Socializmus v praxi SR

VÁŽENÝ ŠTÁT, PÁN KISKA, PÁN FICO, PÁN KAŽIMÍR, VÁŽENÍ PÁNI POSLANCI

Rád by som vedel, kde mám zájsť, aby som sa mohol úplne odhlásiť zo štátneho dôchodkového systému. Mám na mysli podpísanie nejakého vyhlásenia (reverzu), že až budem starý, nebudem od štátu požadovať žiadny dôchodok a na oplátku teraz nebudem na tento systém musieť platiť.

Rozhodol som sa totiž, že bude istejšie, keď si sám budem sporiť vo fondoch, založím si akciové portfólio a kúpim si na hypotéku nejakú nehnuteľnosť, ktorú potom v dôchodku buď predám, alebo prenajmem.

Mám totiž obavu, že inak teraz budem platiť vysoké dane a až mi bude 65, stáť povie: “Sorry, nie sú peniaze na dôchodky – môžu za to predchádzajúce vlády, to my nie. No a vy ste si vedľa toho sporil do štátom podporovaných penzijných fondov? Sorry, ale inflácia produkovaná minulým vedením Slovenskej národnej banky tieto úspory znehodnotila, nehľadiac na to, že vám tie úspory zdaníme sedemdesiatimi percentami, aby bolo na dôchodky pre tých, ktorí si nesporili. Ako by k tomu tí chudáci prišli, že? ”

Zároveň by som chcel úplne prestať platiť sociálne poistenie, pretože si myslím, že v mojom odbore je riziko nezamestnanosti relatívne malé.

Platiť si toto poistenie má zmysel predsa len pre tých, ktorí majú reálny dôvod sa nezamestnanosti obávať, nie? Keby mi patrilo observatórium na Lomnickom štíte, asi by som si ho tiež nepoisťoval proti povodni …

Alebo by som sa možno aj proti nezamestnanosti poistil, ale rád by som si dohodol individuálne podmienky v nejakej komerčnej poisťovni, pretože mám pocit, že rozumnejšie (pre obe strany) je odvíjať výšku poistného od miery rizika a nie od výšky príjmov.

Tiež by som sa rád zdravotne poistil u nejakej komerčnej poisťovni, opäť podľa miery mojej zdravotnej rizikovosti (športujem, nefajčím, nepijem, nedýcham uhoľný prach v bani, nebrúsim sklo, nepracujem s trhavinami) a nie podľa výšky môjho príjmu.

Tiež by som niekde rád podpísal papier, že na smrť mojej matky prisahám, že v živote nepoužijem služby Železníc slovenskej republiky, aby mi mohla byť refundovaná časť daní, ktorá do ŽSR tečie.

Tiež si myslím, že už štát za moje základné a stredné vzdelanie dostal odo mňa daní dosť. Zas tak dobré tie školy neboli! Vysokú školu svojich detí platím sám, takže na školstvo by som už platiť rád prestal. Nepríde mi zrovna moc rozumné ani spravodlivé platiť školu deťom sám a ešte ju platiť niekomu inému, len preto, že sa u nás štát neobťažoval zriadiť študijný odbor, ktorý zrovna moje deti potrebujú študovať. Na druhú stranu štát umožnil obrovskej skupine ľudí vyštudovať stredné aj vysoké školy a absolventi týchto škôl vo vyštudovanom odbore vôbec nenastúpili. Často zastávajú pozície vo funkciách, kedy je ich vzdelanie nadhodnotené alebo úplne mimo odbor.

Tiež by ma zaujímalo, ako sa vyreklamovať z právomoci Ministerstva pre miestny rozvoj. Príde mi totiž trochu nespravodlivé, že susedný štátny činžiak, kde žijú vyvolení v údajne “sociálnych bytoch”, za polovičnú cenu, ako platíme my cez ulicu v družstevnom dome, je nákladne rekonštruovaný aj z mojich daní. Keď si budeme chcieť opraviť náš družstevný dom, budeme si to musieť zaplatiť zo svojho, ale tie dane, ktoré platíme aj na rekonštrukciu susedného štátneho domu, nám už nikto nevráti. Pritom v tom štátnom dome celkom iste nebývajú sociálne odkázaní občania, najhoršie auto, čo pred ním parkuje je Octavia.

Tiež by som sa chcel opýtať, kde sa na našej radnici dá odhlásiť od služieb mestskej polície. Ona totiž našu štvrť navštívi len občas a to výhradne z dôvodu montáže papučiek na autá, ktoré opäť vďaka mestskému rozhodnutia nemajú kde inde parkovať. Bohužiaľ už táto mestská polícia nijako nebráni pravidelnému vykrádaniu áut či pivníc, vandalizmu a rušeniu nočného pokoja.Keď som na toto mestských policajtov upozornil, odporučili mi, aby sme si zriadili “domobranu” po vzore niektorých sídlisk v iných mestách, alebo aby sme si najali strážnika (tá drzosť!). To druhé by som veľmi rád urobil – spočítal som si, že keby sa náš blok piatich domov zložil na nočného strážnika, vyšlo by to na cca 7 Eur na jednu domácnosť. Verím, že do tej doby by krádeže ustali. Len neviem, ako odhlásiť a neplatiť služby mestskej polície, ktorú by sme potom nepotrebovali.

Zároveň už dlho zisťujem, kde je možné sa odhlásiť od služieb Policajného zboru SR, ktorá sa mi už dlhšiu dobu javí ako úplne zbytočná. Podľa informácií z internetu, tlače a všetkých televízií usudzujem, že 30% všetkých vyšetrovaných prípadov súvisí s prípadmi, ktoré zavinili a alebo spolu spáchali priamo policajti, ďalších 30% zavinili naši politici, rodinní príslušníci politikov a priatelia našich politikov (tu policajti nič nevyšetrujú a ak náhodou aj vyšetria, tak vo finále odložia) a ďalších 40% trestných činov spáchali recidivisti a farebné menšiny. Ak z tejto skupiny je náhodou niečo vyšetrené, na súde sú recidivisti potrestaní len minimálnymi trestami (nedajú sa zatvoriť, pretože väznice už teraz sú preplnené) a Rómovia sú väčšinou prepustení bez trestu.
Preto by som sa chcel opýtať, vzhľadom k tomu, že vraj žijeme v slobodnom štáte, na aký úrad mám zájsť, aby som si mohol zaškrtať, ktoré služby od štátu chcem a ktoré nie. Je predsa nezmysel platiť niečo, čo nepotrebujem a nevyužívam, nie?

Myslím, že by som s chuťou odhlásil aj služby Štatistického úradu, Výskumného ústavu pedagogického, Školských úradov, Ústavu štátu a práva, Úradu pre štátnu informačný systém, Energetického regulačného úradu, Telekomunikačného úradu,
Národného bezpečnostného úradu, Grantové agentúry, Úradu pre ochranu osobných údajov, 73 Úradov pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových a niekoľkých desiatok ďalších.

Tiež by bolo dobré, keby bolo možné nejako určiť cenu jednotlivých služieb, ktoré nám štát priznáva. Keď si totiž idem kúpiť žemľu za 30 centov, jasne tým demonštrujem, že tá žemľa pre mňa má väčšiu cenu, než mojich 30 centov, resp. že žemľa je pre mňa to najlepšie, čo si za tých 30 centov môžem kúpiť. Tiež kúpou tej konkrétnej žemle demonštrujem, že práve táto žemľa od tohto konkrétneho pekára je to, čo preferujem. Každý deň tak vlastne svojimi peňaženkami hlasujeme, čo je pre nás dôležitejšie a vhodnejšie.

So štátnymi službami to tak nie je. Nepoznáme ich cenu. Nevieme, či by ich konkurencia neponúkla lacnejšie a kvalitnejšie. A hlavne nemáme možnosť sa rozhodnúť, či o tie služby za daných podmienok stojíme.

Povinnosti platiť na štátne školstvo nás to nezbaví. Obdobne musím platiť za možnosť príjmu RTVS, aj keď ich vôbec nesledujem, zo svojich daní prispievam na Telekomunikačný úrad, ktorý podporuje navyšovanie cien Telefonica O2, alebo si platím napr. Energetický regulačný úrad, ktorý odsúhlasil ďalšie zdražovanie
elektrického prúdu, tak že ENEL má úplne astronomické zisky, tak že radšej nakupuje elektrárne v Rumunsku alebo Bulharsku, tak aby nemusel zlacniť elektrický prúd na Slovensku.

A tak je to so všetkými štátnymi službami – buď si ich poskytovanie štát monopolizuje úplne, takže vôbec nemáme voľbu, alebo na výber máme, ale napriek tomu potom musíme platiť aj tú štátnu službu, ktorú sme ale nahradili platenou službou od konkurencie.

Napríklad nechápem, prečo v každom bývalom okresnom meste musí byť OSSZ, VšZP a ďalšie zdravotné poisťovne so svojím aparátom pre výber a kontrolu poistného, keď sa výpočet pre odvod poistného vykonáva u zamestnávateľa z rovnakého mzdového základu. Vybrané peniaze sú z príjmových účtov (OSSZ a ZP) rovnako prevedené do jedného mešca, z ktorého sa vykonávajú následné výplaty do sociálnych a zdravotných položiek.

Ďalej by som chcel byť zoznámený s cigánom, ktorého živím zo svojich daní a ďalších platieb.
Bolo by dobré, keby protimonopolný úrad prinútil štát vzdať sa svojich monopolov na sociálne poistenie, na emisiu peňazí, na rozhodovanie sporov, na zabezpečovanie poriadku, atď.)

Tiež by ten protimonopolný úrad mal postihnúť sám seba za monopolizáciu práva na rozhodovanie protimonopolných káuz. Problém asi bude v tom, že inštitúcie, ktoré by nás mali aj pred štátom chrániť (od Protimonopolného úradu až po Ústavný súd) sú vlastne jeho súčasťou.

A tak by som bol rád, keby ste mi poradili, ako mám zabezpečiť svoju slobodu, ako prestať byť nevoľníkom, ako platiť len za to, čo užívam, ako sám rozhodovať o svojom živote a majetku.

Ďakujem, s úctou Váš Občan 

KAUZA SME ALEBO MÔJ LIBERTARIÁNSKY MANIFEST

Z času na čas sa vyskytnú v dejinách udalosti, ktoré prinútia mysliacu menšinu zamyslieť sa. Napríklad nastane situácia, ktorá by podľa doteraz platnej teórie nemala byť možná. Námatkovo ma napadá stagflácia v sedemdesiatych rokoch, čiže kombinácia inflácie a hospodárskeho poklesu, ktorá bola podľa dovtedy trendového keynesiánstva vylúčená (keynesiáni tvrdili, že ak budú ceny rásť, tak bude každému už len dobre).

Alebo sa ukáže nefunkčnosť jedného celého myšlienkového smeru.

Tu je dobrým príkladom história dvoch nemeckých štátov po druhej svetovej vojne s rôznymi hospodárskymi systémami. Málokedy sa v dejinách vyskytnú tak ideálne laboratórne podmienky ako v tomto prípade. Dva ekonomické a filozofické prístupy si to rozdali na férovku za rovnakých štartovacích podmienok. Po štyridsiatich rokoch je diskreditácia plánovaného socialistického hospodárstva neodškriepiteľná. Že štát ako vlastník výrobných prostriedkov zlyhal, je empiricky dokázané. Kto je po tejto lekcii ešte stále marxistom, musí byť minimálne Bláhový.

Spomenutá mysliaca menšina sa vyrovnáva s pádom svojej myšlienkovej schémy rôzne. Niekto úplne prehodnotí svoje doterajšie názory. Niekto zoškrtá zo svojej teórie problematické časti. Iný sa uzavrie a zatrpkne na celý svet. Ale trvať na svojom nekonzistentnom intelektuálnom presvedčení človeka vyraďuje z mysliacej menšiny (aj keď naďalej požíva rešpekt nemysliacej väčšiny).

Pre autora tohto textu bola takouto udalosťou prebiehajúca hospodárska kríza. Keď tradičné pravicové riešenie spočívalo v popretí doteraz protežovaných trhových princípov. Ak trh funguje na bežnej ulici, prečo potom zavádzame socializmus na Wall street? A vtedy som sa stretol s konzistentným ekonomickým názorom, ktorý nielen ponúkal vysvetlenie, ale dokonca túto krízu mainstreamového ekonomického uvažovania dostatočne dopredu predpovedal. Rakúsku ekonomickú školu.

Dozvedel som sa, že kombinácia umelého (a povedzme si otvorene politicky motivovaného) stanovenia úrokovej miery centrálnou bankou a možnosti záchrany finančnej inštitúcie na cudzí účet, je prostredie, kde je nezodpovedné správanie forsírovanou normou. Každý, kto sa v takto nastavenom systéme správa zodpovedne, na tom finančne tratí. Ekonómovia rakúskej školy to tvrdia už asi sto rokov.

A nielen to.

Rakúska škola nás roky upozorňuje na množstvo rizík, ktoré z politického – netrhového – riadenia spoločnosti vyplývajú. Napríklad, že bežný úradník nemá žiadnu prirodzenú motiváciu nastavovať pravidlá v spoločnosti spravodlivo pre všetkých. Výsledky jeho práce sú pre každého povinné, čiže reputácia a spokojnosť občanov je pre neho irelevantná (na rozdiel od obchodníka, ktorého produkty si nespokojní občania jednoducho nekúpia). Od toho sa odvíja sklon ku korupcii, ktorý je kvôli tomu neodmysliteľnou súčasťou verejného sektora. Ak nefunguje kompas zákazníckej spokojnosti, orientáciu nahradzuje tučná obálka.

Súkromný sektor sa tomu len prispôsobuje. Existujú firmy, ktoré namiesto do svojej vlastnej konkurencieschopnosti investujú do tzv. vzťahov. Fungujú len v štátnom sektore a neustále inovujú spôsoby ako verejné zdroje presunúť na vlastné účty. V dnešnej sociálne orientovanej a trochu aj trhovej ekonomike existuje celý sektor hospodárstva, ktorý sa orientuje iba na tento obálkový biznis.

Ak náhodou „podnikáte“ v odvetviach, kde sa politici najradšej realizujú – zdravotníctvo, dôchodkové fondy – percento vášho zisku je priamo napísané v zákone. Nemusím byť zrovna laureátom nobelovej ceny za ekonómiu, aby som vedel, že takáto firma potrebuje hlavne dostať do parlamentu tých správnych ľudí. Spokojnosť zákazníka je nepodstatná.

Upozorňovanie na problém prepletenia businessu a politiky je jeden z dôvodov založenia nášho webu. A nie je to problém businessu. Štát zasahujúci do podnikania len vyvoláva spätnú reakciu. Potrebu podnikateľov, aby štát reguloval podnikanie tým správnym smerom. Tento vzťah funguje neúprosne sťa fyzikálny zákon.

Žiadne prelomové riešenia politických utopistov s tým nič nenarobia. Rozpliesť business a politiku ich samozrejme ani nenapadne. To by sa museli nadobro vzdať svojej neuskutočniteľnej chiméry – pomocou sociálneho inžinierstva nastoliť svoju utópiu. Ultimátnym návrhom samozrejme bude vymazanie businessu a trhu ako takého a vložiť riadenie spoločnosti čisto do rúk politiky. Ale to si musíme ešte chvíľu počkať, kým mysliaca menšina zabudne na lekciu z východného Nemecka.

Po pár rokoch mojej skromnej osobnej angažovanosti vo veci upozorňovania na nebezpečnosť politických zásahov do ekonomiky nastáva zase raz jedna intelektuálne stimulujúca udalosť. Firma napojená na štát kupuje mienkotvorný denník za netrhovú cenu, aby prostredníctvom neho mohla ovplyvňovať politiku. Pravicová mysliaca menšina potrebuje zaujať konzistentné stanovisko.

Odmietnime zásahy politikov do ekonomiky, čím podnikateľom odstránime dôvod politiku ovplyvňovať. Staňme sa všetci libertariánmi!

Netreba sa toho báť. Taký libertarián žije úplne rovnaký život ako bežný človek. Pracuje, chodí na pivo, v lete do Chorvátska a v zime na lyže. Keď sa opije, ráno ho bolí hlava. Rozdiel je možno len ten, že ho už nebaví každé štyri roky voliť politika, ktorý teraz už konečne vyrieši všetky tie nahromadené problémy. Ale fundamentálny rozdiel medzi libertariánmi a zvyškom sveta je ten, že oni vedia, ako to celé nakoniec dopadne. A to nie je málo.

Ak máme zo spoločného stavať zimný štadión, diaľnice, národné divadlo, tak výsledná cena bude vždy nakoniec niekoľkonásobne premrštená. Pretože verejný sektor nestavia za vlastné a z cudzieho krv netečie. Ak štát zabezpečuje cez sociálne transfery minimálny životný štandard, vznikne chudobná, izolovaná menšina bez perspektívy a pracovných návykov, ktorej nechýba ku šťastiu viac ako ten štátom garantovaný štandard. Ak budeme podnikateľom zakazovať prepúšťať, tak oni radšej nebudú nových zamestnancov ani prijímať. Keď postavíme drogy mimo zákon, tak sa nám okolo nich vytvorí funkčný a lukratívny kriminálny biznis.

A hlavne, čím väčšia angažovanosť politikov v ekonomike, tým vyššia potreba oligarchov dosadiť do funkcií user-friendly politikov.

Tento kauzálny vzťah medzi príčinou a dôsledkom je základom môjho libertariánskeho presvedčenia. Ja nemám potrebu bojovať proti dnešnému svetu a zavádzať spoločnosť, ktorá funguje čisto na trhových princípoch. Ak sme presvedčení, že potrebujeme silný štát, ktorí nás ochráni pred nenásytnými podnikateľskými žralokmi, tak nech sa páči. Ja len tvrdím, že sa potom nesmieme čudovať, keď sa žraloci začnú zaujímať o politiku. A v jej podobe dostanú do rúk komfortný nástroj na realizáciu svojich zámerov. Žiadny politický spasiteľ s touto kauzalitou nemá šancu nič urobiť.

Ako vyzerá záujem podnikateľov o politiku vidíme momentálne na Slovensku v priamom prenose. A je to problém politiky, nie podnikania.

Andrej Fandák

Socializmus v ZSSR

Tak ako býval Sovietsky zväz husto posiaty straníckymi organizáciami, tak bol prešpikovaný úderkami mafiánskych klanov.

Mafiánom od Uralu sa zapáčilo najmä v pobaltských republikách, lukratívnym postom bol tiež Leningrad, ale obľúbili si aj Odesu pri Čiernom mori. Sovietska mafia mala globálny, nadregionálny charakter. Na území ZSSR pre ňu prakticky neexistovali nijaké hranice a obmedzenia. A pritom obyčajný človek sa bez priepustky miestneho sovietu nemohol pozrieť ani do susedného sela.

Skrýša v nemocnici

K prioritným úlohám krstných otcov patrila ochrana členov svojich klanov pred trestným stíhaním. Komu milícia zatvorila priveľa členov gangu, okamžite strácal v podsvetí prestíž. Ale na druhej strane krstní otcovia vedeli svojich ľudí kruto trestať. Kto porušil odveké zlodejské zákony alebo siahol na kasu klanu, ocitol sa pred mafiánskym súdom.

Nemilosrdný trest krstných otcov stihol aj Váňu Ľuberského, Cigána, ktorý vo svojich 24 rokoch ovládal priamo v Moskve a na jej okolí niekoľko gangsterských bánd. Šéfom ostatných mafiánskych klanov sa nepozdávalo, že Ľuberský sa ulakomil na veľký zisk a prestal myslieť na potreby iných klanov. Dokaličili ho pred domom milenky a stratil toľko krvi, že kým prišla záchranka, vykrvácal.

Mafia sa v Sovietskom zväze opierala aj o spoluprácu s váženými ľuďmi, o ktorých by to nikto nepredpokladal. Do tejto zvláštnej skupiny patril Robert Chuntua, kandidát lekárskych vied, primár chirurgie v slávnej nemocnici číslo 51. Slávnej preto, lebo sa tu liečila iba komunistická verchuška. Do najvyššej sovietskej spoločnosti sa dostal vďaka manželstvu s národnou umelkyňou Galinou Kalininovou, sólistkou Veľkého divadla v Moskve. Keď sa po hlavnom meste rozchýrilo, že súdruh primár patrí k obľúbencom vládcu Kremľa Leonida Brežneva, ministra vnútra i moskovského starostu, stal sa doslova postrachom lekárskych kruhov. Bez zábran likvidoval lekárov, v ktorých videl konkurenciu, posielal ich do najzapadnutejších nemocníc, hoci to boli špičkoví odborníci. Všemohúci primár so silným straníckym zázemím sa tiež dal do služieb mafie. Na svojom oddelení ukrýval nebezpečného zločinca Tengiza Chucišviliho, ktorého hľadala milícia po celej krajine za obchodovanie s drogami. Do svojej opatery zobral aj umierajúceho bosa celej sovietskej mafie Valeriána Kučuloriju. Jeho izbu zariadil najmodernejšími prístrojmi, aké sa používali len pri liečení najprominentnejších pacientov.

Stranícki tútori

Všetci vychýrení gangstri mali svojich tútorov na najvyšších straníckych a štátnych úradoch. Zatkli nebezpečného banditu a do Moskvy okamžite priletel z opačného konca krajiny Hrdina ZSSR, aby sa vyšetrovateľom osobne zaručil za mafiána ako za čestného a bezúhonného človeka. O pol hodiny bol mafián na slobode a milícia sa už nikdy viac o jeho činnosť nezaujímala.

Alebo je tu prípad gangstra druhej triedy známeho pod prezývkou Tajvanec, ktorého milícia zatkla pre akýsi banálny priestupok. Ratovať pred zákonom ho prišiel populárny spevák, ktorý bol zadobre s najvyššími predstaviteľmi strany a vlády.

Ruskí publicisti Dmitrij Lichanov a Vadim Belych systém previazanosti mafie so štátnou mocou vidia takto: „Keďže mafiáni majú pomerne veľký kapitál a vplyvné styky, púšťajú sa do machinácií, pri ktorých zdanlivo nemôžu prehrať. Šikovne rozoštvávajú orgány vnútra a prokuratúry, milíciu a súdy. Sú schopní skompromitovať mimoriadne horlivých kriminalistov a vyšetrovateľov. Skôr sa však usilujú podplatiť ich alebo vydierať, na čo využívajú blízkych príbuzných a priateľov. Úspešne umiestňujú svojich ľudí v štátnych a straníckych orgánoch.“

Došlo to až tak ďaleko, že keď zatkli pre styky s mafiou a pre špekulácie s autami primára Roberta Chuntuu, päť poslancov Najvyššieho sovietu ZSSR neváhalo interpelovať v jeho prospech.

Brežnevova éra mimoriadne priala šíreniu korupcie. Po odhalení mohutných tokov korupčných rubľov, dolárov, mariek spáchal samovraždu prvý námestník šéfa KGB Semion Cvigun. Generál tajnej polície si prestrelil hlavu po návšteve hlavného ideológa Brežnevovej vlády Michaila Suslova. Ako o niekoľko rokov vysvitlo, generál prišiel informovať sivú eminenciu Kremľa o obrovskej korupcii, do ktorej bola zapletená aj blízka rodina Leonida Brežneva. Svoju informáciu nedokončil, tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR generála vyhodil na ulicu ako malého usmrkanca. Ten okamžite pochopil svoj omyl a prehnal si hlavou guľku.

„Ľudia videli, alebo aspoň tušili, že stranícka nomenklatúra buduje socializmus výlučne pre seba. Kupuje potraviny v špeciálnych obchodoch – rozdeľovniach, lieči sa, ba aj deti privádza na svet v špeciálnych nemocniciach vybavených prístrojmi a liekmi, o akých sa sovietskym občanom ani nesnívalo... To všetko napokon viedlo k tomu, čo nastalo. Krajinu zaplavila nevídaná, neslýchaná vlna úplatkárstva a demoralizácie,“ vysvetľuje hlavné príčiny bujnenia korupcie dvojica ruských publicistov analyzujúca dejiny mafie v Sovietskom zväze.

Kšeftárka so zlatom

Prvým generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa dal do boja s korupciou, bol Brežnevov nástupca Jurij Andropov. Bývalý šéf KGB sa od prvých dní vládnutia pustil do boja s korupciou aj v radoch najvyššej straníckej nomenklatúry. Ako prví padli minister vnútra Nikolaj Ščelokov a jeho blízky spolupracovník generál Kalinin.

Andropov vedel i to, že korupcia prekvitala aj v rodine jeho predchodcu. Brežnevova dcéra Galina bola na príjímanie úplatkov ako stvorená. Azda i preto sa stala najnenávidenejšou persónou celého brežnevovského klanu. Keď sa Galina vydávala za radového milicionára Jurija Čurbanova, otec jej daroval auto Škoda 1 000. Mladomanželom sa však nepáčilo, ešte v ten istý deň ho dali do autobazára. Manželstvo s Galinou Brežnevovou sa nenápadnému milicionárovi vyplatilo – dotiahol to až do hodnosti generálplukovníka milície.

Keď sa Čurbanov dal na pijatiku, Galina si našla milenca s pochybnou povesťou. Cigána Borisa Buriaca. V jeho byte sa schádzali kriminálnici a mafiáni, aby tu aj s Galinou robili kšefty so zlatom a s briliantmi. Brežnevova dcéra využívala informácie od otca pri obchodovaní so zlatom a šperkmi. Neraz nakúpila šperky za státisíce rubľov, aby ich po zvýšení ceny zlata predala trikrát drahšie. Keď milícia zatkla pre kšeftovanie riaditeľa štátneho obchodu Jurija Sokolova a súd mu vymeral trest smrti zastrelením, chcel sa vykúpiť tým, že porozpráva o kšeftoch Galiny Brežnevovej a vysokých funkcionárov strany. Samozrejme, vyšetrovateľ z KGB o takéto informácie nemal záujem.

Po zatknutí Sokolova, blízkeho priateľa Brežnevovej dcéry, spáchala samovraždu jej kamarátka Svetlana Ščelokovová, manželka exministra vnútra. Po rozpade ZSSR vyšlo najavo, že vo veľkom kšeftovala s Galinou so zlatom. Ich obchodnými partnermi boli moskovskí mafiáni.

Milióny pre Brežneva

Rajom pre mafiánske klany bol Uzbekistan. Panovalo tu otrokárstvo v pravom zmysle slova. Stranícki papaláši bohatli na bavlnených plantážach, na ktorých hrdlačili tisícky analfabetov. Po skončení éry sovietskeho komunizmu sa ukázalo, že miestni mafiáni a vládni úradníci nahonobili na plantážach miliardy rubľov. Stranícky bos Šaraf Rašidov dokázal zatvoriť úplatkami oči aj samotnému Brežnevovi. Mohol si to dovoliť, veď bol kandidátom politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Dnes už niet pochýb, že na miliardových obchodoch s bavlnou profitovala aj Brežnevova família. Nezodpovedanou ostáva už iba otázka, koľko miliónov rubľov na bavlne Brežnevov klan zarobil. Československí topkomunisti Husák, Jakeš, Biľak sa mali čomu učiť od svojho tútora.

Ak kradnúť, tak kradnúť, nebrať ohľad na nikoho. Toto heslo vyznávali mafiáni aj súdruhovia vo vysokých funkciách. Na ich chamtivosť doplatil podľa tajného vyšetrovacieho spisu i československý prezident Gustáv Husák.

Na hodinky za štyritisíc rubľov (vo vtedajšom kurze 40 000 korún československých) určené Gustávovi Husákovi sa ulakomil generál Viktor Kalinin, náčelník Hospodárskej správy Ministerstva vnútra ZSSR. Zlaté švajčiarske hodinky so zlatou retiazkou značky Nappaco mal podľa sfalšovanej zápisnice dostať v novembri 1980 československý prezident ako dar Ministerstva vnútra ZSSR. Neputovali však na Pražský hrad, ale na ruku ministra vnútra Ščelokova. Bol to Brežnevov človek, a tak sa nebál nikoho. Až do chvíle, kým sa moci neujal Jurij Andropov. Zlaté časy sa pre všemocného ministra nadobro skončili. Aby sa za svoje mafiánske machinácie nedostal na dlhé roky do pracovného tábora, prestrelil si hlavu poľovníckou karabínou.

Počas zbierania podkladov na napísanie týchto riadkov som si chcel overiť niektoré údaje u môjho známeho Váňu Telepakova žijúceho v Tule. Na otázku, ako to dnes vyzerá s mafiou v Rusku, mi dal stručnú odpoveď: „Mafia v živote našej spoločnosti bola už za čias Lenina, je tu a stále bude. S tým sa jednoducho nedá nič robiť. Akurát sa s tým môžeme zmieriť. Teraz je napríklad na vrchole moci klan Slnečné bratstvo, ktoré má v niektorých sférach života v našej spoločnosti väčší vplyv než Putin...“

Šéfovia Kremľa trvali na tom, že v krajine sa má žiť podľa 21 bodov morálneho kódexu budovateľa komunizmu. Lenže mafia nastavila iné pravidlá. Nerešpektovať ich sa v Sovietskom zväze neodvážil nikto.

Krstní otcovia zločineckých klanov zarábali na všetkom. Na drogách, vykrádaní bytov, krádežiach áut, prostitúcii. Aj na falošných kartároch. Bola to dobre organizovaná skupina, ktorá vyhľadávala obete v radoch najbohatších ľudí. Aby sa falošní hráči nedostali do rúk milície, počas hry na stole nesmeli byť ruble, ktoré by v prípade policajnej razie hráčov usvedčili, že ide o hazardnú hru a nie nevinnú zábavku na krátenie dlhej chvíle. Kto prehral, vystavil potvrdenku o dlžnej sume. Na splatenie dlhu dostal niekoľko dní. Keď termín vypršal, ohlásili sa mu priekupníci kšeftujúci s dlhmi. Falošnému hráčovi vymôžu dlh, to je isté, akože ráno sa na oblohe objaví slnko, ale šéf miestnej mafie za túto službu zinkasoval polovicu výhry.

Drogy z Afganistanu

Sovietsky zväz bol krajinou, ktorá sa tvárila, že problém narkotík sa jej absolútne netýka. Komunistická verchuška bola ochotná priznať iba problémy krajiny s alkoholom. Lenže tovarišči krstní otcovia drogy milovali ako predmet najvýnosnejšieho obchodu. Pod vrcholkami Pamíru, pod Pik Lenina, v každom sele vedeli, že päť minút strachu pri predávaní narkotík zabezpečí rok bezstarostného života. Stačila na to jedna tajná vychádzka do susedného Afganistanu.

K heroínu tam prichádzali prakticky zadarmo. V najbližšej dedine vymenili heroín za obnosené šaty, topánky, na dračku išiel cukor. Výmenný kurz bol pevný – kilo ryže za 80 gramov anaše, čiže heroínu. Ako uvádzajú ruskí publicisti Dmitrij Lichanov a Vadim Belych, do biznisu s drogami na sovietsko-afganskej hranici prezieravo vtiahla mafia mnohých pohraničníkov. Nad pašeráckym gangom mafiána Ekberova držal napríklad ochrannú ruku najvyšší šéf miestneho úradu ministerstva vnútra A. Kakabajev. Vďaka jeho ochrane a prižmúreným očiam jeho podriadených sa menili drogy za sovietsky tovar priamo na hraničnej čiare. Prekladali ich za bieleho dňa z auta do auta bez rizika, že pašerákov pritom niekto vyruší. Keď Ekberov gang zatkli, lebo sa už nevedel vpratať do kože, našli vyše 50 kilogramov surového ópia. A miestny šéf milície mal doma sedem kilogramov ópia vo vreckách na predaj.

Vynaliezavosť pašerákov drog nepoznala hranice. V roku 1986 objavili nepodplatení colníci v kontajneroch s hrozienkami smerujúcimi z Afganistanu do Nemeckej spolkovej republiky 1 200 kilogramov hašiša. Podobné triky dnes používa ukrajinská mafia pašujúca na Slovensko lacné cigarety. Stovky kartónov ukrytých vo vagónoch pod železnou rudou, pašerácky tunel pod slovensko-ukrajinskou hranicou, cigarety ukryté v guľatine alebo splavované po rieke.

Krajina narkomanov

Až po rozpade Sovietskeho zväzu vyšlo najavo, že úrady evidovali vyše 1,5 milióna narkomanov. „Predpokladá sa, že toto číslo treba prinajmenšom zdesaťnásobiť, aby sme sa priblížili k reálnemu obrazu,“ tvrdia ruskí publicisti venujúci sa histórii ruskej mafie.

Na pestovanie rastlín, z ktorých sa v tajných laboratóriách vyrábali narkotiká, sa špecializovali predovšetkým v Strednej Ázii. V Kazachstane, na Kaukaze, v Dnepropetrovsku, v Kujbyševskej oblasti na obrovských lánoch pestovali konope a mak. Divorastúce konope preslávilo Čujskú dolinu v Kazachstane. Omamná bylina s vysokým obsahom narkotických látok bola pre miestnych obyvateľov a najmä mafiánov zdrojom obrovských príjmov. Špeciálne protidrogové jednotky milície sa nasťahovali každé leto do doliny, aby zničili gigantické plantáže konope. Nebolo letnej noci, aby sa v doline neozývala streľba medzi milíciou a priekupníkmi, ktorí neraz boli vyzbrojení lepšie ako vojská ministerstva vnútra. Boj o konope bol bojom o milióny rubľov. Preto mal tú najkrutejšiu podobu.

Obchod s konope z Čujskej doliny zastrešoval kolchoz Rahat, ktorý distribuoval narkotiká po celej krajine Sovietov. Darilo sa mu aj vďaka tomu, že do výroby drog bol finančne zainteresovaný veliteľ miestnej kriminálnej služby ministerstva vnútra Gennadij Buriakov. Hašiš, s ktorým roky kšeftoval, dokonca ukrýval v služobnom trezore.

Aby sa drogovej mafii obmedzila surovinová základňa, prijala sovietska vláda za čias Gorbačova výnos o totálnej likvidácii priemyselných osevov maku. Mafia v Uzbekistane v tej chvíli prišla o 14 miliónov makovíc pripravených na výrobu drog. V Turkménsku milícia obsadila 120 plantáží maku pestovaného na výrobu ópia. Likvidácia gigantických makových plantáží ťažko zasiahla nielen mafiu, ale aj chudobné rodiny roľníkov. Jediná vydarená úroda maku, ktorá skončila v tajnom laboratóriu mafie, zabezpečila rodinu majiteľa plantáže na dlhé roky dopredu. Preto si polia chránili so zbraňou v ruke.

Biznis s láskou

Nemenej výnosným, ale podstatne bezpečnejším biznisom ako drogy bol pre mafiu v ZSSR obchod so ženským telom. Prostitúcii doba mimoriadne priala. Situáciu mafiánov špecializujúcich sa na obchod s láskou uľahčovalo aj to, že v krajine neexistovala mravnostná polícia a miestne oddelenia milície boli na organizátorov prostitúcie prikrátke. Bývalý pracovník Ministerstva vnútra ZSSR JUDr. Vladimir Ďukov podal o prostitúcii zaujímavé svedectvo: „Prostitúcia prenikla aj do pracovnonápravných zariadení. Privilegovaní väzni platia obrovské sumy, aby sa nejaká žena zvonku zahrala na jeho manželku. Prekvitá takzvaná zónová prostitúcia. Veď medzi personálom pracuje vo väzniciach mnoho žien a nejedna si takýmto spôsobom vďačne privyrobí. Taxa je tu od 100 do 200 rubľov za jednu návštevu. Raz sa stalo, že prepustili ženu, ktorá prihorlivo zháňala takýto vedľajší zárobok. Zóna vstúpila do štrajku, ani jeden väzeň nenastúpil do práce.“

Klientmi elitných moskovských prostitútok boli bohatí cudzinci, obchodníci zo Západu, ktorí bývali v hoteloch Inturistu. Najvýkonejšie prostitútky si ročne zarobili až 100-tisíc rubľov. Na porovnanie – pri vtedajšom kurze to bol milión československých korún.

Medzi prostitútkami sa s obdivom i so závisťou rozprával príbeh ich kolegyne z ukrajinskej Odesy, ktorá za jednu noc zarobila ľúbostnou hrou neuveriteľných 70-tisíc dolárov. Francúz na prahu sedemdesiatky bol presvedčený, že sex už k jeho rokom nepatrí, lenže šikovná prostitútka dokázala zázrak a vrátila mu sexuálny apetít. Odmena bola viac ako štedrá. Kňažná lásky však urobila osudnú chybu, o honorár sa odmietla podeliť s mafiou. O pár dní ju našli mŕtvu, po balíku dolárov neostala ani stopa.

Tajné bordely

Kým elitné prostitútky v službách mafie poskytovali v Moskve, Leningrade, Kyjeve, vo Vladivostoku služby v luxusných hoteloch, v stredoázijských republikách ich prichýlili tajné bordely. Moslimská morálka nedovoľovala ponúkať sexuálne služby verejne v reštauráciách, parkoch, na ulici. Výnimkou boli iba turistické centrá ako Taškent, Buchara, Samarkand, ktoré navštevovali tisícky turistov zo Západu. V tajných bordeloch vyplácala mafia prostitútky stravou a oblečením. Všetky valuty a ruble končili v peňaženkách bosov miestnych mafiánskych klanov. Dievčatá, ktoré sa dali v tajných bordeloch do služieb mafie, mali smolu – „pracovný“ pomer nemohli ukončiť výpoveďou. Útek mafiáni trestali smrťou.

K životu v Sovietskom zväze patrila aj ďalšia kategória ľahkých dievčat. Cudzinci si vydržiavali takzvané veľtrhové prostitútky. Na skrytú prostitúciu verbovala mafia učiteľky na školách pre zahraničných študentov, tlmočníčky, atraktívne vysokoškoláčky, recepčné a chyžné interhotelov, čašníčky, sprievodkyne diaľkových rýchlikov. Hoci obchod s láskou mal v republikách Sovietskeho zväzu rozmanitú podobu, jedno mal spoločné. V každom meste boli prostitútky pod kontrolou mafie a veľkú časť príjmov odovzdávali gangsterským klanom.

Malý Kremeľ

Prostitútky, škrupinkárov, hazardné hry i priekupníkov mali pod palcom v Moskve mafiánske klany zo severného Kaukazu. Najmä obávaní Čečeni, ktorí mali v Moskve jednu z najmocnejších gangsterských bánd, aké kedy v ZSSR pôsobili. Moskovskí mafiáni gangstrom z Kaukazu vyčítali, že nedodržiavajú nepísané zlodejské zákony, vraždia hlava-nehlava, sú nesmierne zákerní a ich krutosť nepozná hranice. Čečenov sa báli nielen prostitútky, zlodeji, vykrádači bytov, ale aj všetky moskovské bandy.

Čečenskí mafiáni využívali moskovské prostitútky aj na to, aby od nich dostávali tipy na vykrádanie bytov bohatých Rusov. Deti Arbatu, ako sa moskovské gangy nazývali, mali hlavné mesto podelené na rajóny. Všetci toto delenie rešpektovali, akurát Čečeni chceli mať pod palcom celú Moskvu.

Kľúčovými postavami všetkých klanov a odnoží sovietskej mafie boli držitelia kasy. V zločineckom svete predstavovali taký výrazný post, že v celej krajine ich bolo iba zopár. Šéfoval im Valerian Kučolorija, ktorý býval na Veľkej gruzínskej ulici v Moskve. Na túto adresu smerovali „dane“ z mafiánskych kšeftov z celej krajiny. V jeho dome sa často prijímali rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňovali chod celého štátu. Medzi mafiánmi sa nenadarmo domu krstného otca celej sovietskej mafie vravelo malý Kremeľ.

V časoch pred novembrom 1989 by tieto riadky neboli uzreli svetlo sveta. A keby aj, kto by im uveril? Mafia v Sovietskom zväze? Absurdné!

To, čo sa kedysi zdalo absurdné, nemysliteľné, bolo v policajnom štáte, kde bol každý každým sledovaný, kde nebolo domu, poschodia, ulice bez sliediacich očí a nastražených uší agentov KGB, každodennou súčasťou života. Mafiáni boli zakotvení v sovietskej spoločnosti tak pevne ako komunisti, komsomolci, kolchozníci, agenti tajnej polície. Mafia a organizovaný zločin ovládali celý Sovietsky zväz. A držali ho v rukách pevnejšie ako všemocná strana. Talianski mafiáni ovládajúci Sicíliu či Chicago boli v mnohých smeroch oproti sovietskym kolegom babrákmi hrajúcimi svoje hry na malom piesočku.

Únos z väzenia

Legendárny Al Capone, Lucky Luciano či don Corleone z románu Maria Puza by sa od sovietskych mafiánov mnohému priučili. Trebárs od takého Valeriána Kučuloriju, známeho pod prezývkou Pisso, obávaného krstného otca sovietskej mafie. Keď po tajnom zjazde predákov zločineckých klanov odstránil svojich najväčších konkurentov, dostával podiely z tisícov zločinov páchaných mafiánskymi gangmi v celom Sovietskom zväze. Mal nielen zločinecké plány, ale aj zločinecký mozog. Najväčšie akcie sovietskej mafie, ktoré priniesli zisk milióny rubľov, sa zrodili v jeho hlave. Bol to on, kto opriadol celú krajinu sieťou škrupinkovej hry. A každý rubeľ z tejto podvodnej hry smeroval do jeho vrecka. Zo starej zábavy gréckych pašerákov, na ktorú stačili tri škrupinky a guľka, urobil jeden z najvýnosnejších biznisov tých čias.

Bosovia mafie zrodenej pod červenou hviezdou, kladivom a kosákom poctili Kučuloriju čestným titulom „zákonitý zlodej“. Aj preto sa mohol stať jedným z najvyšších sudcov podsvetia, jeho verdikt v sporoch zločineckých klanov býval nespochybniteľný. Keď ho na jeseň 1986 zatkla polícia za prechovávanie narkotík, dlho za mrežami nepobudol. Ešte v ten istý deň uniesli osobní ochrankári svojho šéfa z väzenia. Na sláve neubrala tomuto mafiánovi ani smrť. Prišli sa s ním rozlúčiť tisícky mafiánov z celého Sovietskeho zväzu, na Vagaňkovskom cintoríne mu robia spoločnosť básnici Vladimir Vysockij či Sergej Jesenin.

Smrť za udiareň

Podľa ruských publicistov Dmitrija Lichanova a Vadima Belycha k hlavným ideológom sovietskej mafie patril v ZSSR vreckový zlodej s vysokým intelektom Anatolij Čerkasov. Jeho moc bola taká veľká, že ostatní mafiáni a gangstri sa ho báli viac ako smrti. Kto sa mu znepáčil a dostal sa do jeho nemilosti, mohol si začať kopať hrob. Svet sovietskych gangstrov riadil aj z väzenia, v ktorom sa občas ocitol. Keď sa po jednom návrate z basy vybral zotaviť do luxusného štátneho sanatória, personál polieval chodník šampanským, aby si, nedajbože, nezaprášil drahé topánky.

Ruskí publicisti, ktorí dali na papier analýzu krvavých dejín sovietskej mafie, dospeli k záveru, že prvé výhonky začala červená mafia zapúšťať za vlády Chruščova. Najväčšiu silu nabrala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď Brežnevova politika mimoriadne priala korupcii. Vďaka nej si zločinecké klany podrobili tisícky vplyvných funkcionárov v štátnom aj v straníckom aparáte. Za Brežneva nastali pre mafiu zlaté časy. Vďaka úplatkom dokázala polapiť do svojej siete ekonomiku štátu, milíciu, štátny aparát i funkcionárov komunistickej strany.

Veľký podiel na tom mal už spomínaný talentovaný organizátor zločineckého podsvetia Anatolij Čerkasov. Na začiatku svojej mafiánskej kariéry mal pod kontrolou priekupníkov drog. Kto sa nechcel podeliť o zárobok, toho mučili za mestom, rozžeraveným železom v pivniciach alebo pochovali zaživa. Aby ochránil svoje zločinecké bunky pred zatknutím a odsúdením, zaviedol do praxe nový prvok. Začal zapájať do trestnej činnosti, lúpeží, vykrádania bytov, organizovania prostitúcie, predaja drog najslabšie platených milicionárov. Čerkasov sa na vrchole svojej moci nebál nikoho. V jednej pivnici zriadil dokonca dobre vybavenú mučiareň, kde presviedčal tvrdohlavé obete, že je slušné sa o zárobok podeliť s mafiou.

V osemdesiatych rokoch som sa mal možnosť presvedčiť o čudnom spojenectve mafie s políciou na juhovýchodnej Ukrajine. V tom čase sa pri malej dedinke Dolinska neďaleko mesta Krivoj Rog staval aj za pomoci košických stavbárov nový metalurgický kombinát. Chlapi z východného Slovenska naučili miestnych dedinčanov údiť slaninu, rebierka, klobásy. Dovtedy všetko mäso zo zabíjačky načierno konzervovali ukladaním do sudov so soľou. O niekoľko týždňov pri každej dedinskej drevenici stála udiareň z nových dosák. Lenže ukrajinskí roľníci sa dlho netešili – šéf zločineckého gangu z Krivého Rogu vyslal na vidiek trestné komando. Kto nezaplatil za novú udiareň sto rubľov, tomu ju strhli alebo podpálili. Výpalníkom mafiánskeho bosa ochotne asistovali miestni milicionári. Keď sa jeden majiteľ novej udiarničky odvážil postaviť na odpor, pred očami celej rodiny ho obesili na najbližšom strome. Milicionári sa poprave iba mlčky prizerali. Telo nešťastníka sa na výstrahu muselo hompáľať na strome celý týždeň, až potom ho mohla vdova s piatimi deťmi pochovať. Bez popa, lebo tomu strach nedovolil odprevadiť nebožtíka na poslednej ceste.

Mafiánske fontány

Takých kučulorijovcov, čerkasovcov či mafiánov ako z Krivého Rogu bolo v Sovietskom zväze na tisíce. Každý sa ich bál, aj milicionári, oni nikoho a ničoho. Kšeftovali so všetkým, o čo bol medzi pospolitým ľudom záujem. A záujem bol o všetko. V konzumoch nebolo nič, akurát holé pulty a zaprášené vitríny. Výklady namiesto tovaru zapĺňali optimistické heslá o budovaní komunistickej spoločnosti.

V Arménsku povýšila miestna mafia nad zlato vodu. Pravdaže, svojským spôsobom. Predzáhradky domov arménskych mafiánov dodnes zdobia malé fontány na pitnú vodu z najdrahšieho čierneho mramoru. Na žiadnej nesmie chýbať meno ctihodného kmotra. Fontány symbolizujú kolobeh života zločineckého podsvetia, tak ako voda symbolizuje kolobeh života. Mafia a mafiáni sú veční, preto sa na žiadnej neuvádza dátum narodenia ani smrti ctihodného kmotra. Platí to dodnes, Sovietsky zväz je síce mŕtvy, ale mafia žije.

Mnohí mafiáni mali to, po čom tak bažili komunistickí papaláši od Kremľa až po posledný stranícky sekretariát v zabudnutom mestečku na Sibíri. Veľká časť obyvateľstva si mafiánov nadovšetko vážila. Ako uviedol JUDr. Lebedev z Akadémie ministerstva vnútra, obyčajní ľudia sa často obracali na miestnych bosov mafie, aby im pomohli vyriešiť spory. Susedské, majetkové. Mafiáni rozhodli, kde je spravodlivosť, a dali si za to celkom slušne zaplatiť. Ak bolo treba, pomohli aj pri zahladzovaní stôp po trestných činoch. Najväčšej úcte sa títo predchodcovia mediátorov tešili v republikách Strednej Ázie a na Zakaukazsku.

Súdruh zlodej

Krstní otcovia sovietskej mafie považovali za jeden z najvýnosnejších a pritom najbezpečnejších biznisov vykrádanie bytov. V Moskve bol postrachom zlodej Michalev. Keď ho zatkli, mal na rováši 150 totálne vyrabovaných bytov. Bol to vychýrený elegán, ktorý ešte aj na nočný lup išiel v kvalitnom obleku a bielej košeli. V počte vykradnutých bytov mu konkuroval zlodej Krekšin. Pri otváraní dverí používal najprimitívnejšiu metódu. Rozbehol sa a dvere vyrazil vlastným telom. Krádeže bytov organizované mafiánskymi klanmi zasiahli celý Sovietsky zväz, nebolo mesta, ktoré by vykrádači obišli. Pohľad do starých štatistík kriminality prezrádza, že krátko pred rozpadom sovietskeho impéria bolo na políciu nahlásených za rok vyše 800-tisíc vykradnutých bytov, obeťami lúpežníkov sa za jediný rok stalo vyše 107-tisíc ľudí. V kolónke majetkových deliktov svieti v roku 1989 horibilné číslo jeden milión šyristotridsaťtisíc, v kategórii ťažkých zločinov je v štatistike uvedené číslo 367-tisíc. Niet pochýb, že pod tieto numerá sa podpísala predovšetkým všemocná mafia. Ale existuje aj štatistika neodhalených trestných činov. V poslednom roku existencie ZSSR milícia a KGB nedokázali odhaliť páchateľov vyše 657-tisíc trestných činov. Zlaté časy mala teda mafia nielen za Chruščova a Brežneva, ale aj za čias Gorbačova.

Ruskí znalci sovietskej mafie odhadujú, že vykrádanie moskovských bytov prinieslo ročne miestnej mafii zisk až 40 miliónov rubľov. Krstným otcom moskovských klanov museli platiť daň z vykrádania aj drobní zlodeji pracujúci na vlastnú päsť. A ďalšie percentá im platili priekupníci, ktorí na trhu Šabolovka predávali ukradnuté rádiá, televízory, koberce, starožitnosti, šperky. Kto sa vzpriečil, toho čakal krutý trest. Veľká časť ukradnutých predmetov z moskovských bytov putovala do miest za Kaukazom. „Desiatky moskovských vykupovačov zlata pracovali napríklad výlučne pre uzbeckých milionárov, dodávali im šperky, tisíce snubných prsteňov, a takto im pomáhali investovať obrovské peniaze,“ uvádzajú ruskí publicisti Lichanov a Belych.

K najutajenejším spisom o zločinoch mafiánov patril za čias Sovietskeho zväzu objemný spis o prípade vykrádača bytov v hlavnom meste. Keď polícia priamo pri čine prichytila zlodeja, pri jeho identifikácii s veľkým prekvapením zistili, že ide o vysokého straníckeho funkcionára, jedného z najvplyvnejších moskovských komunistov. Špecializoval sa nielen na byty, ale aj na krádeže peňaženiek v moskovských obchodných domoch. Pri domovej prehliadke našli u súdruha veľkú zbierku dámskych peňaženiek a pánskych náprsných tašiek.

Peter Ličák

Aké je peklo?

Otázka: Je peklo exotermické (odovzdáva teplo) alebo endotermické (absorbuje teplo)?

„Najprv potrebujeme vedieť, ako sa mení hmota pekla vzhľadom na čas. Teda potrebujeme vedieť, akou rýchlosťou duše do pekla prichádzajú a akou rýchlosťou odchádzajú, čo je nepravdepodobné. Myslím však, že môžeme s istotou skonštatovať, že ak sa duša raz dostane do pekla, už ho nikdy neopustí. A teda, žiadne duše neodchádzajú. Na to, aby sme zistili koľko duší do pekla prichádza, pozrime sa na rozdielne náboženstvá, ktoré dnes vo svete existujú,"
„Väčšina náboženstiev tvrdí, že ak nie ste členom ich skupiny, pôjdete do pekla. Keďže existuje viac než jedno náboženstvo a keďže ľudia veria iba v jedno náboženstvo, môžeme predpokladať, že všetky duše pôjdu do pekla. Na základe pôrodnosti a úmrtnosti môžeme predpokladať aj to, že duší v pekle bude exponenciálne pribúdať. Teraz sa musíme pozrieť na to, ako sa bude meniť objem pekla, pretože Boylov zákon stanovuje, že aby teplota a tlak v pekle ostali rovnaké, objem sa musí priamo úmerne rozširovať podľa toho, koľko duší do pekla príde,“ 
„Preto máme len dve možnosti: 1. Ak peklo expanduje pomalšie, ako do neho duše prichádzajú, potom budú teplota a tlak v pekle stúpať, až kým nevybuchne. 2. Ak peklo expanduje rýchlejšie, ako do neho duše prichádzajú, potom budú teplota a tlak klesať, až kým nezamrzne. Ako to teda je?“ 
„Ak zoberieme do úvahy slová, ktoré mi povedala Tereza v prváku, Peklo skôr zamrzne akoby som s tebou spala, a započítame fakt, že som s ňou včera v noci spal, možnosť číslo dva je správna, a preto som si istý, že peklo je exotermické a zamrzlo. V dôsledku mojej teórie vieme povedať, že peklo už žiadne ďalšie duše neprijme, existuje už len nebo, čo preukazuje aj božskú existenciu. To vysvetľuje, prečo Tereza minulú noc kričala Oh, môj Bože!“

Študent chémie z Arizóny

Ludwig von Mises o socializme

Asi nikoho neprekvapí, keď napíšem, že časť obyvateľov tejto krajiny na vlastnej koži zažila jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší, sociálnych experimentov v dejinách ľudstva. Pokus o racionálne riadenie spoločnosti a nahradenie „anarchie súkromného vlastníctva“ centrálnym plánovaním. Čo by však už bežného čitateľa prekvapiť mohlo, je, že neďaleko Bratislavy, konkrétne vo Viedni, niekto smutný výsledok tohto experimentu už v roku 1920 predpovedal. Vysvetlil prečo zlyhá a dokonca sa mu o tom podarilo presvedčiť niekoľkých jeho súčasníkov. Aj vďaka tomu sa Rakúsko vyhlo slepej uličke, v ktorej sme my uviazli na vyše 40 rokov.

Tým niekým bol Ludwig von Mises, ktorý zlyhanie socializmu predpovedal na základe svojej vlastnej, jedinečnej teórie o nemožnosti racionálnej kalkulácie v socializme a o týchto myšlienkach presvedčil Otta Bauera, vtedajšieho lídra sociálnodemokratickej strany v Rakúsku, ktorej program rátal s prechodom celej krajiny k socializmu.

O neplánovanej neschopnosti plánovačov plánovať

Mises v roku 1920 publikoval jeden z najdôležitejších článkov 20. storočia, kde ukázal, prečo výsledkom snahy o racionálne riadenie spoločnosti nebude poriadok a efektivita, ale chaos a plytvanie. Aby vyzdvihol a izoloval silu svojho argumentu, veľkoryso predpokladal, že plánovacia komisia zodpovedná za alokačné rozhodnutia bude mať tie najlepšie úmysly a zároveň bude mať k dispozícii všetky štatistické dáta o rozmiestnení a množstve dostupných zdrojov, spolu so všetkými možnými technickými postupmi. Mises však aj napriek tomu trval na tom, že táto komisia nebude schopná racionálne riadiť ekonomiku.

Aby sa akýkoľvek človek vedel racionálne rozhodnúť, potrebuje poznať nie len výnosy svojho rozhodnutia, t.j. To, čo mu to-ktoré konkrétne rozhodnutie prinesie; ale aj jeho náklady, t.j. čo musí obetovať. Ak sa rozhodujete o kúpe automobilu, nepozeráte sa iba na výkon, výbavu a prevedenie, zaujíma vás aj jeho cena. Až na základe dostupnosti tejto informácie o nákladoch sa dokážete ex ante racionálne rozhodnúť o tom, či si auto zadovážite; a taktiež iba na základe dostupnosti tejto informácie dokážete spätne ex post vyhodnotiť, či bolo toto rozhodnutie správne. Bez tejto informácie by ste boli stratený a neschopný sa racionálne rozhodnúť. Lenže v analogickej situácii sa nachádzajú socialistickí plánovači. Tí musia rozhodnúť o komplexných otázkach v procese výroby, pričom nepoznajú výnosy ani náklady svojich rozhodnutí.

Nevedia, či použitie konkrétneho výrobného faktoru v jednej vetve ekonomiky nepredstavuje neopodstatnene vysoké náklady obetovaných príležitosti a nemali ho radšej použiť úplne inde. Jednoducho povedané nevedia, či hraničné množstvo ocele použiť na stavbu dodatočnej železničnej trate, alebo ako skelet novej budovy. A použiť vôbec oceľ? Prečo nie radšej hliník? Všetky tieto možnosti sú technologicky zrealizovateľné. Pre racionálne rozhodnutie preto potrebujú porovnať ich náklady a výnosy, ktoré v sebe koncentrujú hodnotenie a odhady všetkých účastníkov ekonomiky. Avšak v spoločnosti, kde sú výrobné prostriedky vlastnené kolektívne, nemôže prebiehať ich dobrovoľná výmena, neexistujú teda ich peňažné ceny a tým pádom nie je možné porovnanie očakávaných výnosov a nákladov alternatívnych spôsobov využitia zdrojov. Slovami Misesa „plánovacia komisia v socializme blúdi v oceáne všetkých možných technologických kombinácii bez kompasu ekonomickej kalkulácie.“

Misesov významný príspevok k ekonomickej vede tak spočíva v dokázaní skutočnosti, že schopnosť racionálne rozhodovať sa je závislá na inštitucionálnom kontexte súkromného vlastníctva. Tento argument sa však nanešťastie nestal súčasťou mainstreamovej ekonómie. Nositeľ Nobelovej ceny, Paul Samuelson, ešte v roku 1989 v závere trinásteho vydania jeho slávnej učebnice ekonómie vyjadril presvedčenie, že centrálne plánovanie je možné a nadradené „anarchii súkromného vlastníctva“. Najbližšie mesiace však ukázali aká naivná bola jeho predstava o fungovaní plánovej ekonomiky. O 70 rokov neskôr tak ekonomická realita dobehla ekonomickú teóriu predstavenú v Misesovom článku. Som presvedčený, že keby tomu bolo naopak a ekonomickú realitu by pomáhala formovať jeho teória, dnes by to na Slovensku vyzeralo inak. Viacej podľa predstáv spotrebiteľov a menej podľa predstáv naivných plánovačov s veľkými ambíciami.

Róbert Chovanculiak

Ako laissez-faire spravilo Švédsko bohatým

Na Švédsko sa často poukazuje ako na príklad toho, že socializmus môže fungovať lepšie ako trhy. Ale ako ukazuje Norberg, história Švédska ukazuje presne opačný záver. (pdf verzia tu)

Svojho času ma začali zaujímať teórie ekonomického rozvoja, k čomu ma priviedlo štúdium jednej nízkopríjmovej krajiny, ktorá bola chudobnejšia než Kongo, mala polovičnú strednú dĺžku života a dojčenskú úmrtnosť trojnásobne vyššiu ako priemerná rozvojová krajina.

Tá krajina je mojou krajinou - Švédsko pred necelými 150 rokmi.

V tom čase bolo Švédsko neuveriteľne chudobné a hladové. Počas zlej úrody moji predkovia zo severného Švédska, z  provincie Ångermanland, pre nedostatok múky pridávali do chleba kôru stromov. Život na v mestách nebol o nič jednoduchší. Preľudnenie, chýbajúca zdravotná starostlivosť, zlá hygiena a hromadenie odpadu si denne pripisovali svoje obete. Ešte do 20. storočia musela obyčajná švédska pracujúca rodina žiť s piatimi deťmi v jednej izbe s kuchyňou, v ktorých sa zároveň spalo aj jedlo. Mnoho ľudí bývalo spoločne s inými rodinami. Štatistiky bývania zo Štokholmu ukazujú, že v roku 1900 mohlo žiť v budove pozostávajúcej z 200 jednoizbových bytov až 1400 ľudí. Nie je preto prekvapením, že sa v takýchto podmienkach šírilo množstvo chorôb. Ľudia mali mnoho detí nielen pre chýbajúcu antikoncepciu, ale aj pre riziko, že sa len málo potomkov dožije vyššieho veku.

Aj Vilhelm Moberg, náš najväčší spisovateľ, vo svojom diele História Švédov (A Historyof the Swedish People) píše: „Zo všetkých podivuhodných dobrodružstiev Švédov, nie je ani jedno také pozoruhodné, ako toto: všetky sme ich prežili.“ 

Avšak behom jedného storočia sa všetko zmenilo. Švédi mali rýchlejší ekonomický a sociálny rozvoj aký kedy zažili, a ktorý bol jedným z najrýchlejších, aký kedy svet videl. Medzi rokmi 1850 a 1950  priemerný príjem Švéda narástol osemnásobne, pričom populácia sa zdvojnásobila. Úmrtnosť dojčiat klesla z 15 % na 2 % a priemerný vek dožitia narástol o neuveriteľných 28 rokov. Z chudobného roľníckeho národa sa stala jedna z najbohatších krajín sveta. 

Veľa ľudí za hranicami si myslí, že ide o triumf švédskej Sociálnodemokratickej strany, ktorej sa nejako podarilo nájsť strednú cestu v oblasti daňovej, výdavkovej a regulačnej politiky, čo spôsobilo rovnomernejšiu distribúciu bohatstva, bez negatívneho dopadu na produkčné kapacity. A tak sa malé Švédsko s 9 miliónmi obyvateľov na severe Európy, stalo svetovým zdrojom inšpirácie pre tých, ktorí veria v štátne plánovanie rozvoja a štátom distribuované bohatstvo. 

Niečo však na tejto interpretácii nesedí. V roku 1950, keď bolo Švédsko známe po celom svete svojim úspešným príbehom, boli dane v tejto krajine nižšie a verejný sektor menší než inde v Európe alebo v Spojených štátoch. A to až do doby, kým švédski politici začali zvyšovať dane a rozdávať dotácie vo veľkom, čo bolo možné len vďaka bohatstvu, ktoré predtým vytvorili firmy so svojimi pracovníkmi. Najväčší sociálno-ekonomický úspech Švédska sa totiž odohral v dobe, keď malo Švédsko slobodnú „laissez-faire” ekonomiku, a nárast bohatstva predchádzal zrodu sociálneho štátu.

Toto je príbeh o tom, ako sa to stalo. Príbeh, ktorý by si mali naštudovať krajiny, ktoré sa chcú dostať tam, kde sa dnes nachádza Švédsko. Pretože ak chcú dosiahnuť tento cieľ, musia kopírovať činy starého Švédska, a nie nového – už bohatého Švédska.

Otec Švédskeho liberalizmu

V roku 1763 si mladý kňaz  z Österbottenu vo Fínsku (vtedajšia súčasť Švédska) menom Anders Chydenius, sadol za písací stôl, aby napísal jednu esej do súťaže. Otázka, na ktorú sa snažil odpovedať, bola toho času najdôležitejšia: „Prečo tak veľa ľudí opúšťa Švédsko?“ Emigrácia narastala a javila sa ako veľký problém. Všeobecne sa tvrdilo, že Švédi sú leniví a chamtiví, a namiesto toho, aby uchopili zodpovednosť do vlastných rúk a tvrdo pracovali, sa radšej nechali zlákať sľubmi ľahšieho života za hranicami.

Chydeniusova odpoveď bola však opačná. Napísal, že na emigrácii nie je nič zlé. Problémom je autoritársky a skorumpovaný systém, ktorý ľuďom neumožňuje zostať vo Švédsku a žiť dobrý život. Pri popisovaní úradníckej šikany, regulácií a daní, Chydenius kritizoval vládu z pohľadu dôkladného „laissez-faire“ pohľadu. Poukazoval na privilégiá, licenčné požiadavky a podnikateľské obmedzenia, ktoré chránili malú skupinu lenivých aristokratov a tvrdo pracujúcich ľudí pripravovali o lepší život. Vysoké dane konfiškovali všetko, čo sa im podarilo vytvoriť, skorumpovaná justícia im neumožnila vyhrať na mocnými, a sťažovať si nemohli, lebo tlač bola silno regulovaná. „Domovina bez slobody a hodnôt je len slovom bez hlbšieho významu“ poznamenal.

Chydenius bol moderný kňaz, plný osvieteneckých ideí. Rozširoval povedomie o vede a lakárstve, a sedliakom pomáhal zvyšovať úrodu pomocou moderných metód. Tiež bol oboznámený s myšlienkami francúzskych fyziokratov. Ale najväčší vplyv na formovanie Chydeniusových politických a ekonomických názorov mala priama skúsenosť s ľudským utrpením. Ostatní simysleli, že chudobní ľudia sú leniví a beznádejní, prinajlepšom, že sú objektami vlastnej ľútosti. Chydenius obrátil túto perspektívu o 180 stupňov: Chudobní ľudia sú inteligentní a usilovní- vďaka čomu dokážu v takomto krutom geografickom a ekonomickom prostredí prežiť. Problém však bol, že museli väčšinu svojej energie a driny použiť na prekonanie regulácií, daní a korupcie. Chydenius preto vytrvalo kritizoval najmä legislatívu, ktorá chudobných nútila pracovať pre aristokratov a veľkých zemepánov, bez možnosti zmeny zamestnávateľa a vyjednávania o mzdách.

Chydenius skúmal konkrétne prípady útlaku, rozširoval vieru v slobodu jednotlivca do nových oblastí, a zovšeobecnil svoje myšlienky do konzistentného systému libertariánskych ideí. Požadoval minimálny štát, ktorý zabezpečí „bezpečnosť pre naše životy a majetky“, ktorého jedinou úlohou bude prevencia „agresie zo zahraničia a útlaku zvnútra“. Okrem týchto prípadov by sa štát nemal nijak angažovať. Veľkosť štátneho aparátu a daňového bremena mala byť výrazne zredukovaná. Trhy a obchodovanie by mali byť plne slobodné. Odmietal dotácie aj pre také sektory ekonomiky, ktoré sám favorizoval, ako poľnohospodárstvo a rybolov. Podľa  Chydeniusa sa mala aj samotná vláda riadiť siedmim prikázaním „nepokradneš!“. Farmári by mali nadobudnúť majetkové právo na využívanie ich vlastnej pôdy a aj najchudobnejší roľníci by mali získať kontrolu nad svojou prácou a jej plodmi. Krajina mala otvoriť svoje hranice a povoliť slobodný pohyb medzi Švédskom a Fínskom. Ľudia by mali mať možnosť slobodne diskutovať o rôznych problémoch a vytvárať si vlastné názory. Chydenius dokonca presadzoval liberálny prístup štátu v oblasti náboženstva – rovnaké práva všetkým vierovyznaniam. „Som exkluzívnym zástancom malého, ale požehnaného slova: sloboda,“ uzavrel

Dráma v parlamente 

Z Chydeniusa nespravili kľúčovú postavu švédskej politickej histórie len jeho téorie, ale aj aktivizmus.. Popularitu mu priniesla obrana práva na voľný obchod pre lokálnych farmárov a kňazi z jeho regiónu ho následne zvolili do parlamentu. V roku 1765-66 podnikol cestu do Štokholmu, kde vpísal trvácnu značku do dejín svojej krajiny. Stalo sa to behom krátkeho obdobia, v ktorom malo Švédsko slabéhu monarchu a silný parlament. V roku 1765 proti-ruská politická strana Httarna „(Klobúky“) prehrala súboj so stranou Mössorna („Čapice“), ktorá presadzovala mierové riešenia a redukciu vládnych výdavkov, no nemala jednotnú ideologickú základňu. Chydenius však priniesol zmenu. (Radikálny blok merkantilistov prezýval svojich parlamentných oponentov posmešne „Nočné čiapky“, a seba začali prezývať „Klobúky“. Tieto prezývky im aj prischli.)

Vďaka politickému talentu a zopár veľmi dobre formulovaným pamfletom, ktoré publikoval kým bol v parlamente, sa Chydenius stal lídrom nearistokratického krídla strany Čapíc. To viedlo k úspešným parlamentným hlasovaniam za liberalizáciu obchodu, obmedzenie dotácií a zníženie daní. Čo bolo však najdôležitejšie, Chydenius zabezpečil podporu pre hlasovanie za zákon o slobodnej tlači a o ukončení cenzúry vo Švédsku. V dôsledku týchto zmien sa začali zverejňovať vládne rozhodnutia a dokumenty. V roku 1766 sa jednalo o svetový unikát a Švédsko si získalo reputáciu krajiny, v ktorej je možná slobodná diskusia.

Jeden pamflet, ktorý Chydenius publikoval, bol dôležitejší než ostatné. „Národný úžitok“ (Den nationnale winsten) bol strohý, ale mocný argument za podporu slobodnej ekonomiky. Chydenius vysvetlil ako sa voľný trh vďaka motivácii ziskom dokáže samoregulovať a popísal cenový mechanizmus ako nástroj, ktorý všetko kontroluje a stimuluje ľudí k produkcii takých produktov, ktoré sami najviac potrebujú:

Každý jednotlivec sa spontánne snaží nájsť svoje miesto a remeslo, ktorým najviac navýši  „národný úžitok“, ak mu v tom nebráni legislatíva.

Každý človek hľadá svoj úžitok. Tento princíp je taký prirodzený a nevyhnutný, že všetky svetové komunity vznikli na tomto princípe. Ak by neplatil princíp trestov a odmien, ľudstvo by čoskoro zdegenerovalo. Práca, ktorá prináša najviac úžitku, je vždy najlepšie zaplatená, a to čo je najlepšie zaplatené, je aj najviac vyhľadávané.

Toto chápanie národného úžitku možno vyzerá komplikovane v aplikácii na naše nové podniky, ale vo svojej podstate je pozoruhodne jednoduché.

Poskytuje slobodu poctivému podnikaniu, avšak nie na úkor druhých. Ochraňuje najchudobnejšie podniky, podporuje pracovitosť a voľný obchod.

Meria každého rovnakým metrom, pričom úžitok je mierou, ktorá ukazuje, kto má dostať prednosť.

Odbremeňuje vládu od tisícok neľahkých starostí, od tvorby legislatívy a vykonávania dohľadu, pričom spája súkromný a národný záujem. Škodlivý druh sebectva, ktoré sa snaží obchádzať pravidlá, je kontrolované trhovou súťažou – vzájomnou konkurenciou.

Umožňuje Švédom využívať to najväčšie a najcennejšie právo, ktoré Všemohúci poskytol človeku - právo jednotlivca konať tak, ako sám uzná za vhodné.

Vytrháva vankúš pohodlia z područia tých, ktorí môžu vďaka svojim privilégiám bezpečne prespať dve tretiny svojho života. Chytráci bez poctivej práce vymiznú a prosperovať budú usilovní ľudia.

Redukuje prehnané množstvo súdnych sporov. Množstvo naria, ich výkladov, výnimiek a aplikácií, ktoré obmedzujú obchod tým, či oným spôsobom, budú zrazu nepotrebné a zrušenie týchto nariadení nikomu neuškodí.

Chydenius na týchto jednoduchých pozorovaniach účinkov cenového mechanizmu a samoregulácie voľného trhu vybudoval svoj svetonázor ekonomického liberalizmu. Popísal neviditeľnú ruku trhu ešte 11 rokov pred publikovaním „Bohatstva národov“ a bol právom nazývaný „Nordickým Adamom Smithom“. Eli Heckscher, jeden z najslávnejších švédskych ekonómov 20. storočia tvrdil, že ak by bolo dielo vtedy preložené do rozšírenejšieho jazyka, dokázalo by získať značnú medzinárodnú pozornosť.

Chydeniusova zásadovosť sa nepáčila aristokratom v jeho vlastnej strane a strana ho dokonca vylúčila z parlamentu za jeho otvorenú kritiku ich monetárnej politiky. Ale Chydeniusov vplyv stále rástol, čiastočne aj preto, lebo monetárna politika viedla ku krízam, presne ako varoval. Niekoľko veľmi významných osobností z oblasti kultúry blízkych kráľovi Gustafovi III. bolo značne ovplyvnených Chydeniusovimi myšlienkami. Spomenúť sa oplatí mená ako Nils von Rosenstein – zástanca osvietenstva, ktorý viedol Švédsku akadémiu; Johan Henrik Kellgren, ktorý svojimi hrami a básňami atakoval náboženský mysticizmus a konzervativizmus a vo svojich ekonomických esejach vysvetľoval, prečo by mal byť trh liberalizovaný. Von Rosenstein a Kellgren dokonca založili spolok, ktorého boli jedinými členmi, pričom jeho úlohou bolo zosmiešňovať okultné a poverčivé organizácie Švédska koncom 18. storočia. Spolok mal názov “Pro sensu communi” (Za zdravý rozum) a 29. august slávil ako sviatok – výročie narodenia Johna Locka. Z ich pohľadu boli ľudia racionálne bytosti, ktoré potrebujú sami rozmýšľať, aby pochopili svet a vedeli sa rozhodnúť ako žiť. Preto chceli zrušiť mechanizmy donucovania, ktoré ľudí nútia konať proti vlastným preferenciám.

Samotný kráľ podpísal zákon o slobode náboženstiev, navrhnutý Chydeniusom, čo dalo židom právo usadiť sa vo Švédsku. Farmárom tiež poskytol viac kontroly nad ich pôdou a liberalizoval obchod v poľnohospodárstve. Kráľ ale tiež ukončil éru silného parlamentu a scentralizoval moc v svojich rukách. Keď bol v roku 1792 zavraždený podivnou aristokratickou konšpiráciou, ktorá bojovala za svoje privilégiá a bola inšpirovaná aj Francúzskou revolúciou, jeho syn,  Gustaf IV Adolf, využil svoju moc na cenzúru politickej diskusie a pozastavil fungovanie parlamentu. Avšak liberálne myšlienky prežili. Georg Adlersparre, dôstojník, ktorý nazval svoju vieru v slobodu jednotlivca a v majetkové práva „liberálnou“ ešte začiatkom roka 1804, začal publikovať kontroverzný osvietenecký časopis zvaný „Čítanie na rôzne témy“. A o rôzne témy rozhodne išlo. Básne a filozofické štúdie boli publikované hneď vedľa článkov o potrebe liberalizácie liehovarníckeho priemyslu a prvého švédskeho prekladu Bohatstva národov od Adama Smitha. Adlersparre vkladal pod preklad poznámky o tom, ako sa môžu Smithove myšlienky implementovať vo Švédsku.

Nová opozícia

Politika kráľa, ktorá krajinu doviedla k stagnácii a ku konfliktom s Ruskom, Dánskom a Francúzskom, sa Švédom páčila čoraz menej. Daňové a inflačné bremeno dopadlo na ľudí ešte tvrdšie. Koncom roka 1808 museli švédske vojská opustiť východnú polovicu krajiny – Fínsko – a ponechať toto územie útočiacim ruským jednotkám. Odpor voči kráľovi, ktorý nedokázal vyhrať vojnu, ale zároveň odmietal mier, rástol dokonca aj v armáde. Adlersparre, ktorý viedol armádu na západe, publikoval vyhlásenie o tom, ako môže vojenský konflikt a politický útlak Švédsko zničiť. Išlo o revolučný manifest: aby sme Švédsko zachránili, armáda musí zosadiť kráľa. Adlersparre a jeho jednotky začali národný pochod na Štokholm. Kráľ utiekol smerom na juh, ale ľudia ho stihli zatknúť ešte v štokholmskej samospráve. Aby boli zaistené aj ozajstné politické zmeny, Adlersparre pokračoval v pochode a okupoval Štokholm až do zostavenia nového parlamentu a uskutočnenia reforiem.

To bola revolúcia z roku 1809 – jediná násilná revolúcia vo švédskej modernej histórii a bola inicializovaná liberálnym dôstojníkom a vydavateľom, ktorého inšpiroval Adam Smith.

Cesta k slobode však nebola taká jednoduchá, ako vtedy liberáli dúfali. Parlament obnovil slobodu tlače, vykonal ekonomické reformy a zredukoval privilégiá aristokratov. Avšak liberáli, už zjednotení v Liberálnej strane, boli nespokojní, a to obzvlášť, keď si Švédsko zvolilo nového kráľa. Poslanci sa dychtivo snažili získať mocných kamarátov na svoju stranu, a preto si Švédsky parlament vybral za nového kráľa jedného z napoleonských generálov: Jean-Baptiste Bernadotte (po vymenovaní Karol XIV. Ján) Všetkých prekvapil, keď uzatvoril mier s Ruskom (opustil Fínsko, ale zobral Dánom Nórsko), a keď sa postavil proti osvieteneckým ideám a ďalším reformám. Liberáli boli zrazu znova v opozícii. Avšak skutočnosť, že revolúcia obnovila Chydeniusovu slobodu slova, umožnila pokračovanie slobodnej diskusie a umožnila sformovať silné liberálne hnutie.

Pokračujúci vplyv Francúzska a Anglicka zo začiatku 19. storočia podporil rozmach libertariánskych myšlienok. Pozemková reforma vrátila farmárom majetkové práva k ich pôde. Poľnohospodárska produkcia sa zefektívňovala, no mnoho ľudí muselo obrábanie pôdy zanechať. Nezamestnaní a chudobní sa presťahovali do miest, potenciálnym rozvíjajúcim sa priemyselným odvetviam hľadajúcim pracovnú silu sa však nedarilo kvôli zastaraným pravidlám a reguláciám. Lokálne cechy kontrolujúce miestne pracovné stavy samé rozhodovali, kto má právo na pracovné miesto, čo má vyrábať, v akej kvalite, a za akú cenu. Pravidlá a regulácie zabránili oceliarskemu a lesníckemu odvetviu v expanzii a mnoho importov i niektoré exporty boli jednoducho zakázané. Odpor voči ekonomickým reguláciám rástol zo dňa na deň.

Čoraz väčšia časť šľachty si tiež začala uvedomovať problém spoločnosti postavenej na privilégiách a hierarchii. V rovnakom čase sa začala tvoriť stredná vrstva: Farmári, ktorým pomáhala rastúca produktivita, mestskí obchodníci či služobníci, ktorí neboli aristokratmi, sa čoraz menej stotožňovali so starými štruktúrami, v ktorých bol korporativistický parlament kontrolovaný štyrmi stavmi: aristokraciou, kňažstvom, obchodníkmi a farmármi. Ľudia z týchto vrstiev mali kapitál, ale nemohli ho slobodne investovať. Mali nápady, ale nie slobodu ich uskutočňovať.

Architekt zmeny 

Tieto vrstvy sa začiatkom 19. storočia začali zbližovať. A človek, ktorý sa o to zaslúžil, bol vysoký, mladý, červenovlasý radikálny novinár, Lars Johan Hierta. Hierta bol úspešný podnikateľ, fascinovaný najnovšími technológiami a vďaka podnikateľským aktivitám sa neskôr stal jedným z najbohatších Švédov. Bol tiež politikom, ktorý sa v parlamente snažil vybudovať jednotnú opozíciu. Najdôležitejšie však je, že Hierta v roku 1830 založil  Aftonbladet (Večerné noviny), prvé moderné švédske noviny, ktoré boli baštou švédskeho  laissez-faire liberalizmu, a ako prvé útočili nielen na prípady zneužívania politickej moci, ale na politickú moc ako takú.

Hierta založil Aftonbladet z posledných peňazí, ktoré mal, a ak by neuspel, čakal ho bankrot. Noviny však zožali nečakaný úspech. Revolucionár Adlersparre sa stal ich prvým podporovateľom a sponzorom. Išlo o prvé švédske noviny, ktoré kombinovali spravodajstvo s reklamnou inzerciou, a keďže išlo o večerné periodikum, mohli informovať o správach, ktoré sa stali v ten istý deň. Keďže mal Hierta zmysel pre humor, noviny boli satirické a vtipné, aj napriek vážnej kritike, ktorej sa venovali. Silnejúca stredná vrstva sa mohla v Aftonbladet prvýkrát dočítať o spoločenskom dianí v krajine, o chudobe na vidieku, aj o drsných podmienkach v preľudnených mestských centrách. Mohla sa však dočítať aj o riešeniach: liberalizácii a industrializácii. Aftonbladetpoukazoval na liberálnejšie krajiny ako pozitívny príklad vhodný nasledovania: Nórsko, Anglicko, Francúzsko a Spojené štáty. Hierta mal na svojej stene zavesenú kópiu Trumbullovej maľby z podpisovania Americkej deklarácie nezávislosti – ktorú Hierta popísal ako „najkrajšou pravdou a základom spoločnosti“.

Hierta sa svojim mestským osvieteneckým liberalizmom stal hlasom vznikajúcej strednej vrstvy. Jeho prvý parlamentný návrh – o pití alkoholu na verejnosti – prezrádza veľa o jeho názoroch. V tom čase bola totiž opitosť na verejnosti nelegálna. Hierta mal za to, že táto legislatíva podnecovala triedny boj, lebo policajti vždy chytili len chudobných opilcov. Hierta argumentoval, že opilstvo by malo byť legálne, ak konzument neohrozuje niekoho život alebo majetok. Hiertova politická kariéra mala za cieľ vštiepiť tento libertariánsky princíp do nových sfér. Veril v úplnú slobodu slova, všeobecné volebné právo a v rovnaké práva pre ženy. Jeho základná myšlienka bola, že žiadna skupina by nemala mať právo „brať peniaze z vrecák ostatných ľudí“, a vždy sa pokúšal krotiť vládne výdavky. Podľa neho by mal mať každý jednotlivec slobodu podnikať a obchodovať bez zbytočných bariér.

Citát o neťahaní peňazí z vrecák ľudí sa často spomínal v liberálnych kruhoch. Chydenius mal podobné vyjadrenie: nikto by nemal mať právo stáť na pleciach iných. Išlo o sumarizáciu základnej liberálnej myšlienky: rovnosť pred zákonom – vláda nemôže určovať víťazov a porazených. Všetky výsady, ktoré niektorým garantovali alebo zakazovali postavenie, či obchodovanie, by mali byť zrušené. Každý by mal mať rovnaké práva a s každým by malo byť zaobchádzané rovnako. Tieto myšlienky zároveň stanovujú prirodzený limit vládnym zásahom. Čokoľvek, čo je v prospech skupiny na úkor ostatných, musí byť odmietnuté. Vláda by mala naopak poskytovať verejné statky, ktoré sú v prospech celej spoločnosti. Napr. právo a poriadok – s tým každý súhlasil. Väčšina liberálov takisto podporovala vládou poskytované základné vzdelávanie, s argumentom, že ide o niečo, čo je v prospech celej spoločnosti. Čiastočné rozvíjanie infraštruktúry bolo zahrnuté tiež. Niektorí liberáli (nie však Hiertovi radikálni liberáli) podporovali vládou financovaný železničný systém. Ale aj tí, ktorí štátne železnice podporovali s argumentom, že ide o služby na prospech celej krajine, zastávali názor súkromných investícií do lokálnych tratí, z ktorých mali profitovať konkrétne mestá či regióny.

Hiertov liberalizmus bol založený na prirodzených zákonoch, ktoré presadzoval aj John Locke, ako aj na myšlienkach Francúzskej a Americkej revolúcie, ale Hierta svoj prístup často kombinoval s argumentmi utilitaristov od  Jeremyho Benthama a klasických ekonómov. Autori, ktorí kombinovali tieto dve tradície, ako Frédéric Bastiat, Richard Cobden a John Bright z Manchester School, boli spolu s Hiertom obzvlášť populárni, a Hierta zahrnul ich myšlienky aj do svojich novín Aftonbladet. Švédsky liberalizmus je charakteristický v tom, že v sebe mieša rôzne tradície a idey, namiesto toho, aby sledoval len jeden názorový smer. (Niektorí tvrdia, že ide vlastne o charakteristiku švédskej mentality.)

Švédska rôznorodosť bola svojim spôsobom „harmonickým liberalizmom“ pre ktorý bol konflikt medzi jednotlivými skupinami ilúziou. Všetky skupiny a triedy spoločnosti mohli spoločne napredovať, privilégiá však musia byť odstránené, aby bolo ľuďom umožnené živiť sa a zarábať vzájomným súžitím na voľnom trhu. Toto bola politická verzia osvieteneckej idey progresu za pomoci klasickej ekonómie. Keď Adam Smith vysvetlil, že cena mäsa nezávisí od láskavosti mäsiara, ale od jeho vlastného záujmu, nejednalo sa len o ekonomické stanovisko; bol to svetonázor, odkaz, že mäsiar nie je môj nepriateľ. Pri dobrovoľnom obchode by nikto neobchodoval, ak by obe strany obchodu neočakávali profit. Spoločne môžeme napredovať a zlepšiť svet.

Švédski liberáli videli v týchto ideách návod na riešenie sociálnych problémov. Zastaralé záchranné siete cechov poskytovali pomoc len malej skupine ľudí. Po ich zrušení chceli liberáli vidieť svojpomocné spoločenstvá, v ktorých si robotníci a rodiny dobrovoľne organizujú vzdelávanie, sporenie prostriedkov pre chorých, nezamestnaných, a penzijné fondy. Nejednalo by sa len o materiálnu pomoc ľuďom, ale zároveň by sa posilnila uvedomelosť a zmysel pre zodpovednosť za svoje vlastné záležitosti.

Iným opozičným novinám sa mohli vyhrážať alebo ich odkúpiť za účelom umlčania, avšak vláda chápala, že  Aftonbladet je niečo iné – potenciálny líder opozície, ktorá bola ešte nedávno rozdrobená. Farmári a obchodníci v parlamente medzitým používali argumenty z novín Aftonbladet na podporu reformy. Napokon, v roku 1835, vláda použila staré zákony ešte z poslednej vojny a noviny zrušila. Avšak vďaka niektorým jednotlivcom sa Hiertovi podarilo vybaviť povolenie na založenie nových novín, a keďAftonbladet skončil, Hierta jednoducho založil “Nový Aftonbladet”. Keď aj ten zakázali, Hierta založil „Novší Aftonbladet“. A potom nasledovali „Štvrtý Aftonbladet“, piaty, šiesty a tak ďalej.

Toto divadlo bolo pre Aftonbladet obrovskou reklamou a Hierta sa pre mnohých stal celebritou a hrdinom. Zarytí konzervatívci vraveli, že jediný spôsob ako poraziť Hiertu, je tvrdo zasiahnuť, zakázať všetky jeho noviny, ale vláda sa to vo svetle Hiertovej popularity neodvážila urobiť. Po viac než troch rokoch hrania sa na mačky a myš Hierta pohrozil, že vydá ďalšie noviny, ak tie súčasné opäť zakážu. Vláda pre obavy z násilných reakcií verejnosti, v tichosti a bez rozhodnutia parlamentu,  starý zákon zrušila. Sloboda tlače bola obnovená a každý videl, že vláda sa dá poraziť.

Hnutie

Sila opozície rástla postupne čoraz viac. Mala podporu známych básnikov a autorov ako C. J. L. Almqvist, ktorý do  Aftonbladetu prispieval ostrými liberálnymi článkami; Fredrika Bremerová, ktorá Ježiša popísala ako prvého liberála, lebo bol za práva jednotlivca; a  E. G. Geijer, najslávnejší konzervatívec, ktorý v roku 1838 opustil svojich kamarátov, a hľadel na moderný svet plný obchodu, industrializácie a otvorenej diskusie ako na zázrak, ktorý sa pomocou demokracie a slobodného trhu dá priniesť všetkým. Autori ako Bremerová a Geijer vpísali švédskemu liberalizmu náboženské hodnoty. Naproti tomu, ľudia ako Hierta boli ateisti, ktorí sa až tak nezastávali náboženskej slobody, keďže náboženstvo pokladali najmä za poveru. Ďalšia generácia liberálov videla slobodu náboženstva ako súčasť najdôležitejších reforiem. 

Libertariánske názory mali medzi farmármi v parlamente silné zastúpenie. V zápase za viac demokracie, majetkovo-pozemkových práv a voľného obchodu, sa prirodzene stavali na stranu liberálov. Väčšina farmárskeho stavu bola oponentmi obviňovaná, že sa viac venuje ekonómii teoretického liberalizmu, než praktickej politike. 

V obchodníckom stave to bolo rôzne. Na jednej strane bola nová generácia obchodníkov, ktorí chceli viac ekonomickej slobody a konfrontovali starú gardu, ktorá sa zasadzovala za ochranu obchodných záujmov pred konkurenciou. Postupom času nová skupina rástla, kým neovládla celý stav. 

Aristokrati a duchovní pravidelne odmietali návrhy za liberalizáciu a hlasovania medzi stavmi často končievali v pomere dva ku dvom – blokujúc reformy. Avšak medzi aristokratmi sa schyľovalo k zmene pomerov. Skupina „umiernených liberálov“ získala viac vplyvu, keď sa mienka v krajine posunula po tom, čo Švédi videli pozitívne výsledky industrializácie v iných krajinách. Až napokon, pomaly, ale isto, prišlo k sformovaniu liberálnej väčšiny za účelom eliminácie obchodných prekážok, ktoré by umožnili vznik nových odvetví.

Umiernení liberáli - tzv. „šedí“ - sa stali ešte vplyvnejšími po roku 1848. Francúzska revolúcia vystrašila kráľa Oskara I. aj aristokraciu. Pomohla im pochopiť, že problém s rozvojom krajiny je naliehavý, a je treba niečo urobiť, aby sa predišlo revolúcii aj vo Švédsku. Za každú cenu sa však snažili vyhnúť poctivým laissez-faire riešeniam a tiež novo vznikajúcemu socializmu. Vládnuca trieda našla svoje riešenie v umiernených liberáloch, ktorí neodmietali kráľa a podporovali liberalizáciu a modernizáciu krajiny za pomoci reforiem, nie revolúcie. V roku 1848 bol ich najsľubnejší poslanec parlamentu, mladý  Johan August Gripenstedt, menovaný tzv. ministrom bez kresla ("Ministre sans portefeuille").

Tento aristokratický poručík si stále obliekal čierny kabát a bielu šatku. Gripenstedt bol principiálny, keď išlo o ciele, ale oportunistický, keď išlo o prostriedky. Bol vo Francúzsku, kde objavil Bastiatove myšlienky, ktoré ovplyvnili jeho boj za slobodný obchod a trh. Bol hlboko ponorený do tradícií harmonického liberalizmu a veril v široké liberálne agendy, ako emancipácia žien, náboženská sloboda, demokratickejší parlament. Bol však aj taktik. Keď sa klíma posunula viac na konzervatívnu stranu, netlačil svoje idey proti múru a verejne neprotestoval, keď boli jeho liberálni kamaráti nútení opustiť vládu.

Gripenstedt čakal na svoju príležitosť. Bol to skúsený politik, ktorý vedel budovať spojenectvá a vysporiadať sa s ťažkými situáciami. Stal sa  nenahraditeľným pre vládu aj kráľa, a ako postupne sila liberálov rástla, pre establišment bolo stále viac dôležitejšie mať vo vláde silného liberálneho politika. Navyše, kráľ obľuboval Gripenstedtov návrh za vládou kontrolovaný železničný systém, s čím mnoho liberálov nesúhlasilo. V roku 1856 nový kráľ Karol XV. menoval Gripenstedta ministrom financií.

Liberáli pracovali na dvoch frontoch. Vo vláde sa Gripenstedt snažil pretlačiť reformy, akonáhle vycítil šancu. Taktiež oponoval kráľovi, presadzoval svoje názory a maril kráľove plány na zahraničné vojenské dobrodružstvá v zahraničí. Čím silnejší bol Gripenstedtov vplyv, tým viac si mohol dovoliť riskovať. Mal silnú podporu obľúbených novín Handelstidningen z Göteborgu, pod vedením S. A. Hedlunda. Zároveň rástli mimovládne tlaky Hiertu a radikálnejších liberálov na Gripenstedta a vládu, aby presadili širšie reformy a kritizovali ich za to, že liberalizáciu nedoťahujú do konca. To dodalo Gripenstedtovi viac priestoru na manévrovanie, lebo mohol použiť hrozbu z vonka ako argument proti kráľovi a konzervatívnejším silám vo vláde. Mierne reformy viedli k zlepšeniu ekonomickej situácie a nárastu pracovných miest, čo viedlo k ich všeobecnej akceptácii. Čoskoro sa vo vláde objavil umiernený liberál Louise de Geer ako premiér. Louise de Geer a Gripenstedt spolu presadili viacero dramatických zmien vo švédskej politike, vďaka ich skúsenostiam a vonkajším tlakom.

Vôbec nebudeme preháňať, ak povieme, že Švédsko zažilo medzi rokmi 1840 a 1865 nenásilnú liberálnu revolúciu. Systém cechov bol zrušený, každý mohol začať podnikať a slobodne sa účastniť trhovej súťaže. Regulácie, ktoré dusili rozvoj drevárskeho a oceliarskeho odvetvia boli odstránené. Švédsko malo od roku 1848 zákon o akciových spoločnostiach. Bankovníctvo bolo povolené a úrokové sadzby deregulované. Povolila sa aj imigrácia a emigrácia (a vyše milión Švédov čoskoro emigrovalo do USA). Zastaralé školstvo, ktoré malo za úlohu produkovať kňazov alebo služobníkov pre elitu, bolo nahradené praktickým vzdelávaním pre každého. Sloboda tlače a náboženstva bola dramaticky rozšírená. Ženy získali právo vlastniť a dediť majetky, získať vzdelanie, a robiť kariéru.

Predtým, ako musel Gripenstedt zo zdravotných dôvodov opustiť parlament (pravdepodobne pre maláriu), všetkých uisťoval, že jeho reformy budú trvácne. Potom, čo zástancovia voľného trhu zrušili obchodné prekážky a výrazne znížili clá, Gripenstedt v roku 1865 Švédsku zariadil dohodu o voľnom obchode medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, dohodu, ktorá garantovala každému aktérovi voľný prístup na trh zúčastnených krajín. Obchodné bariéry padali po celej Európe. Gripenstedt bol tiež spoluzodpovedný za zrušenie parlamentarizmu postaveného na štyroch stavoch, a za vytvorenie nového, demokratického parlamentu.

Tieto predpovede sa však ukázali ako chybné a trápne ako snáď ešte nikdy pred tým. Dvesto rokov po tom, čo sa na scéne objavil Chydenius, si Švédsko užívalo status jednej z najbohatších krajín sveta, a moment, keď Gripenstedt odstúpil, bol vlastne presný začiatok tejto ekonomickej transformácie. Reálne príjmy mužských robotníkov narastali zhruba o 25% počas každej dekády medzi rokmi 1860 a 1910, a priemerná dĺžka života vzrástla o 12 rokov. Celkovo sa reálne príjmy počas týchto 50 rokov zvýšili o 170%, čo bol rýchlejší rast, než 110% počas ďalších 50 rokov. Ku koncu 19. storočia tvorili výdavky centrálnej vlády len 6% národného dôchodku.

Liberalizmus Švédsko kompletne zmenil. V spoločnosti, ktorá bola pod prísnou kontrolou, v ktorej boli jednotlivé profesie prísne regulované, kde obchodovanie s inými krajinami bolo v podstate zakázané, sa náhle otvorili priehrada kreativity, ktorá bola po stáročia zadržiavaná. Odteraz bola kreativita odmeňovaná, a nie trestaná. Otvorené trhy s minimom regulácií znamenali, že kapitál mohol voľne prúdiť do najlepších nápadov a firmy mohli pracovníkov slobodne prijímať aj prepúšťať. Staré obchody boli mechanizované a Švédsko mohlo odteraz exportovať do Veľkej Británie a iných krajín to, čo vedelo robiť najlepšie, výmenou za import tovarov, ktoré nedokázalo vyrábať až tak dobre. 

Farmári, ktorí znova nadobudli svoju pôdu, začali investovať do lepšieho a efektívnejšieho poľnohospodárstva. Drevársky priemysel, ktorý už mohol exportovať vlastnú produkciu, sa preorientoval z exportu „zeleného zlata“ na export už spracovaných fošní a guľatín. Deregulované zlievarne vyrábali železo a oceľ z rudy, po ktorej doteraz kráčali celé generácie ľudí. Remeselníci, oslobodení od starého systému cechov, začali súťažiť novými riešeniami, výrobkami, dizajnmi, a nižšími cenami. Produkcia v továrňach bola elektrifikovaná, čo spôsobilo záplavu masovej produkcie výrobkov, ktoré si teraz mohli dovoliť aj chudobní. S povolením bánk a korporácií začal kapitál smerovať k najefektívnejším výrobcom, a Švédi začali investovať do strojov a metód schopných produkovať lepšie výrobky vo väčších množstvách. 

Táto éra laissez-faire bola skvelým podhubím pre kreatívcov a podnikateľov. V tomto prostredí zároveň vzniklo jedno z najkrajších švédskych slov: snilleindustrierna – „dômyselný priemysel“, čo bolo označenie pre podniky založené na šikovných inováciách, alebo podniky schopné masovej produkcie pre export. Akonáhle sa povolilo úverovanie, uzatváranie pracovných kontraktov, prepúšťanie a obchodovanie, bola už cesta od nápadu k nápaditému podnikaniu, a od talentu k dômyselnému priemyslu, veľmi rýchla.

Priemyselné prevádzky v mnohých prípadoch zakladali polyhistori, ktorí boli vynálezcami a priemyselníkmi zároveň. Boli úspešní ako vo vymýšľaní nových vecí, tak v ich výrobe a poskytovaní spotrebiteľom. Lars Magnus Ericsson vynašiel automatickú telefónnu ústredňu a založil firmu  L. M. Ericsson. Sven Wingquist vynašiel samoregulačné guľôčkové ložisko a vytvoril firmu SKF. Alfred Nobel vynašiel dynamit a vyrobil Nitroglycerin AB (neskôr Dyno Nobel), Gustaf Dalén vynašiel blikací mechanizmus pre navigačné majáky a založil firmu AGA. Niektorí podnikatelia speňažili nápady iných ľudí: Axel Wenner-Gren napríklad vybudoval Electrolux tým, že predstavil vysávače a chladničky švédskym domácnostiam.

V tomto období sa Švédsko začalo posúvať do budúcnosti. Prichádzal jeden úspech za druhým. Krajina rástla a stále sa objavovali nové možnosti. Domácnosti sa dočkali tečúcej vody a kanalizácie, a ulice a domy boli vybavené elektrickým osvetlením.

Gripenstedt v roku 1857 vo svojich dvoch dramatických prejavoch vysvetľoval, že vďaka slobodnému trhu, prístupu na zahraničné trhy, a modernej infraštruktúre, sa Švédsko - jedna z najchudobnejších krajín Európy – môže premeniť na jednu z najbohatších krajín. Gripenstedt bol za to vysmievaný svojimi oponentmi, ktorí nazvali jeho prejavy naivnými fantáziami. Ale Gripenstedt sa smial posledný. Ako bolo spomenuté, medzi rokmi 1850 a 1950 sa švédsky národný príjem na hlavu zvýšil osemnásobne, pričom počet obyvateľov sa zdvojnásobil. Dojčenská úmrtnosť klesla z 15% na 2% a priemerná dĺžka života vzrástla o ohromujúcich 28 rokov.

„Každý je dnes liberál“

Liberálne hnutie síce zvíťazilo, ale čoskoro sa stalo obeťou svojho vlastného úspechu. Vjanuári roku 1867, s demokratickým, nestavovským parlamentom, liberalizmus triumfoval.. Lars Johan Hierta, najstarší poslanec parlamentu, predniesol uvítaciu reč, v ktorej oslavoval reformy a varoval poslancov, aby neprichádzali s novými nápadmi ako obrať ľudí o peniaze. Jeden komentátor poznamenal: „Teraz nemáme žiadne strany. Každý je dnes liberál.“

Svojim spôsobom to však pre klasických liberálov predstavovalo problém. Vyzeralo to, akoby dokončili svoju robotu. Koalícia, ktorá reformy presadila, mala zrazu iné záujmy. Dalo sa to pozorovať na nových stranách, ktoré v parlamente vznikli. Ľudia z prostredia starej liberálnej vlády založili Ministerskú stranu za účelom brániť reformy, bez hlbšieho programu. Menšia skupina založila Neoliberálnu stranu, ktorá bola ekonomicky liberálna a chcela rozšíriť svoje princípy do kultúrnej a politickej oblasti, vrátane širších práv žien, dôraznejšiu vládu zákona, a viac demokracie. Dominovala však nová Vidiecka strana zameraná na farmárov, ktorá mala liberálne prvky, presadzovala zníženie daní a viac moci pre ľudí mimo Štokholmského establišmentu.

Liberáli sa  rozdelili medzi všetky tieto strany. Gripenstedt a umiernení liberáli sa pričlenili do Ministerskej strany. Hierta a radikálni liberáli sa na určitý čas pripojili k Neoliberálnej strane a Hedlund s mnohými liberálmi mimo Štokholmu sa pridal k Vidieckej strane. To znamenalo, že všetky strany boli ovplyvnené liberalizmom a stále úradovala liberálna vláda – liberalizmus však už netvoril jeden koherentný celok usilujúci sa o spoločný cieľ.

Keď liberáli a zástancovia trhu na konci 80. rokov 19. storočia prehrali svoju dlhotrvajúcu a dôraznú kampaň proti clám na obilniny, vznikla nová konzervatívna vláda a nové politické alternatívy. Z ekonomického hľadiska, clá až tak veľa neznamenali. Clá neboli upravované o infláciu, takže v reálnych cenách sa rok čo rok zmenšovali,  a klesajúce ceny dopravy tiež viac než vyvážili straty spôsobené clami. Švédske exporty a importy pokračovali v raste každým rokom. Avšak clá mali oveľa vážnejšie politické následky.

Harmonický liberalizmus sa rozpadol, keď jedna skupina ľudí začala brať peniaze z vreciek iných ľudí. Každý mal potom záujem vyskúšať si presadiť vlastné výsady a privilégiá. Ak niekto zastával klasickú pozíciu neutrálneho štátu, začali mu šmátrať v peňaženke ostatní. Jeden komentátor poznamenal: „Po víťazstve protekcionizmu sa parlament začal topiť v návrhoch požadujúcich vládne zásahy tu a tam.“

Liberálne hnutie sa následne začalo meniť. Prirodzená empatia ľudí smerovala k chudobným a k pracujúcim. Keď ich však vláda zradila tým, že im predražila živobytie, museli sa ozvať späť. Zdalo sa, že najlepším riešením bude rozšíriť všeobecné volebné právo, keďže ľudia si želali slobodnú ekonomiku, no návrh v parlamente zvolenom bez všeobecného volebného práva neprešiel. Niektorí liberáli však rozmýšľali inak: keďže vláda podporovala producentov clami, nastal čas protiútoku zo strany spotrebiteľov. Preto niektorí začali uvažovať o importe Bismarkovho štátu sociálneho zabezpečenia – tak vznikli „sociálni liberáli“.

V tom istom období sa po 20 rokoch kómy zrodila konzervatívna alternatíva v modernejšej verzii, podporujúca biznis a ochranu vo forme ciel. Kým kedysi sa hovorilo, že rozvoj dokáže zastaviť len silná a aktívna vláda, teraz sa začalo hovoriť, že práve taká vláda dokáže rozvoj zabezpečiť.

Čo urobili sociálni demokrati

Najsilnejším novým zoskupením sa však stali socialisti, no je zaujímavé, že toto zoskupenie bolo postavené na platforme voľného trhu. Sociálno-demokratická strana bola založená v roku 1889 a jedno z jej hesiel bolo „Stop nenásytným clám!“. Strana vytýkala, že elita prostredníctvom vlády ničí sociálnu rovnosť tým, že pomáha firmám a farmárom a robotnícka vrstva by sa nemala uspokojiť len s čakaním na plody ekonomického rastu. Robotníci by tiež mali od vlády požadovať výhody.

Rôzne záujmy rôznych skupín v konečnom dôsledku udržali liberálny systém pri živote. Konzervatívci a sociálni liberáli bojovali za súkromné vlastníctvo a fiškálnu disciplínu, a spolupodieľali sa na záchrane Švédska pred socializmom. Keď sociálni demokrati v roku 1932 získali moc, veľmi rýchlo sa vzdali svojich plánov na zoštátnenie súkromných podnikov. Ich vedenie sa domnievalo, že rast produktivity bol kľúčový pre financovanie reformných programov a sami boli udivení schopnosťami liberálnej ekonomiky. Boli tiež silno ovplyvnení generáciou nezávislých liberálnych ekonómov ako Gustaf Cassel a Eli Heckscher, ktorí uznávali Andersa Chydeniusa. Je celkom zaujímavé, že niekoľko prominentných sociálnych demokratov, sa radilo medzi najkonzistentnejších ekonomických liberálov a zástancov voľného trhu v celom Švédsku.

Švédsko sa na rozdiel od iných krajín stále nechcelo vzdať voľného obchodu, ktorý bol dôležitý pre malú ekonomiku závislú od importu a exportu zároveň. Sociálni demokrati ani odbory sa nesnažili zabrániť prirodzenému odchodu starých odvetví ako poľnohospodárstvo, preprava a odevníctvo, ak to malo znamenať vytvorenie nových pracovných miest inde. Uspokojili sa s presadzovaním opatrnejšej politiky, zachovali voľný trh, ktorý tvoril bohatstvo, nechali voľný priebeh procesu kreatívnej deštrukcie, a až následne distribuovali (rastúce) bohatstvo. Vedeli, že ak sa z nich stane strana triedneho boja, moc vo Švédsku stratia. Namiesto toho vytvorili systém sociálneho zabezpečenia s dôchodkami, nemocenskými dávkami, materskou dovolenkou, a nezamestnaneckými dávkami, ktorého najväčšími príjemcami boli ľudia s vyššími príjmami. Výška väčšiny dávok totiž závisela od výšky príspevkov platených do systému, takže bohatá stredná vrstva mala záujem tento systém zachovať.

Prijali sa regulácie, ktoré nahrávali veľkým firmám – napríklad sa zaviedli pravidlá pre pracovný trh a výnimky z týchto pravidiel si mohli firmy uplatniť len vtedy, ak s nimi súhlasili aj odbory, čo sa aj často dialo, ak sa jednalo o najväčšie firmy zamerané na export. Vďaka kolektívnym vyjednávaniam, došlo k vyrovnávaniu miezd medzi veľkými modernými exportnými firmami a menšími menej produktívnymi firmami, čo presunulo relatívne bremeno viac na malé firmy. Zvyšovanie daní sa orientovalo najmä na spotrebu (regresívne zdaňovanie), čo minimalizovalo negatívny vplyv na produkciu.

Všetko teda začalo opatrne. V roku 1950 bolo Švédsko jednou z najbohatších krajín na svete. Celkové daňové zaťaženie stále predstavovalo len 19% HDP – menej než v USA a v iných európskych krajinách. Do roku 1965 toto zaťaženie nepresiahlo 30% HDP. Švédsko bolo otvorenou ekonomikou s malou vládou, čo prinieslo úžasné výsledky, a to aj s pomocou histórie, keďže krajina sa vyhla obom svetovým vojnám.

Ekonóm Johan Myhrman vo svojej knihe “História ekonomických politík vo Švédsku” tvrdí, že napriek bujneniu štátnej aparatúry, tieto politiky pokračovali:

V tomto období (1950-70) malo Švédsko liberálnu obchodnú politiku, konkrétne nízke clá a zhovievavý prístup k podnikaniu, a to napríklad v oblasti daňovej politiky, ktorá povoľovala veľmi štedré odpočítateľné položky pre investície.

Áno, Švédsko má dnes inú reputáciu. Ale zmena prišla až neskôr. V 70-tych rokoch, keď bola štátna kasa plná peňazí od veľkých firiem a hlavy plné nápadov inšpirovaných západným svetom, ktorý sa posúval doľava, začali sociálni demokrati rozširovať sociálne programy a regulovať trh práce. Verejné výdavky sa medzi rokmi 1960 a 1980 zdvojnásobili, keď narástli z 31% na 60% HDP, čo sprevádzalo aj zvyšovanie daní.

Sociálni demokrati chvíľu mohli cestovať po svete a rozprávať o tom, ako sa im podarilo mať aj silný štát aj vysoké príjmy zároveň – ale len chvíľu, lebo toto bol zároveň moment, keď sa celý model začal rozpadávať. Priemerné tempo rastu sa znížilo o polovicu na 2% v 70. rokoch, pokleslo aj v 80. rokoch, a to sme ešte pred veľkou krízou v 90. rokoch. Mena musela byť devalvovaná 5-krát (spolu o 45%), aby si priemysel zachoval konkurencieschopnosť. V roku 1990, rok pred vážnou ekonomickou krízou vo Švédsku, sa počet pracovných miest v súkromnom sektore prepadol na úroveň roku 1950, no verejný sektor sa v tom istom období rozšíril o viac než 1 milión zamestnancov.

Zatiaľ čo vedomostná ekonomika a ekonomika služieb si vyžadovala najmä investície do ľudského kapitálu, vysoké dane z príjmu odrádzali ľudí investovať do svojho vzdelania a zručností. Štedré sociálne dávky pre ľudí bez práce nahlodávali pracovnú etiku a krajina, ktorá má jednu z najzdravších populácií na svete, sa zaradila medzi krajiny, v ktorých sú ľudia „práceneschopní“ najčastejšie.

Spojenectvo medzi silným štátom, veľkým biznisom a odbormi urobilo Švédsko menej flexibilné. Vo významných priemyselných odvetviach sa naďalej investovalo, ale len tam, kde sa nevyžadovalo veľa inovácií. Po tejto zmene sa systém dostal do ťažkostí, pričom nedostatok malých a stredných podnikov znamenal vážny problém. Podniky, ktoré už existovali, nerástli, aj vďaka vyšším rizikám a nákladom regulácií, ktoré bránili prepúšťaniu pracovníkov.

Najvýznamnejšie švédske firmy sú stále tie, ktoré vznikli počas laissez-faire obdobia pred prvou svetovou vojnou. V roku 2000, len jedna z 50 najväčších firiem vznikla po roku 1970, zatiaľ čo služby, ako vzdelávanie a zdravotná starostlivosť, ktoré sa mohli stať ťahúňom súkromného sektora, boli monopolizované a financované vládou.

Kým v USA medzi rokmi 1975 a 2000, narástol príjem na hlavu o 72% a v západnej Európe o 64%, švédsky príjem narástol len o 43%. V roku 1970 bolo Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD v kategórii príjem na hlavu. Do roku 2000 spadlo Švédsko na 14. miesto.

Sociálno-demokratický minister financií Bosse Ringholm to v roku 2002 vysvetľoval takto:

Ak by malo Švédsko rovnaké tempo rastu ako priemer OECD od roku 1970, naše bohatstvo by výrazne vzrástlo, pričom by išlo o ekvivalent nárastu príjmov domácnosti o 20 000 SEK [2 700 USD] mesačne.

Epilóg

Neboli to socialistické politiky, ktoré priviedli Švédsko medzi najbohatšie krajiny sveta. Švédsko bohatlo v období, keď malo jednu z najotvorenejších a najslobodnejších ekonomík sveta, dane malo nižšie než v USA, a vo väčšine západných krajín. Sociálni demokrati väčšinu týchto protrhových politík nemenili až do 70. rokov 20. storočia, keď prišli k záveru, že kvalitné švédske ekonomické základy - ako nevídané bohatstvo, silná pracovná etika, vzdelaná pracovná sila, prvotriedny exportný priemysel a relatívne fungujúca byrokracia - sú tak spoľahlivé, že si na nich vláda môže dovoliť postaviť štedrý sociálny štát pomocou vyšších daní a vyšších výdavkov.

Lenže nemohla. Teda nie zadarmo. Sociálny štát začal totiž nahlodávať základy, ktoré držali celý model pohromade. A zo štvrtej najbohatšej krajiny sa behom troch dekád stala 14. najbohatšia krajina.

Pomery v tejto malej nordickej krajine sa odvtedy trochu zlepšili. V 90. rokoch sa vo Švédsku presadili ďalšie dôležité reformy, v reakcii na pomalé tempo rastu a ťažkú krízu v bankovom sektore. Sociálni demokrati a stredo-pravé strany sa zasadili o zníženie hraničných daňových sadzieb; došlo k deregulácii v sektore financií, energetiky, telekomunikácií a médií; centrálna banka získala nezávislosť; dôchodkový systém bol čiastočne zreformovaný osobnými dôchodkovými účtami; súkromný kapitál sa dostal do sektora zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o starších; a zaviedol sa tiež systém poukážok na vzdelávanie. Za posledných niekoľko rokov švédska vláda výrazne znížila dane z 52% na 44% HDP a zrušila dane z darovania, dedičstva, bohatstva a bývania.

Švédsko znova oživilo svoje exporty, vytvorilo nové pracovné miesta v súkromnom sektore, a zažilo lepší ekonomický rozvoj, než iné kúty Európy. Švédsko zvláda zápas s finančnou krízou oveľa lepšie než väčšina iných krajín a verejný dlh je na úrovni 30% HDP. Ale to je už iný príbeh – aj keď nie celkom, lebo súčasná švédska liberalizácia a jej obhajcovia boli často inšpirovaní históriou švédskeho individualizmu, reformami spred 150tich rokov, a nevídanou prosperitou, ktorá bola toho dôsledkom. Socha Larsa Johana Hiertu bola vztýčená v centre Štokholmu a sociálno-demokratický hovorca parlamentu prehlásil Andersa Chydeniusa za jedného z najväčších priekopníkov švédskeho parlamentarizmu. V kancelárii (už bývalého, pozn. prekladateľa) ministra financií Andersa Borga visí na stene portrét Gripenstedta a Chydeniusa, ktorí sú podľa slov Borga otcovia švédskej prosperity.

Ak bude Švédsko pokračovať v liberalizácii, posunie sa „späť do budúcnosti“. Táto budúcnosť a tento odkaz je švédskou lekciou pre celý svet.

Anders Chydenius pred skoro 250 rokmi vo svojej víťaznej eseji, ktorá odštartovala švédsky liberalizmus, napísal: „To, čo sa dnes zatracuje, budúce pokolenia zodvihnú, a to, čo sa dnes nazýva trúfalosťou, bude uznávané v mene pravdy. 

Johan Norberg