Ako je vôbec možné, že od toho istého štátu, ktorý nemá peniaze ani len na základnú zdravotnú starostlivosť, iní ľudia dostávajú za rôzne fiktívne právne analýzy státisíce eur?
Skúste sa vžiť do pocitov človeka, ktorý má ťažko chorú manželku. V nemocnici mu povedia, aby sa zmieril s tým, že pomaly zomiera, veď napokon každý raz zomrie, a že si ju musí zobrať domov.Oni ju už liečiť nebudú, lebo má viac ako sedemdesiat rokov a onkologická liečba je drahá. Šanca, že by ju vyliečili, je malá a nanajvýš by jej mohli predĺžiť život. Lenže peňazí v nemocnici niet ani pre mladších, nieto pre takýchto starých ľudí. A koho dnes zaujíma, že i pár mesiacov života navyše môže byť pre niekoho úžasný dar?
Nepriamo vám povedia, že ak má niekto viac ako sedemdesiat, nech radšej čím skôr skape. Aj tak liečbou a vylihovaním v nemocničnej posteli iba zbytočne zaťažuje náš finančne podvyživený zdravotnícky systém. Až má človek pocit, že u nás je eutanázia tiež legálna, lenže na rozdiel trebárs od Belgicka zomieranie trvá oveľa dlhšie, je omnoho bolestivejšie a predovšetkým ponižujúcejšie. Aj pre zomierajúceho, aj pre jeho blízkych.
Problém totiž vôbec nestojí tak, že onen muž váhal vziať ťažko chorú manželku domov len preto, lebo sa mu nechcelo o ňu starať. No na vlastné oči videl, ako trpí, keď včas nedostane silné lieky, ktoré jej podávali v čase potreby v infúziách. Doma sa bude musieť bezmocne pozerať na tie muky a myslieť stále na to isté - že v tej nemocnici, odkiaľ ju vyhodili, by ženu vhodnými prípravkami dokázali od bolestí oslobodiť.
Ale tam nechcú, lebo má už viac než sedemdesiat rokov. Čo na tom, že tá chudina, rovnako ako jej zlomený manžel celý život poctivo pracovali a tento obludný štát, o ktorom politici s aroganciou im vlastnou rozprávajú ako o sociálnom, vyhodí zomierajúceho človeka z nemocnice, lebo niet peňazí na liečbu starých ľudí.
Pre obyčajného človeka niet dosť sestričiek, niet liekov, niet voľných postelí, niet ničoho. Nikto sa nehanbí, že počas celého života štát týchto ľudí doslova ošklbával na daniach a odvodoch, a tým im zobral viac než polovicu z toho, čo zarobili.
A keď potrebuje taký človek pomoc, aby ako-tak dôstojne, bez utrpenia a poníženia dokončil svoju životnú púť, tak ho nechajú ako nejakého prašivého psa zomierať bez pomoci?
Stále počúvame - niet peňazí. Hlavne, že si naši papaláši pod zásterkou nemocnice ministerstva vnútra stavajú luxusný špitál pre vyvolených, kam si isto nebudú musieť nosiť vlastný toaletný papier a jedna sestrička sa tam nebude musieť starať o tridsať nevládnych ľudí.
Ako je vôbec možné, že od toho istého štátu, ktorý nemá peniaze ani len na základnú zdravotnú starostlivosť, iní ľudia dostávajú za rôzne fiktívne pár stranové právne analýzy desaťtisíce i státisíce eur? Že ten istý štát má dosť peňazí, aby tým správnym ľuďom preplácal neuveriteľne predražené zákazky?
Aby sa zo štátnych peňazí platili úplne zbytoční poradcovia alebo pipinky na potešenie politikov? Na to všetko peniaze sú. Tam sa zaplatí zopár miliónov eur schránkovej firme so sídlom na Cypre za fiktívne vymyslený zmarený zisk, inde sa nabalia za desiatky miliónov dodnes akože neznámi podvodníci spriahnutí s politikmi na predaji emisií garážovej firme, inokedy zase štátna inštitúcia zaplatí za návrh loga, aký by dokázalo za pol hodiny nakresliť talentovanejšie dieťa z osobitnej školy, stotisíc eur.
Vyplácajú si státisícové odstupné, kupujú za štátne peniaze tie najdrahšie limuzíny, cestujú na víkendové výlety takmer prázdnym vládnym lietadlom. A na starého zomierajúceho človeka, aby pri odchode na druhý svet až tak netrpel, niet peňazí.
Nie je to tak dávno, možno tri roky, čo sme sa dozvedeli o existencii takzvaného domu hrôzy v Hronovciach v okrese Levice. V strašných podmienkach tam dožívali a zomierali starí ľudia pod pláštikom občianskeho združenia doslova s výsmešným názvom Teplo domova. Človeka až triaslo pri opise toho, ako tam títo starí ľudia žili a potom zomierali kdesi v garáži. A takýchto zariadení je podľa všetkého na Slovensku viac.
Je pravda, že za to môžu predovšetkým nenásytní a bezcitní jedinci, ktorí takýmto spôsobom zarábajú na bezbranných starých ľuďoch. No ak by sa o nich postaral štát, a tí ľudia si to zaslúžia, nemohli by na ich nemohúcnosti a bezvýchodiskovej situácii parazitovať takí gauneri.
Môžeme sa poburovať a híkať nad tým, ako je možné, že sa o tých ľudí nepostará ich vlastná rodina. Nie každý má blízkych a nie každý má takú rodinu, akú by chcel mať. A vari preto má zomierať niekde v garáži, celé týždne neumytý a neprebalený?
Položme si však inú otázku. Ako má vyžiť rodina, keď sa má postarať o nevládnu, starú mamu? Jej dcéra i zať musia pracovať, inak prídu o dom, lebo by nedokázali splácať hypotéku. Navyše, dokáže sa adekvátne postarať o chorého človeka niekto bez ošetrovateľskej praxe?
Tých pár štátnych či cirkevných zariadení ani zďaleka nepostačuje. Isteže, sú aj súkromné zariadenia, kde dostane starý a nevládny človek tú najlepšiu starostlivosť. Stačí iba maličkosť - ak máte každý mesiac pripravených okolo dvetisíc eur. Koľko je takých ľudí, ktorí si to môžu dovoliť?
Načo celý život platíme tomuto štátu rôzne dane, prečo platíme zdravotné poistenie, nemocenské, starobné, invalidné? Keď človek naozaj potrebuje pomoc, zistí, že pre tento štát je už nadbytočný. Čím skôr skape, tým lepšie. Aspoň ostane viac peňazí na rozkrádanie
Miloš Luknár
