Len  Európska komisia zamestnáva 24 tisíc ľudí, celkom má Európska Únia do 60 tisíc zamestnancov, s ročným rozpočtom na svoju prevádzku okolo 10 miliárd €. To je skutočná šľachta!

Sú však aj rozdiely. V minulosti taký šľachtic nemusel nič robiť, stačilo byť šľachticom. To dnes možné nie je, dnešní šľachtici musia prácu aspoň imitovať. A tak vymýšľajú hlúposti, jednu za druhou. Pod zámienkou, že ich musia chrániť pred všetkým možným, strpčujú slušným ľuďom život. Raz zakážu mentolové cigarety, inokedy klasické žiarovky. Potom zakážu pracovať viac ako 48 hodín týždenne, prikážu podporovať neefektívne fotovoltaické elektrárne a zároveň by chceli byť najkonkurencieschopnejším hospodárskym priestorom sveta. Aspoň tak si to napísali do Lisabonskej stratégie a neskôr do Stratégie 2020. Veď papier znesie veľa. Vôbec, v počte vyprodukovaných dokumentov Európska Únia neohrozene vedie :).

Podstatný problém je však iný. Aj nová európska šľachta si myslí, že zákony a pravidlá pre ňu neplatia. A tak ich veselo porušujú (napríklad článok 125 Európskej ústavy, ktorý vraví, že každá krajina ručí za svoje záväzky sama). Náklady znášajú poddaní, po novom európski daňovníci. Kto by si náhodou ešte stále myslel, že žijeme v skutočnej demokracii, nech skúsi zodpovedať nasledovnú otázku: K akým voľbám musím ísť, ak nechcem aby páni José Manuel Barroso, Herman van Rompuy a Draghi rozhodovali o mojom osude? Odpoveď: také voľby neexistujú, šľachta sa predsa nevolí.

Richard Sulík

Národ piťovcov

Kam sa podela morálna energia, ktorá motivovala naše nedávne odmietnutia tyranie, a ako ju získať späť?

Po útoku chemickými zbraňami v Sýrii sa západný svet opäť pýta sám seba, čo je v tejto situácii tá správna vec. Je to presne ten druh otázky, ktorý v slovenskej spoločnosti už pridlho absentuje.
Nemienim sa tu zaoberať tým, prečo počiatočné celosvetové zdesenie z masakry zatiaľ neviedlo k reakcii zo strany krajín, ktoré s ňou zriedka otáľajú. Britský ministerský predseda David Cameron sa očividne zmýlil, keď si myslel, že poslanci parlamentu sa uspokoja s inštrukciami, ktoré ponad svoje plece pokrikuje krátko predtým, ako jeho lietadlo naberá smer Washington. A americký prezident Barack Obama si akiste po svojom prvotnom výstrele od boku uvedomil politické výhody deľby zodpovednosti za Asadovo potrestanie s Kongresom.
Čo ma zaujíma predovšetkým, je bolestný spôsob, akým diskusia v západných metropolách odhalila absenciu morálky v slovenskej verejnej debate.
Istotne nie som jediný, kto pozoruje, ako našu krajinu a naše životy kradmo zahaľuje ponurý, sivý opar nemorálnosti. Tým z vás, ktorí sú ešte príliš mladí na spomienky, možno nastupujúci september príde práve taký, aký by mal byť - celú krajinu má na povel jediná strana s jej sivými eminenciami v pozadí a najhorúcejšou politickou témou sú údajné zálety najvrchnejšieho cynika. Ako keby dohady o jeho sprenevere voči vlastnej manželke boli dôležitejšie než betónová istota o jeho sprenevere voči nám ostatným.
Nebolo to tak vždy, ba ani celkom nedávno nie. Na mesiac presne pred 15 rokmi bol Vladimír Mečiar porazený nepravdepodobnou koalíciou politických síl, čo napriek značným rozdielom vo vlastnej agende rešpektovali ohromujúci konsenzus svojho voličstva, ktorým bolo dôrazné "NIE" organizovanému zločinu, vládnej sabotáži našej kultúrnej orientácie na európske hodnoty, rozkrádaniu národného majetku, či justíciou nepotrestanému únosu a vražde. V roku 2004 sa tá istá spoločenská dohoda síce v menšej miere no predsa zreteľne podpísala pod vstup našej krajiny do EÚ a v roku 2010 pod Mečiarov definitívny pád po jeho trápnom návrate na šose Ficovho fraku.
No tie chvíle sú už v nenávratne; dnes mi prídu rovnako pominuteľné ako júnové rána školákovi, ktorý na chrbte vlečie učebnice na septembrové vyučovanie. Ficov Smer medzitým zasypáva žalúdok národa spŕškou tvrdých ľavých hákov, ktoré dávajú tušiť, že tento šampión sa bude mocne rozháňať ešte zopár volebných kôl, kým koučovia v náprotivnom rohu preukazujú fatálnu neschopnosť dohodnúť sa nielen na tom, ktorouže rukou sa treba brániť proti výpadu ľavačkou ale najmä na tom, či je nejaká obrana vôbec nutná.
Nie je to pritom tak dávno, čo naša krajina dostala čuchnúť čpavku, ktorý by prebral aj knokautovaného obra; narážam na paródiu na vládu ľudu takú neslýchanú, že musela znechutiť Slovákov všetkých politických vyznaní. Zdalo sa, že spis Gorila zverejnený na Internete pred Vianocami 2011 sa rovnal prekročeniu tej povestnej „červenej čiary", ktorú bol Obama narysoval pre konanie vlád. Pravda, zvesť o tom, že naša politika je skrz-naskrz presiaknutá korupciou, nepriniesla žiadna riadená strela, ktorá by po sebe zanechala haldy mŕtvol. Ale kto z nás bol schopný pozrieť sa na očividné dôkazy bez zadúšajúceho pocitu, že naša krajina bola smrteľne otrávená svojimi neškrupulóznymi vodcami?
A predsa - žiaden slovenský politik nenabral principiálnu odvahu ako Obama či Cameron, aby vyjadril to, čo sme všetci cítili, hoci sa to neskôr mohlo ukázať ako politický omyl. Prečo? Čo sa porobilo s morálnym voličstvom tejto krajiny, ktoré našlo silu skoncovať najskôr s Mečiarom a neskôr aj s Ficom? Prečo je odrazu také ťažké nájsť medzi slovenskými politikmi dobrého človeka, vôbec už nevraviac o jeho zvolení do úradu?
Pred piatimi rokmi som nabral odvahu a vkročil do krčmy v bratislavskom Lamači, aby som sa tam stretol s Jurajom Ondrejčákom, alias Piťom, ktorý momentálne pred súdom čelí obvineniam z organizovaného zločinu. Pamätám si, ako ma vtedy zasypal posmeškami - najskôr za to, že som bol jediným reportérom Sme, ktorý sa nebál vstúpiť do jeho brlohu bez ochranky („Čo, už nie som taký strašidelný?") a neskôr pre moje presvedčenie, že korupcia nie je univerzálna (jeho verdiktom, predneseným s bohorovnou istotou, bolo: „Všetci berú!").
Vtedy mi jeho cynizmus prišiel nielen ako fakticky mylný ale najmä ako kategoricky nesprávny; ako akýsi pokrútený weltanschau, ktorý ho priviedol k všetkým tým bláznivým životným voľbám, ktoré urobil. Ale už si viac nie som taký istý, že jeho nemorálnosť je v tejto krajine až taká výnimočná.
Prvýkrát som si to uvedomil počas náletov na Juhosláviu vedených Američanmi na jar roku 1999. Vtedy mnohí Slováci zastávali názor, že Washington bol motivovaný výlučne geopolitickými cieľmi a nie dennodennými zábermi tisícok Kosovčanov utekajúcich pred Srbskou vražednou ofenzívou. Vyzeralo to, akoby väčšina Slovákov odmietala možnosť, že krajinu môže prebudiť k činu jednoduchá túžba jej občanov vykonať správnu vec aj vtedy, keď nejde o národné záujmy; že keby aj nakrásne vedeli o hodnotách, ktoré sa Američania učia v škole - „priveďte ku mne svoje unavené, svoje úbohé, svoje schúlené masy bažiace po slobode" - beztak by ich odmietli ako naivné a pokrytecké.
Na to mi neostáva nič iné, len povedať toto: ak pokladáme americký idealizmus za švindeľ, za aké hodnoty sme potom schopní postaviť sa my, Slováci? Čo nás inšpiruje urobiť to, čo považujeme za správne, a popudzuje nás odvrhnúť to, o čom vieme, že je zlé? Kde je tá naša veľká idea, zdroj našej morálnej sily, ktorá nám pomôže zreštaurovať našu stále vetchejšiu spoločnosť?
Hoci sa mi to vôbec nehovorí ľahko, nazdávam sa, že naša krajina dospela k novému morálnemu dnu. Kladieme étos z roku 1989 ako aj elán letmo vzkriesený v roku 1998 na oltár sloganu "Všetci berú!", ktorý je sotva niečím viac ako sebaospravedlňujúcim morálnym krédom gangstra z ulice. Zmeniť to nebude ľahké, pretože nám žalostne chýba temer každá prísada takej potrebnej duchovnej obnovy. Naša podnikateľská vrstva sa spolieha na štátne zákazky viac než na odvahu podnikať; našu cirkev kompromitujú bývalí konfidenti ŠtB a kryptofašisti; a napokon, naši politickí lídri sú vazalmi svojich starostlivo utajovaných mecenášov.
Ale čosi nám predsa len ostalo - máme samých seba; máme neodcudziteľnú skúsenosť s víťazstvom nad tyraniou komunizmu a mečiarizmu; a máme vlastnú slobodu vyberať si hodnoty, ktoré chceme zdieľať ako Slováci. Možno to nie sú hodnoty, ktoré zmenia svet alebo odstrašia globálnych tyranov; ale môžu to byť hodnoty, ktoré nás ochránia pred hmlistou stenou kradmého cynizmu, ktorý sa hotuje otráviť naše skľúčené srdcia.

Tom Nicholson

USA: Jak ožebračit chudé

Charles Murray dokázal, že přebujelé sociální programy vzaly rodinám z nižších tříd šanci vést šťastný život

Proč je důležité číst knihy amerického libertariánského politologa Charlese Murrayho?
Protože v nich odhaluje chyby, které ve Spojených státech postupně zničily sociální i vzdělávací systém a dramaticky poškodily nejchudší vrstvy. A hlavně proto, že americké chyby teď opakujeme i my.
Murray je ten typ sociologa, kterého většina profesních kolegů nesnáší: znovu a znovu dokazuje, že praktický instinkt obyčejných lidí z nižší střední třídy je schopen lépe vycítit ducha doby, než to umějí titulovaní experti z univerzit a státní správy. Aco je ještě horší – jeho argumentaci se zatím nikomu nepodařilo vyvrátit.
Dnešní postrach akademických sociologů se narodil v roce 1943 na americkém Středozápadě, ve venkovské a celkem chudé iowské rodině. Navzdory poněkud výtržnickému mládí projevil nejen talent, ale i houževnatost, a dosáhl ve srovnávacích testech takových výsledků, že po absolvování střední školy dostal stipendium na Harvardu. Vystudoval tam historii, následoval doktorát z politologie na další prestižní univerzitě – MIT v Massachusetts. Úporná snaha nespokojit se jen s obecně přijímanými výklady jevů a hledat i jejich další možné příčiny mu však přinesla spoustu nepřátel a nejspíš mu i zabránila v akademické kariéře, ke které měl slibně našlápnuto.
Nestal se tedy profesorem na velké univerzitě a dokonce i ministerstvo zemědělství za vlády Ronalda Reagana vzalo zpět nabídku pracovního místa, když úředníci zjistili, o jak kontroverzní osobu se jedná. Murray tedy působil v různých soukromých výzkumných centrech, napsal desítku knih a stovky studií a do důchodu odchází jako jeden z nejznámějších a také nejnenáviděnějších amerických sociologů.
Pak přišla pomoc – a začalo být zle
Ve svém prvním velkém díle Losing Ground (Ztráta pozic) z roku 1984 se zaměřil na americkou válku proti chudobě a její výsledky. Oco šlo? Po skončení druhé světové války žila téměř třetina amerických rodin pod oficiální hranicí chudoby, ale prakticky nikdo tomu nevěnoval pozornost. Prostě se předpokládalo, že to patří k životu. Během následujících 20 let pak došlo k obrovskému pokroku. Počet chudých lidí se rychle zmenšoval a i ti, kdo chudými zůstali, si většinou výrazně polepšili. Navzdory tomu, že federální vláda vyčleňovala na jejich podporu jen minimální prostředky. Pak ale přišla 60. léta, problém byl shledán nepřijatelným, prezident Johnson vyhlásil válku chudobě, kongres vydal miliardy dolarů, vznikly nové úřady a desetitisíce míst sociálních pracovníků, komunitních organizátorů a koordinátorů pomoci… a situace chudých se přestala zlepšovat.
Přestože se výdaje i počty profesionálních bojovníků proti chudobě zvyšovaly exponenciálně, byl počet chudých i jejich situace v roce 1984 horší než o 20 let dříve. O těchto výsledcích se ovšem nemluvilo. Mezi vzdělanými lidmi – v zásadě bez rozdílu politické orientace – vládlo přesvědčení, že správnou cestou vpřed je více federálních miliard a více pracovníků. A vedle toho se psaly hororové příběhy o starých dobách, kdy vláda proti chudobě skoro nic nedělala. Pravicoví politici sice zpochybňovali, jaký nárůst sociálních programů si může Amerika dovolit, ale i oni dál věřili, že masivní sociální programy chudým pomáhají.
Murrayho vystoupení znamenalo šok a studenou sprchu. Nejenže na datech přesvědčivě doložil zhoršování situace, ale ještě prokázal, že na vině jsou právě sociální programy. Analyzoval několik variant alternativních možností vývoje a zjistil, že i v případě té nejpesimističtější by nejchudší vrstvy dosáhly bez nových sociálních programů lepšího postavení než s nimi.
Není těžké si představit reakci, jakou kniha vyvolala. Prodalo se jen asi 30 000 výtisků, zato se začalo mluvit a psát o tom, že údajný sociální darwinista Murray chce chudým pomoc odepřít. A že je zapotřebí se před takovým extrémistou mít na pozoru.
Ti, kdo knihu otevřeli (postupně jich přibývalo), zjistili, že proti Murrayho argumentům nelze vznést silnou námitku. Murray se svou obvyklou důkladností podrobně rozebírá různé složky života, snáší statistické údaje z různých zdrojů a dokazuje, že si chudí nepolepšili v žádné oblasti. A ukazuje také příčiny. Před vyhlášením války proti chudobě měly nižší vrstvy svou důstojnost, držely při sobě a bojovaly o lepší budoucnost pro své děti. Jenže pak přišly sociální programy, které je motivovaly k takovému chování, které bylo dlouhodobě destruktivní. A sociální pracovníci začali dětem z chudých rodin tvrdit, že pokud se jim ve škole nedaří, je to chyba společnosti a že být celý život na podpoře vlastně není nic špatného. "Autoři sociální politiky začali u nižších tříd podporovat chování, kterým by u sebe a svých dětí hluboce pohrdali," tvrdí Murray.
Oběť a lenoch
Mladí muži se tedy přestali starat o děti, které plodili, a přestali se ženit s jejich matkami. Mladé dívky přestaly vidět těhotenství v nezletilosti jako problém. Hoši i dívky ztratili ochotu vstupovat do mizerných zaměstnání (přes které se mnoho jejich rodičů vypracovalo), a ztratili i ochotu ztrácet čas studiem nebo podrobovat se školní kázni. Něco takového nedokážou sebevětší prostředky vykompenzovat. Každý sociální program totiž vyžaduje určitou morálku a určité chování "klientů". Českým čtenářům stačí připomenout některé skupiny potřebných, jimiž prostředky "protékají" k majitelům hracích automatů nebo exekutorům, aniž by z toho měly jakýkoliv užitek.
Murray také ukazuje, že nejhorší dopad měly sociální programy na chudé černošské obyvatelstvo. Z programů vyrovnávání příležitostí těží jen černošské vyšší třídy, zatímco životy chudých se rozpadají. V řeči statistik to znamená dramatické snížení pravděpodobnosti, že chudý Američan tmavé pleti bude mít oba rodiče, že dokončí školu a že najde práci. A naopak zvýšení pravděpodobnosti, že skončí ve vězení nebo bude zabit ve válce gangů. Přitom do zahájení velkých sociálních programů 60. let černoši většinovou společnost rychle doháněli.
To mělo dramatický dopad i na americké školství. Přesvědčení, že mizerné výsledky některých černých studentů nejsou důsledkem nedostatečné píle, ale diskriminace, vedlo k tomu, že školy snížily nároky. Nejprve pro černé a portorikánské žáky, později pro všechny ostatní. Přestala se vynucovat kázeň a systém vyučování se postupně rozpadl.
Murray opakovaně a jasně říká, že vina za tyto děsivé důsledky programů nemůže být kladena "klientům". Lidé se chovají racionálně, a jsou-li pravidla nastavena ve prospěch destruktivního jednání, přizpůsobí se. A proč autoři programů nastavili podmínky právě takto? Protože moudrost elity převážila nad názory obyčejných lidí. Ti vesměs od začátku věděli, že za problémy žádného konkrétního člověka není možné vinit systém a že pokud tomu někdo uvěří, bude tomít nedobré následky. Měli vyzkoušeno, že se jen málokomu podaří zbohatnout, ale pokud je někdo většinu života příjemcem podpory, jedná se o lenocha a podvodníka. Věděli, že když to studentovi ve škole nejde, měl by se v první řadě začít pořádně učit. Vládní úředníci, univerzitní profesoři a novináři proti tomu tvrdili, že na vině je společnost a tuto vinu je třeba finančně kompenzovat.
Charles Murray ovšem nikdy nezpochybňoval tu nejlepší motivaci profesionálních pomahačů. V tom se výrazně liší třeba od paralelní ekonomické školy veřejné volby, která rozborem stejných situací dokládá, že zaměstnanci státních sociálních programů ve skutečnosti velmi efektivně dosahují svých cílů – maximalizace rozpočtů a nových pracovních míst pro příslušníky vyšších tříd, a že skutečné zlepšení situace chudých tedy fakticky není v jejich zájmu.
Naproti tomu se Murray pokouší najít zákonitosti, na kterých by bylo možné založit lepší sociální programy. V první řadě je podle něj zapotřebí připustit, že žádný program nebude dokonalý, že každý bude do určité míry zneužíván a bude nějakou skupinu lidí motivovat ke škodlivému jednání. Programy mají být podle Murrayho realizovány i za takovou cenu, neměly by se prý ovšem zastírat jejich negativní stránky. Přednost by také měla dostat spíše ta opatření, která jsou spíše lokálního charakteru, skromnější, časově limitovaná a dobře kontrolovatelná. Jenom na místní úrovni – připomíná Murray – je totiž možné rozlišit, kdo pomoc skutečně potřebuje a komu naopak škodí.
Pohleďte na zvon
Pokud můžeme knihu Losing Ground označit za vyhlášení války intelektuální elitě, pak další dílo The Bell Curve (Zvonová křivka) napsané o deset let později ve spolupráci s harvardským profesorem psychologie Richardem Herrnsteinem, lze považovat za její hlavní bojovou linii. Autoři se v ní rozhodli rozdrtit předpoklad, že se všichni lidé rodí se stejnými schopnostmi. Stejně tak rozdrtili i další rozšířenou pověru, že rozdíly ve schopnostech jsou dané výchovou – a nakonec i názor, že pokud dvě etnické skupiny dosahují různých výsledků, musí to být důsledkem diskriminace. Vyvrátili tedy právě ta přesvědčení, na kterých stojí celé moderní sociální zákonodárství, včetně sociálních, antidiskriminačních i vzdělávacích programů.
Murray a Herrnstein nashromáždili obrovské množství materiálu, probrali nejrůznější alternativní vysvětlení, vyvrátili potenciální námitky – a formulovali několik poměrně jednoduchých tezí.
Za prvé. Různé lidé mají různé mentální schopnosti. O těchto schopnostech hodně vypovídají IQ testy. Za druhé. Čím vyšší mentální schopnosti člověk má, tím vyšší je pravděpodobnost, že bude v životě úspěšný – při studiu, při vydělávání peněz, v manželství, při výchově dětí nebo třeba v tom, že se z něj nestane zločinec. Za třetí. Mentální schopnosti se během života mění jen velmi málo, pokud vůbec. Za čtvrté. Jsou z podstatné části dány geneticky. Mohou být do určité míry ovlivněny rodinnou výchovou, ale vzdělávací programy se ukazují jako naprosto neúčinné.
Výsledkem těchto zjištění je doporučení, aby cílem politiky nebylo dosažení rovnosti, ale takového prostředí, v němž každý člověk může dosáhnout maxima svých možností.
Reakce potrefených na sebe nenechaly dlouho čekat. Murray se dočkal nálepky minimálně nezodpovědného člověka, který by si měl své názory nechat pro sebe, jiní v něm rovnou objevili rasistu. Už kvůli jeho sympatiím vůči testům IQ. Od 60. let totiž převládal názor, že dosahují-li různé skupiny lidí v nějakém testu různých výsledků, je chybná metoda měření. Připustit, že rozdíly by mohly být způsobeny něčím jiným než diskriminací, bylo pokládáno za extrémně nekorektní. Americký nejvyšší soud dokonce vydal rozsudek, v němž omezil přípustné používání IQ testů. Ovšem právě s výsledky IQ testů Murray a Herrnstein pracují nejvíc (i když zdaleka ne jen s nimi).
Největší kritiku však samozřejmě oba autoři schytali za tvrzení, že mentální schopnosti lidí různých ras nejsou stejné. Mezi Asiaty je statisticky významně více inteligentních lidí a statisticky významně méně hloupých lidí než mezi bělochy. A totéž platí také o bílé a černé populaci. Pokud se najde černoch s vysokou inteligencí, má statisticky vyšší šanci dosáhnout vysokého vzdělání a postavení, než běloch se stejným IQ, dokazuje kniha.
A emoce samozřejmě vzbudil i poznatek, že mentální schopnosti Američanů klesají, protože ženy s vysokým IQ se častěji věnují kariéře, a mají tudíž méně dětí.
Jak jsou lidé šťastni
Přijít s něčím takovým za vrcholící politické korektnosti přesahovalo všechny meze. Vyšly desítky knih, které se pokoušely Murrayho teze vyvracet, ale žádné se to nepodařilo. Americká psychologická asociace vytvořila speciální pracovní skupinu, která se měla s tezemi nenáviděného sociologa vypořádat – ale ani té se nepodařilo je vyvrátit.
V loňské knize Coming Apart, kterou sám Murray označuje za svou poslední, ukazuje, že v Americe vzniká nové třídní rozdělení, hlubší než jakékoliv předešlé. V dobách, kdy záleželo hlavně na penězích, byli chytří a schopní lidé ve všech vrstvách a třídy se promíchávaly. Na začátku 21. století máme novou vyšší třídu, která je inteligentnější, vzdělanější, pracovitější, bohatší a zdravější než zbytek populace. Žije v izolovaných čtvrtích, má jiný životní styl a jiné ideály – a nemá žádný soucit se zbytkem populace, jejíž životy se pod vlivem chybných sociálních, hospodářských a ekologických regulací rozpadají. Rozpadá se americká společnost, jak vypadala posledních 200 let, a snižuje se šance vést šťastný život.
Čímž se dostáváme k tomu, na čem závisí lidské štěstí. Murray v přednášce On hapiness of people identifikoval čtyři podmínky potřebné k tomu, abychom mohli svůj život považovat za dlouhodobě šťastný: pevná rodina, přátelé nebo fungující sousedská komunita, náboženství (nebo filozofie, která je nahrazuje) a práce, která nás naplňuje. Hmotné zabezpečení je důležité, pokud nám pomáhá vést takový život. Sociální programy, které se pokoušejí kteroukoliv z těchto institucí nahradit, se nakonec ukážou jako destruktivní.

Petr Hampl

Na plnú hubu: Nechcem sa s vami deliť o moje peniaze!

Pamätám si rok 2000, keď som sa rozhodoval ako ďalej so svojím životom. Aj to ako som sa rozhodol pre samostatnosť a budúcu nezávislosť a začal som, ako tisíce iných živnostníkov podnikať. Veľmi som sa od nich nelíšil, robil som 15-20hodín denne a vydržal som v tomto tempe dlhé roky, lebo som stále videl pred sebou cieľ, ktorým bola nezávislosť moja a mojej rodiny od štátu teraz i do budúcna. Vtedajšia klíma tomu i priala, podmienky pre podnikanie, ktoré určoval štát, sa zlepšili a dá sa povedať, že každý, kto chcel a niečo vedel, tak bol schopný sa o seba postarať.

Za dlhých 15 rokov, čo som podnikal, som nikdy nevyužil PNku, nemal som žiadne platené dovolenky, dokonca prvých 10 rokov som nebol na dovolenke nikde. Keď som prvýkrát niekam išiel, musel som si všetky veci zorganizovať tak, aby som aspoň týždeň mal pokoj. (Že som na tretí deň sa chcel vrátiť, lebo mi chýbala práca a nebol som na oddych zvyknutý, je iný príbeh, ale nie o tom som chcel.) Aj vtedy a aj teraz stretávam veľa živnostníkov, ľudí na voľnej nohe, ktorí naozaj celé dni pracujú, hľadajú možnosti ako prežiť. Tiež nehľadia na hodinky, lebo „padla" alebo „fajront" pre nich neexistuje.
Ale netýka sa to len živnostníkov. Sú tisíce ľudí, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, či už riaditelia, manažéri alebo ľudia v robotníckych profesiách a ak je treba zostať dlhšie alebo prísť v sobotu či nedeľu, tak jednoducho idú. Majú byty, domy, autá, pôžičky a hypotéky. Niektorých práca baví, niekedy sú dôvody ekonomické, ale jedno majú všetci spoločné a tým je zodpovednosť  za seba a svojich najbližších, za svoj život.
Isteže, každý si čas, ktorý je ochotný venovať práci, určuje nakoniec sám. Všetci, čo veľa pracujú, tak sú si vedomí, že v tom čase mohli byť so svojimi rodinami na výlete alebo športovať alebo čokoľvek iné. Je to vždy ich voľba.
Takisto je voľba to, že sa človek rozhodne nepracovať alebo len minimálne, žiť zo sociálnych dávok, byť celé dni v krčme (toto by som vedel aj ja, v tom som dobrý), nadávať na systém a závidieť každému, čo má niečo viac ako ja.
Sloboda je o tom, že si každý vyberie svoju cestu. Ja dokážem rešpektovať a rešpektujem každého voľbu. Ale prosím vás, nerobte to za moje peniaze. Nerobím toľko hodín denne, aby ste vy mohli chodiť do krčmy a piť tam za moje peniaze a ešte na mňa nadávať. Ak idem do krčmy, platím si svojimi peniazmi. Ak mám nižšie dane, zostane mi viac peňazí pre moje deti. Nechcem, aby ste vy živili moju rodinu a iste chápete, že nemienim ja živiť vašu. Ak potrebujete viacej peňazí, bežte niečo robiť. Reči, že nie je práca, sú sprostosť. Veď sa pozrite na chodníky, cesty, zanesené potoky. Robiť je čo. Ak si to neviete zorganizovať, naučte sa to. Ja som sa tiež musel. Aj som si tie knihy a kurzy sám zaplatil. Normálne, peniazmi. Ale nemienim platiť vyššie dane a odvody len kvôli vám, ktorým sa nechce.

Milan Roman

Vasiľ Biľak opäť v politike

Robert Fico predstavil nového opozičného kandidáta na post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, pána Vasila Biľaka.

Novým predsedom Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) bude zrejme Vasil Biľak. Premiér Robert Fico tak chce dodržať svoj sľub, že na čelo tejto dôležitej inštitúcie bude zvolený kandidát opozície.

„Opozícia navrhla pána Biľaka, my mu v tajnej voľbe garantujeme desať hlasov našich poslancov. A keď bude schválený, logicky to znamená, že ho podporili všetci opoziční poslanci,“ vysvetlil predseda Smeru.

Na neustále ostré protesty opozičných lídrov, že Vasil Biľak nie je ich kandidát a že oni ho nikdy nenavrhli, Robert Fico iba lakonicky konštatoval, že opäť predvádzajú verejnosti, ako sa nevedia navzájom na ničom dohodnúť. „Je to opozičný kandidát a viac sa o tom už nemienim baviť, nech si páni zo zlepenca robia svoje divadlo niekde inde,“ odkázal im.

Ako je známe, predchádzajúcim kandidátom opozície bol člen KDH Maroš Žilinka. Šéfka poslaneckého klubu Smeru Jana Laššáková však uviedla, že jeho kandidatúru nepodporia, pretože je príliš mladý. Neskúsený sopliak Žilinka má totiž iba 43 rokov a napríklad niektoré kolegyne pani Laššákovej z poslaneckého klubu v takom nízkom veku ešte len chodili na vysokú školu. Na otázku, či jej neprekážalo, že Robert Fico sa stal predsedom vlády, keď mal 41 rokov, odvetila pragmaticky: „Ale vyzeral oveľa starší.“

Nový kandidát na predsedu NKÚ Vasil Biľak nie je príliš mladý dokonca ani pre pani podpredsedníčku parlamentu Laššákovú, takže spĺňa tento dôležitý kvalifikačný predpoklad.

„Myslíme si, že tentoraz si opozícia vybrala naozaj dobre a nemáme problém jej kandidáta podporiť. Garantujeme, že s našimi desiatimi hlasmi ich získa pán Biľak najmenej 76. "Je to skúsený človek, jeho srdce bije ľavicovo a jeho vzťah k Sovietskemu zväzu je tiež mimoriadne pozitívny,“ pochvaľoval si minister práce pán Richter, nového kandidáta.

Milan Lukáč

Zachráňme demokraciu

Toto je esej pre tých, ktorí ešte veria v demokraciu. Pre tých, ktorí ju berú naozaj vážne, pre ktorých to nie je vyprázdnený historický kolorit doby, ale ešte stále revolučný nenaplnený ideál. Byť demokratom nie je samozrejmosť. Pribúda otvorených i skrytých nepriateľov vlády ľudu. Toto nepriateľstvo môže mať rôzne podoby a je čoraz sebavedomejšie. Demokracia sa stáva predmetom pohŕdania elít, ktoré ju nepotrebujú a más, ktoré jej nedôverujú. Neofašisti snívajú o uniformnej jednote národa, komunisti oprašujú diktatúru proletariátu, neoliberáli vnucujú diktát trhu. Ústup demokracie reflektujú aj politickí filozofi. Kým Václav Bělohradský ešte varuje pred postdemokraciou, v ktorej korporácie investujú do demontáže demokratických mechanizmov, Fareed Zakaria už cynicky hlása, že nepotrebujeme viac demokracie, ale menej, a pohŕdavo dopĺňa, že o demokracii aj tak píšu väčšinou už iba radikáli... 

Odklon od demokratických mechanizmov si pritom jednotlivé záujmové skupiny odôvodňujú rôzne – potrebou boja proti terorizmu, potrebou ekonomického rastu a efektívnosti, potrebou riešenia krízy... Ako je možné, že vo formálne demokratickom zriadení je tak málo demokratov, a to aj medzi širokými vrstvami obyvateľstva, ktorých mala demokracia pôvodne chrániť?

Oligarchický systém neodstránia voľby
Predovšetkým už treba konečne otvorene, pravdivo a nedvojzmyselne pomenovať súčasný stav: režim, ktorý sa tu v posledných rokoch rozvinul, je demokratický iba formálne. V skutočnosti tu nevládne demokracia, ale oligarchia prostredníctvom partokracie, ktorá tu uskutočnila tichý mocenský prevrat. V takomto systéme sa moc presunula z legálnych a legitímnych štruktúr štátu do súkromných rúk zločineckej siete spriaznených rodín a korporácií, ktorej sa podarilo mafianizovať celú spoločnosť a ktorá je pre verejnosť neviditeľná ako temná hmota vesmíru. 

V tomto systéme platia osobitné pravidlá, o ktorých sa nehovorí, ale ktoré pozná každý. Dôležité je poznať cenu. Oligarchia si kupuje politikov ako atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou, slúžia jej skorumpované súdy a prokuratúra, médiá fungujú ako kartely, v ktorých si mocenské elity kupujú spravodajský priestor. Spravodajstvo nie je odrazom aktuálnej situácie, ale vplyvu konkrétnej skupiny, v dôsledku čoho mediálne reťazce nereflektujú realitu, ale spoluvytvárajú ju. Je to začarovaný kruh, ale mimoriadne efektívny.

Ak rozumiete tomu, ako funguje oligarchická spoločnosť, potom vám musí byť jasné aj to, že oligarchiu nemôžete poraziť voľbami, lebo jej moc leží mimo demokratických štruktúr, že jej odstránenie si vyžaduje revolučné riešenie. A keďže musí ísť o revolúciu striktne nenásilnú - revolúciu, ktorá nestratí svoj morálny kredit - to, čo je v našom životnom záujme, nie je popretie Nežnej revolúcie, ale jej dokončenie. Ľudia sú nespokojní so súčasným režimom nie preto, lebo by odmietali demokraciu, ale preto, že tento režim nesplnil to, k čomu sa zaviazal. 

Počas normalizácie viedol rozpor medzi vládnymi proklamáciami a realitou k vyhláseniu Charty 77, ktorá nebola výslovne protikomunistickým dokumentom, ale výzvou na dodržiavanie oficiálnych záväzkov, ku ktorým sa hlásila vtedajšia moc. Dnes je situácia podobná v tom, že ľudia už tiež neveria politikom, neveria médiám, neveria vládam, zamestnávateľom ani odborom, neveria štátom, finančným trhom ba ani cirkvám. Dlhodobé zavrávanie skutočných problémov ľudí a predstieranie ich riešenia viedlo k všeobecnej kríze dôvery, ktorá sa už nedá napraviť volebným rituálom.

Zastupiteľský systém sa vyčerpal
Zakaria sa hlboko a fatálne mýli, keď tvrdí, že potrebujeme menej demokracie. Presne naopak – potrebujeme jej oveľa viac. Ľudia totiž nie sú z demokracie unavení preto, lebo by nemali záujem rozhodovať o svojich životoch, ale preto, lebo cítia, že o nich fakticky nerozhodujú, že ich nechce nikto vypočuť, že skutočná moc sa usídlila mimo demokratického procesu, že nemajú na dianie vo svojich krajinách takmer nijaký vplyv. Preto voláme po návrate ku koreňom demokracie, k jej prehĺbeniu vo všetkých smeroch, k zásadnej zmene doterajšieho nefunkčného zastupiteľského systému. Nielen jeden z duchovných otcov Veľkej francúzskej revolúcie Jean-Jacques Rousseau, ale aj jeden z otcov zakladateľov a neskorší prezident Spojených štátov amerických James Madison nepovažoval zastupiteľský systém za demokratický. Ten sa dnes navyše v podmienkach monopolov, kartelov a korporácií vyčerpal.

V celej Európe môžeme pozorovať jeden spoločný trend. Ľudia vo všetkých krajinách sú znepokojení z narastajúcej priepasti medzi nimi a ich volenými zástupcami a sú rozhorčení z rozkrádania verejných zdrojov. V Španielsku, Taliansku, Grécku, Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Česku i na Slovensku vznikli v posledných dvoch rokoch protestné hnutia, ktoré majú jeden spoločný menovateľ: požadujú viac priamej demokracie. Tento projekt vyznieva ešte stále utopisticky (a bez intelektuálneho uchopenia dokonca naivne), ale nikto nemôže poprieť, že systém zastupiteľskej demokracie sa ocitol v kríze. Táto kríza sa nedá riešiť voľbou „zodpovedných politikov“ (čo je ešte väčšia utópia, ba priam chiméra, pretože na podstate oligarchickej moci by nič nezmenila ani voľba svätcov), ale len revolučným presunom moci a posunom európskeho politického systému smerom k vyššej forme účasti ľudí na rozhodovacích procesoch. 

Odpor voči takémuto riešeniu je ešte stále veľmi silný a protiargumenty vážne, ale nie nové. V podstate ide len o oprášenie starého sporu, ktorého podstatu sformuloval už Thomas Jefferson. Je to klasický spor medzi aristokratmi (dnes by sme povedali skôr elitármi alebo konzervatívcami) a demokratmi. Aristokrati majú strach z prostých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried. Demokrati sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu a považujú ho za toho najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho (i keď nie práve najmúdrejšieho) ochrancu záujmov verejnosti. 

Isteže je tu riziko zneužitia. Isteže existujú oprávnené obavy, že extrémistické sily, ktoré síce pôvodne vyznávali kult vodcu, ale v poslednom čase objavili čaro priamej demokracie na presadenie svojich latentne fašistických plánov, ju zneužijú na nastolenie toho, čo francúzsky mysliteľ a politik Alexis de Tocqueville už roku 1835 nazval „tyrania väčšiny“. Ale demokracia bola vždy riziková. A ak nedáme ľuďom šancu nakladať s mocou zodpovedne, ale podľa vlastných predstáv, podporujeme rast extrémizmu viac ako všetky tie hlúčiky bláznov dohromady.

Aj v prelomovom období, keď v bývalom sovietskom bloku padali diktatúry, mnoho ľudí v západnej Európe, vrátane politikov, sa obávalo chaosu. Mýlili sa. Keď Švajčiari začiatkom tohto roka v referende rozhodovali o tom, či sa predĺži dovolenka zo štyroch na šesť týždňov, hlasovali proti. Nie že by nechceli viac voľna, ale obávali sa, že to ich ekonomika neunesie. Zachovali sa rozumne. Ani na Slovensku by sme sa nemali báť, že by ľud hlasoval hlúpejšie ako poslanci NR SR. Nevravím, že to bude jednoduchá cesta a že na nej neurobíme chyby, ale je to cesta, ktorá vráti európskemu politickému systému legitimitu a otvorí nové možnosti jeho rozvoja. Zatiaľ je však stav taký, že ten, kto chce v kolíske demokracie, v Európe, dôsledne uplatňovať demokratické princípy, sa stáva pre európsku elitu hrozbou. To je absurdná situácia.

Participáciu treba zvýšiť na všetkých úrovniach
Aj český filozof Egon Bondy videl v priamej demokracii nosné prvky pre budúcnosť. Zastupiteľský systém nás nezastupuje, ale zašliapava – hovoril. Nie v prospech politikov, ale v prospech tých, ktorým slúžia – a to je finančná oligarchia. Všeobecné volebné právo je v podmienkach globálnych finančných trhov a nadnárodných korporácií nanič, ak nezmeníme podstatu demokracie. A ten zápas, ktorý nás čaká, nie je o nič menší ako ten, ktorí zvádzali demokrati v rokoch 1789, 1848 a 1968. Práve naopak. Ukazuje sa, že rok 1989 bol síce prelomovým míľnikom v dejinách ľudstva, ale z celkom iných dôvodov ako je reštaurácia kapitalistických režimov vo východnej Európe. 

Predovšetkým tým, že v tomto roku vyvinul britský počítačový expert Tim Berners-Lee v švajčiarskom CERNe systém World Wide Web, ktorý odštartoval rozmach internetu, postavil do centra vývoja rozvoj informačných technológií a zrevolucionizoval komunikáciu. Ale rok 1989 bol aj veľkým politickým medzníkom – nie však ani tak vo východnej Európe, ktorá iba obnovila zastupiteľskú demokraciu so všetkými jej neduhmi, ale predovšetkým v Latinskej Amerike, kde sa zrodila participatívna politika inšpirovaná do značnej miery teóriou radikálnej demokracie argentínskeho filozofa Ernesta Laclaua. Prvým mestom na svete, ktoré prijalo participatívny rozpočet, bolo práve brazílske Porto Alegre, v Európe Lisabon, na Slovensku sa o to pokúša ako prvá Bratislava.

Participáciu občanov však treba zvýšiť na všetkých úrovniach. Postupne sa potrebujeme dopracovať nielen k participatívnym rozpočtom miestnych samospráv, ale aj vyšších územných celkov a napokon aj štátu ako takého. Potrebujeme prehĺbiť demokraciu na národnej úrovni, minimálne v takom rozsahu, ako to navrhla začiatkom minulého roka občianska iniciatíva Dokončime revolúciu. Potrebujeme obohatiť demokraciu o jej ekonomický rozmer. Musíme vylúčiť z politiky bohatých sponzorov a vrátiť politickým hnutiam ľudový charakter. Práve toto prísne opatrenie má preveriť ozajstnú túžbu občanov po zmene. 

Ak ľudia chcú, ak naozaj chcú, dokážu všetko, dokážu zmeniť svoj život, svoju vlasť, odcudzený režim i atmosféru v spoločnosti. Musia však byť aktívni a ochotní v rámci svojich možností podporovať nové demokratické hnutie (aj finančnými príspevkami), zúčastňovať sa na ňom, spolupodieľať sa na jeho rozhodnutiach a brániť ho pred mocenskými štruktúrami. Demokratizačný proces sa však nesmie zastaviť ani pred bránami Bruselu. Práve naopak. Tam zvedie svoj rozhodujúci zápas. A reforma globálnej inštitucionálnej architektúry sa tiež nemôže vyhnúť demokratizačným zmenám.

Bez prehlbovania demokracie na všetkých úrovniach je ohrozený nielen európsky integračný projekt, ale aj naša vlastná sloboda. To je niečo, čo nedokážu pochopiť nacionalisti, ktorí volajú po vystúpení z Európskej únie a obnovení nezávislosti. Neviem, do akej miery si uvedomujú, že národné štáty v globalizovanej ekonomike už dávno stratili časť kompetencií, ktoré umožňovali ich suverénne rozhodovanie. Opustenie európskeho politického priestoru a rezignácia na dovŕšenie demokratických pravidiel na tejto úrovni by znamenalo, že štáty budú vystavené diktátu finančných trhov a nadnárodných korporácií v neporovnateľne tvrdšej forme ako to dnes pociťujú zo strany Bruselu. 

Náš životný priestor sa neformuje a nemôže formovať podľa tradície, ale podľa optimálnych podmienok pre všestranný rozvoj. Keď zaniklo Nitrianske kniežatstvo, nebola to škoda, lebo Veľkomoravská ríša lepšie dokázala odolávať tlaku Východofranskej ríše a zabezpečiť suverenitu tohto priestoru. Keď sa rozpadla Veľká Morava, nebola to škoda, lebo Uhorské kráľovstvo bolo za vtedajšej situácie v stredoveku geopoliticky stabilnejšie. Keď zvyšky Uhorska pohltila po osmanskom vpáde habsburská monarchia, nebola to škoda, lebo samostatné Uhorsko by nikdy nemalo takú silu, aby zabezpečilo najdôležitejšiu európsku hranicu, ako to dokázali Habsburgovci. Keď sa zrútila habsburská ríša, nebola to škoda, lebo Československo nám ponúkalo väčšie možnosti rozvoja. Keď zaniklo Československo, nebola to škoda, lebo naplnilo svoj historický zmysel a otvorilo cestu k sebanaplneniu Slovenska. A ak sa raz staneme súčasťou európskej federácie, nebude to škoda, lebo nezávislá Slovenská republika už v dnešnej dobe nedokáže naplniť všetky potreby a záujmy svojho obyvateľstva. Je to prirodzený proces. No ak hovoríme o federácii, treba jedným dychom upozorniť, že nikto nevie, ako by mala vyzerať.

Európa je nezrozumiteľná a neúprimná
Európu ochromuje predovšetkým to, že je nezrozumiteľná. Debata o jej budúcnosti je charakteristická alarmujúcou neznalosťou štátoprávnych pojmov. Najprv sa vymýšľajú termíny (banková únia, transferová únia, fiškálna únia, politická únia), až potom ich obsah. Niekto straší superštátom, hoci tento pojem nevie vysvetliť a ani politológia ho nepozná. Iný šermuje termínom federácia, hoci to, čo pod týmto pojmom navrhuje, federáciou nie je (viď napríklad Barrosov plán). 

Inak chápu federáciu Nemci (alebo Američania), ktorí z vlastnej skúsenosti vedia, že tento model v skutočnosti decentralizuje moc a so svojimi jasnými pravidlami je výhodný pre menších – a inak Slováci a Estónci, ktorým sa pri tomto slove vybaví sovietsky model. Šokujúce je, že dnes vedú spor zástancovia centralizácie s jej odporcami, ale neexistuje diskusia o tom najdôležitejšom – o demokratickom a transparentnom prerozdelení moci na európskej úrovni.

Cieľ zjednocovacieho procesu bol pritom jeho zakladateľom od začiatku jasný. Odvážny taliansky politik Altiero Spinelli, ktorý strávil 16 rokov v Mussoliniho väzniciach, napísal už roku 1941 zo svojho žalára vo Ventotene slávny manifest Smerom k slobodnej a zjednotenej Európe, ktorý posielal svojim priateľom na cigaretových papierikoch a v ktorom po prvýkrát celkom jednoznačne priznal, že sa usiluje o založenie európskej federácie. Aj Schumanova deklarácia obsahuje v tomto zmysle jasné slová: „Tento návrh bude prvým konkrétnym základom Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná na udržanie mieru.“ 

Dnes sa elity boja tohto slova a niektorí politici akoby ho chceli pred svojimi voličmi poprieť a unikajú pred realitou podobne ako česká a najmä slovenská politická reprezentácia krátko pred rozdelením Československa zahmlievala pred obyvateľstvom skutočný stav veci a balamutila ich nezmyselnými pojmami ako dvojdomek, zvrchovanosť v rámci spoločného štátu, dve emisné banky a dve medzinárodnoprávne subjektivity vo federácii (sic!) a podobné hlúposti, ktorým nerozumeli (a mám také podozrenie, že ani neverili) ani aktéri tých dní. Medzičasom sa európska integrácia dostala do najhlbšej krízy od svojho vzniku. Jej príčiny však nie sú iba finančné.

Európsky projekt je dnes v kríze preto, lebo sa zosypali všetky piliere, na ktorých stál. Spomienky na vojnu sú prakticky mŕtve a okrem historikov a prognostikov, ktorí dobre poznajú vývojové zákonitosti spoločnosti, možnosť vojenského konfliktu nedesí prakticky nikoho. Hrozba z východu je takisto zažehnaná a po skončení studenej vojny už zamestnáva iba rusofóbov. Sen o prosperite, ktorej zárukou bola zjednotená Európa celé desaťročia, sa pod vplyvom finančnej a hospodárskej krízy rozpadáva. Dve tretiny Európanov dnes neveria, že sa budú mať lepšie ako ich rodičia. Európska únia, ktorá bola hlúpo predstavovaná nie ako hodnota, ale ako plná chladnička, ako utilitárny výpočet výhod a nevýhod, aktív a pasív, stráca svoju atraktívnosť. A môže si za to sama. Ale vo výpočte týchto príčin sme ešte neskončili.

Jedným zo základných problémov európskeho zjednocovacieho procesu bola hneď od začiatku neúprimnosť politických elít. Hoci si všetci otcovia zakladatelia boli vedomí jednoznačného cieľa – vytvorenia európskej federácie – najmä v prvých troch desaťročiach (snáď až na Spinelliho) si dali dobrý pozor, aby toto slovo používali čo najmenej, ak vôbec. Už samotný francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman zatajoval, manévroval, vykrúcal sa, vyhováral sa nielen pred verejnosťou, ale aj pred svojimi politickými kolegami. Jeho životopisec René Lejeune tvrdí, že ešte týždeň pred zverejnením Schumanovej deklarácie Robert Schuman na zasadnutí vlády predstieral, že ide o bezvýznamný plán. Až do osemdesiatych rokov sa integrácia vyvíjala tak pomaly, že nebolo ani zložité pred verejnosťou zatajovať, že ide o niečo viac ako o projekt ekonomickej spolupráce.

Zjednocovanie európskeho kontinentu nabralo nečakaný spád po roku 1985, keď sa na čelo Európskej komisie dostal francúzsky politik Jacques Delors. Začiatky expanzívneho posilňovania právomocí Európskej komisie spadajú totiž práve do obdobia Delorsovho predsedníctva. Jeho úloha sa vo všeobecnosti vníma pozitívne. Jacques Delors urobil pre pokrok v otázke zjednotenia Európy viac ako ktorýkoľvek iný politik od čias otcov zakladateľov, je autorom najdôležitejších integračných projektov, vrátane základov jednotnej meny. Bol presvedčeným federalistom, snažil sa o vytvorenie osobitného európskeho modelu spoločnosti, ktorý by sa odlišoval od amerického a japonského. Lenže na Delorsovo desaťročné pôsobenie na poste predsedu Európskej komisie sa dá pozerať aj celkom inak. Práve za jeho éry sa začalo prehlbovať to, čomu dnes hovoríme „deficit demokracie na európskej úrovni“.

Kríza dôvery si vyžaduje demokratickú revolúciu
Na jednej strane dochádzalo k postupnej centralizácii inštitúcií, na strane druhej sa skutočné ciele a dôsledky týchto rozhodnutí čoraz viac zahmlievali z obáv pred negatívnymi reakciami nielen obyvateľov, ale aj niektorých politických partnerov. Normou sa stal konsenzus za každú cenu. Hoci skúsenosť ukázala, že najstabilnejšie a najrozumnejšie projekty, ktoré sa tešia najvyššej podpore občanov, sa zrodili vždy z iniciatívy niekoľkých štátov a nie z povinnej dohody všetkých (najlepším príkladom je na to Schengenská dohoda o zrušení kontrol na spoločných hraniciach, ktorú podpísalo roku 1985 v luxemburskej dedine Schengen najprv iba päť členských štátov a ostatné sa pridali postupne, keď zistili, že je to dobrá vec), prax je čoraz viac taká, že sa uprednostňuje dohoda všetkých so všetkými a rokovania až do vyčerpania, kým váhajúci nepodľahnú nátlaku a neprijme sa tzv. kompromisné riešenie, ktoré v konečnom dôsledku nevyhovuje nikomu. Výsledkom je neprehľadný a zložitý systém, v ktorom sa ťažko orientujú aj jeho tvorcovia.

Všetky tieto projekty vznikli bez akejkoľvek diskusie s verejnosťou. Problém nie je ani tak to, že plán na zjednotenie Európy vznikol ako elitársky projekt – tak vznikali dokonca aj národné hnutia v 19. storočí, ktoré najprv konštruovali skupiny intelektuálov a spočiatku si len veľmi ťažko hľadali cestu k väčšine obyvateľstva. Problémom je to, že tieto elity strácajú medzi ľuďmi na národnej úrovni vplyv a dôveru. Kríza v Európe nie je ani zďaleka iba ekonomická, ale aj a možno predovšetkým politická, takže krízu dôvery v európske inštitúcie nemožno riešiť prenesením problému na národnú úroveň, lebo tu ľudia neveria politikom rovnako ako v Bruseli. Riešenie preto vidíme v radikálnom prehĺbení demokracie, v dôslednej celoeurópskej demokratickej revolúcii.

Pod revolúciou nemám na mysli ozbrojený boj na barikádach, vešanie a lynčovanie politických protivníkov, ako si to predstavujú extrémisti. V žiadnom prípade. Etické nároky európskeho projektu si vyžadujú dôkladné a principiálne nenásilie. Revolúciu chápem ako dôslednú zmenu spoločenskej štruktúry bez možnosti reštaurácie starých poriadkov akéhokoľvek druhu. Nepotrebujeme revolúciu, ktorá by zmysel demokracie odmietla, ale ktorá by ho naplnila. Oligarchii môže zlomiť väzy len demokratická revolúcia. Taká revolúcia musí byť nenásilná, systémová a predovšetkým celoeurópska. Ide v nej o charakter, zmysel a budúcnosť európskej civilizácie ako takej. Tomu musia zodpovedať aj revolučné metódy.

Európa si hľadá svoju identitu. Ak nechceme byť iba príveskom Ázie tak ako pred tisícročím, musíme nájsť model, ktorý nás spája a víziu, ktorá nás nadchne. Našou komparatívnou výhodou sa môže stať práve civilizácia postavená na prehlbovaní demokracie na všetkých úrovniach a vo všetkých formách. Isteže sa budeme na tejto ceste mýliť, ale cieľ by mal byť jasný: demokratická, spravodlivá a civilizačne vyspelá Európa, ktorá dokáže čeliť globálnym výzvam. Potrebujeme intelektuálne jasný a politicky zrozumiteľný koncept, inak sa túžby ľudí po zmene stanú hračkou v rukách extrémistov, ktorí prostredníctvom hnevu dokážu vyvolať vzburu, ale nedokážu otriasť podstatou systému. Postaviť sa na stranu rozhnevaných ľudí neznamená schvaľovať ich diletantský postup, ale usmerniť ich energiu do pozitívnych procesov. 

Nebude to jednoduché. Všetky radikálne projekty uplynulých dvoch rokov zlyhali. Momentálne prehrávame. Prehrávame na všetkých frontoch. A pritom krízové javy sa prehlbujú, rastie chaos, no práve z chaosu sa rodí nový poriadok. Ako povedal americký sociológ Immanuel Wallerstein, nachádzame sa uprostred obrovskej politickej bitky o budúcu podobu sveta. Nemyslime si, že tí, ktorí majú v rukách moc, bohatstvo a privilégiá, sa budú nečinne prizerať. Budú sa snažiť udržať hierarchiu a polarizáciu systému pomocou hrubej sily a lži, za každú cenu. 

Dostať sa z tejto politickej paralýzy bude našou hlavnou úlohou. Jediná nádej, ktorá nám ostala, nespočíva v politických stranách, nespočíva v médiách, cirkvách, štátoch či medzinárodných organizáciách, ale v radových občanoch. Kým my sami nebudeme ochotní konať, kým my sami nebudeme schopní kultivovať svoju zodpovednosť, kým my sami nezačneme veriť našim snom, hodnotám a schopnostiam, rozmrvia nás na prach. Dať životu každého z nás slobodu, dôstojnosť a úctu, vdýchnuť demokracii autentický zmysel, vziať budúcnosť tohto sveta do vlastných rúk – to je ešte stále veľký európsky sen, pre ktorý sa oplatí žiť, tvoriť i umierať.

Eduard Chmelár

Robert Fico, Vy úbohý frajer, teraz zaplatíte 30 mega z Vašich?

Pán Fico, až ste si náhodou nevšimli, včera zablokoval luxemburský súde takmer 30 miliónov Eur, ktoré patria slovenským daňovníkom. O tieto peniaze prídu kvôli Vám, lebo ste vo Vašej obmedzenej socialistickej ideológii chceli zakazovať zisk.

Veľmi dobre si pamätám, ako ste machrovali, že ak sa zdravotné poisťovne chcú ťahať za prsty, ste pripravený na takýto súboj. Rovnako si pamätám, ako ste pri Privilégiu (Vaša ministerka Tomanová tam robila manažérku) vykrikovali „napíšte to na mňa". Vtedy prišli slovenskí daňovníci o 2 milióny korún, teraz prídu o 30 miliónov Eur.
Dnes vieme, že zdravotná poisťovňa Union a jej majiteľ, spoločnosť Achmea, sa za prsty nielenže ťahať chcú, ale už to žiaľ aj celkom úspešne robia. Konkrétne to znamená, že vyhrali medzinárodnú arbitráž a včera dosiahli na luxemburskom súde zablokovanie slovenských účtov. Na toto si najali kvalitných právnikov, ktorým zaplatili slušné peniaze, 3 milióny eur, ktoré tiež budeme musieť zaplatiť. Zato Vaša vláda zaplatila právnikom približne 20 miliónov eur, teda 7 krát viac (mimochodom, slušný tunel, akých sme za vašich vlád zažili množstvo).
Celková vzniknutá škoda je tak na úrovni 50 miliónov eur, ktoré by boli užitočné pri zvýšení platov sestier, či učiteľov a teraz, práve kvôli Vám, skončia niekde v zahraniční, resp. u kamošov ako odmena za skvelé právne služby.
Čo teraz? Toto nie je o tom, kto nasúka tisíc klikov, Vy úbohý frajer. Nie je to ani o šaškovaní v červenom plášti a ani o priživovaní sa na nešťastí druhých v Modrom z neba. Toto je o zodpovednosti a o slove chlapa.
Vyzývam Vás, aby ste sa prvý krát v živote postavili ku škode, ktorú ste spôsobili, zodpovedne a teda ju slovenským daňovníkom nahradili. Môžete predať niekoľko vašich 30-tisícových hodiniek, ktorých ako správny sociálny demokrat máte dostatok. Alebo môžete predať tú skromnú chajdu dvojmiliónovú, v ktorej bývate. Ako poľahčujúcu okolnosť môžete uviesť, že ste nikdy v živote nič poriadne nerobili a celý život žili len z peňazí slovenských daňovníkov. Alebo poproste nejakých sponzorov.

Richard Sulík

Fico a jeho mecenáši

Od prvej chvíle vstupu Róberta Fica na čelo projektu Fedora Flašíka a spol. v podobe Smer-SD bolo zrejme, že stojí jednou nohou na „pravde“ kraviny a druhou na nevedomosti „hlupáka“.

Od úvodného hvizdu zápasu o ceniny občanov, pravidelne vkladané do štátnej pokladnice, bolo sirotám od Mečiara zrejme, že bolesť predsedu Smeru má vyšší prah citlivosti k deformáciám i zneužívaniu moci. Poznanie slabého miesta Fica vytváralo reálny predpoklad, že si raz sadne k stolu a bez príboru a obrúsku začne požierať Ústavu a princípy spravodlivosti.

Do včerajšieho dňa málokto tušil, že opilec Klement Gottwald zanechal Slovensku troch vnúčikov, Fica, Pašku a Gašparoviča. Ba i jednu vnučku Ivettu Macejkovú, ktorá v krátkom čase dokázala prekročiť schopnosti prokurátora 50-tých rokov Karla Vaša.

Po epizóde účinkovania Fica v SDĽ , kde dodnes sa vynímajú obete na životoch i majetku v podobe skrachovaných klientov Devín Banky, prešiel spomienkami na výrok Gottwalda o „pokračovaní demokratických tradícií založených Masarykom“ , aby sa prepracoval k pozícií tyrana.

Jeho včerajšie vyhlásenie, že generálna prokuratúra nebude zbavená obáv bezprizornej siroty, je iba oneskoreným ubezpečením svojich mecenášov, že Tretia cesta nikdy nemala ambície formovania mravného národa či podobu „sociálneho štátu“.

Že dnes už on, Róbert Fico, stojí pred bránou totalitného štátu, v kde všemocná moc ovláda časť otrockej populácie, ktorá svoje otroctvo miluje.

Včera, po oznámení ministra vnútra o povinnosti občana – hlásnika, som si zalistoval v spomienkach generála Aloisa Lorenca s príznačným názvom – „Ministerstvo strachu“. Jeho obavy z ponovembrového vývoja sú dnes aktuálnejšie:

„Opäť ktosi rozkrúca mlyny pomstychtivosti. Opäť sa ktosi pokúša postaviť občanov proti sebe. Opäť počuť volanie, aby sa hľadali podozriví. Nenaprávajme krivdy z minulosti novými krivdami“.

Áno, v Novembri ´89, bola spoločnosť viac, ako súcitná a dnes sa pozerá na dôsledky. Spoločnosť vtedy nedokázala vytvoriť hranice, za ktoré nie je ochotná pustiť tých z minulosti a dnes neveriaco hľadí, ako oni stavajú novú hranicu „ostnatých drôtov“.

Dnes hľadí na špecifikum Ficovej ekonomiky s vyššou pridanou hodnotou, ktorej funkčnosť je založená na princípe Hlavy. Hlavy, čo „zohnala peniaze vlastnou hlavou“. Jednoduchá „vedomostná ekonomika“, ktorej autor prehliadol, že v jeho okolí sa premnožili Hlavy s vysokým stupňom presvedčenia o rovnakej výnimočnosti ako tyran. Hlavy , ako rozľahlé hladiny dnešného Močiara, hlavy bez strachu a obáv z trestu.

Dnes spoločnosť nechápavo hľadí na „vojnu“ dvoch mecenášov Smeru, ktorí na hranici ukončeného príbuzenského vzťahu vykopali vojnové zákopy, aby svojim ministrom vo vláde Róberta Fica vydali rozkazy. A ministri vlády našli Archimedov bod, aby v zápale boja o korisť pre mecenášov nepostrehli, že ho použili proti sebe.

Dnes Róbert Fico dostal štát i spoločnosť do bezvýchodiskovej pozície.

Dnes Róbert Fico spoznáva, že jeho tovar v podobe politických  „kravín“ nejde na odbyt rovnakou zákonitosťou akou ubúda nevedomých „hlupákov“.

Dnes, kedy Fico stratil vplyv v Smere, spolu s priazňou kedysi Mečiarových mecenášov, cítim potrebu parafrázovať Dostojevského „Bratov Karamazových“ :

“Keď je vodca „mŕtvy“, všetko je dovolené“ !

Okrem jedného.

O dávnom sne Róberta Fica v kresle prezidenta a jeho predstave o spravodlivosti a túžbe vytvoriť svet, ktorý občanov Slovenska ochráni pred demokraciou. 

Pavol Varga