Mafiánom od Uralu sa zapáčilo najmä v pobaltských republikách, lukratívnym postom bol tiež Leningrad, ale obľúbili si aj Odesu pri Čiernom mori. Sovietska mafia mala globálny, nadregionálny charakter. Na území ZSSR pre ňu prakticky neexistovali nijaké hranice a obmedzenia. A pritom obyčajný človek sa bez priepustky miestneho sovietu nemohol pozrieť ani do susedného sela.
Skrýša v nemocnici
K prioritným úlohám krstných otcov patrila ochrana členov svojich klanov pred trestným stíhaním. Komu milícia zatvorila priveľa členov gangu, okamžite strácal v podsvetí prestíž. Ale na druhej strane krstní otcovia vedeli svojich ľudí kruto trestať. Kto porušil odveké zlodejské zákony alebo siahol na kasu klanu, ocitol sa pred mafiánskym súdom.
Nemilosrdný trest krstných otcov stihol aj Váňu Ľuberského, Cigána, ktorý vo svojich 24 rokoch ovládal priamo v Moskve a na jej okolí niekoľko gangsterských bánd. Šéfom ostatných mafiánskych klanov sa nepozdávalo, že Ľuberský sa ulakomil na veľký zisk a prestal myslieť na potreby iných klanov. Dokaličili ho pred domom milenky a stratil toľko krvi, že kým prišla záchranka, vykrvácal.
Mafia sa v Sovietskom zväze opierala aj o spoluprácu s váženými ľuďmi, o ktorých by to nikto nepredpokladal. Do tejto zvláštnej skupiny patril Robert Chuntua, kandidát lekárskych vied, primár chirurgie v slávnej nemocnici číslo 51. Slávnej preto, lebo sa tu liečila iba komunistická verchuška. Do najvyššej sovietskej spoločnosti sa dostal vďaka manželstvu s národnou umelkyňou Galinou Kalininovou, sólistkou Veľkého divadla v Moskve. Keď sa po hlavnom meste rozchýrilo, že súdruh primár patrí k obľúbencom vládcu Kremľa Leonida Brežneva, ministra vnútra i moskovského starostu, stal sa doslova postrachom lekárskych kruhov. Bez zábran likvidoval lekárov, v ktorých videl konkurenciu, posielal ich do najzapadnutejších nemocníc, hoci to boli špičkoví odborníci. Všemohúci primár so silným straníckym zázemím sa tiež dal do služieb mafie. Na svojom oddelení ukrýval nebezpečného zločinca Tengiza Chucišviliho, ktorého hľadala milícia po celej krajine za obchodovanie s drogami. Do svojej opatery zobral aj umierajúceho bosa celej sovietskej mafie Valeriána Kučuloriju. Jeho izbu zariadil najmodernejšími prístrojmi, aké sa používali len pri liečení najprominentnejších pacientov.
Stranícki tútori
Všetci vychýrení gangstri mali svojich tútorov na najvyšších straníckych a štátnych úradoch. Zatkli nebezpečného banditu a do Moskvy okamžite priletel z opačného konca krajiny Hrdina ZSSR, aby sa vyšetrovateľom osobne zaručil za mafiána ako za čestného a bezúhonného človeka. O pol hodiny bol mafián na slobode a milícia sa už nikdy viac o jeho činnosť nezaujímala.
Alebo je tu prípad gangstra druhej triedy známeho pod prezývkou Tajvanec, ktorého milícia zatkla pre akýsi banálny priestupok. Ratovať pred zákonom ho prišiel populárny spevák, ktorý bol zadobre s najvyššími predstaviteľmi strany a vlády.
Ruskí publicisti Dmitrij Lichanov a Vadim Belych systém previazanosti mafie so štátnou mocou vidia takto: „Keďže mafiáni majú pomerne veľký kapitál a vplyvné styky, púšťajú sa do machinácií, pri ktorých zdanlivo nemôžu prehrať. Šikovne rozoštvávajú orgány vnútra a prokuratúry, milíciu a súdy. Sú schopní skompromitovať mimoriadne horlivých kriminalistov a vyšetrovateľov. Skôr sa však usilujú podplatiť ich alebo vydierať, na čo využívajú blízkych príbuzných a priateľov. Úspešne umiestňujú svojich ľudí v štátnych a straníckych orgánoch.“
Došlo to až tak ďaleko, že keď zatkli pre styky s mafiou a pre špekulácie s autami primára Roberta Chuntuu, päť poslancov Najvyššieho sovietu ZSSR neváhalo interpelovať v jeho prospech.
Brežnevova éra mimoriadne priala šíreniu korupcie. Po odhalení mohutných tokov korupčných rubľov, dolárov, mariek spáchal samovraždu prvý námestník šéfa KGB Semion Cvigun. Generál tajnej polície si prestrelil hlavu po návšteve hlavného ideológa Brežnevovej vlády Michaila Suslova. Ako o niekoľko rokov vysvitlo, generál prišiel informovať sivú eminenciu Kremľa o obrovskej korupcii, do ktorej bola zapletená aj blízka rodina Leonida Brežneva. Svoju informáciu nedokončil, tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR generála vyhodil na ulicu ako malého usmrkanca. Ten okamžite pochopil svoj omyl a prehnal si hlavou guľku.
„Ľudia videli, alebo aspoň tušili, že stranícka nomenklatúra buduje socializmus výlučne pre seba. Kupuje potraviny v špeciálnych obchodoch – rozdeľovniach, lieči sa, ba aj deti privádza na svet v špeciálnych nemocniciach vybavených prístrojmi a liekmi, o akých sa sovietskym občanom ani nesnívalo... To všetko napokon viedlo k tomu, čo nastalo. Krajinu zaplavila nevídaná, neslýchaná vlna úplatkárstva a demoralizácie,“ vysvetľuje hlavné príčiny bujnenia korupcie dvojica ruských publicistov analyzujúca dejiny mafie v Sovietskom zväze.
Kšeftárka so zlatom
Prvým generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa dal do boja s korupciou, bol Brežnevov nástupca Jurij Andropov. Bývalý šéf KGB sa od prvých dní vládnutia pustil do boja s korupciou aj v radoch najvyššej straníckej nomenklatúry. Ako prví padli minister vnútra Nikolaj Ščelokov a jeho blízky spolupracovník generál Kalinin.
Andropov vedel i to, že korupcia prekvitala aj v rodine jeho predchodcu. Brežnevova dcéra Galina bola na príjímanie úplatkov ako stvorená. Azda i preto sa stala najnenávidenejšou persónou celého brežnevovského klanu. Keď sa Galina vydávala za radového milicionára Jurija Čurbanova, otec jej daroval auto Škoda 1 000. Mladomanželom sa však nepáčilo, ešte v ten istý deň ho dali do autobazára. Manželstvo s Galinou Brežnevovou sa nenápadnému milicionárovi vyplatilo – dotiahol to až do hodnosti generálplukovníka milície.
Keď sa Čurbanov dal na pijatiku, Galina si našla milenca s pochybnou povesťou. Cigána Borisa Buriaca. V jeho byte sa schádzali kriminálnici a mafiáni, aby tu aj s Galinou robili kšefty so zlatom a s briliantmi. Brežnevova dcéra využívala informácie od otca pri obchodovaní so zlatom a šperkmi. Neraz nakúpila šperky za státisíce rubľov, aby ich po zvýšení ceny zlata predala trikrát drahšie. Keď milícia zatkla pre kšeftovanie riaditeľa štátneho obchodu Jurija Sokolova a súd mu vymeral trest smrti zastrelením, chcel sa vykúpiť tým, že porozpráva o kšeftoch Galiny Brežnevovej a vysokých funkcionárov strany. Samozrejme, vyšetrovateľ z KGB o takéto informácie nemal záujem.
Po zatknutí Sokolova, blízkeho priateľa Brežnevovej dcéry, spáchala samovraždu jej kamarátka Svetlana Ščelokovová, manželka exministra vnútra. Po rozpade ZSSR vyšlo najavo, že vo veľkom kšeftovala s Galinou so zlatom. Ich obchodnými partnermi boli moskovskí mafiáni.
Milióny pre Brežneva
Rajom pre mafiánske klany bol Uzbekistan. Panovalo tu otrokárstvo v pravom zmysle slova. Stranícki papaláši bohatli na bavlnených plantážach, na ktorých hrdlačili tisícky analfabetov. Po skončení éry sovietskeho komunizmu sa ukázalo, že miestni mafiáni a vládni úradníci nahonobili na plantážach miliardy rubľov. Stranícky bos Šaraf Rašidov dokázal zatvoriť úplatkami oči aj samotnému Brežnevovi. Mohol si to dovoliť, veď bol kandidátom politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Dnes už niet pochýb, že na miliardových obchodoch s bavlnou profitovala aj Brežnevova família. Nezodpovedanou ostáva už iba otázka, koľko miliónov rubľov na bavlne Brežnevov klan zarobil. Československí topkomunisti Husák, Jakeš, Biľak sa mali čomu učiť od svojho tútora.
Ak kradnúť, tak kradnúť, nebrať ohľad na nikoho. Toto heslo vyznávali mafiáni aj súdruhovia vo vysokých funkciách. Na ich chamtivosť doplatil podľa tajného vyšetrovacieho spisu i československý prezident Gustáv Husák.
Na hodinky za štyritisíc rubľov (vo vtedajšom kurze 40 000 korún československých) určené Gustávovi Husákovi sa ulakomil generál Viktor Kalinin, náčelník Hospodárskej správy Ministerstva vnútra ZSSR. Zlaté švajčiarske hodinky so zlatou retiazkou značky Nappaco mal podľa sfalšovanej zápisnice dostať v novembri 1980 československý prezident ako dar Ministerstva vnútra ZSSR. Neputovali však na Pražský hrad, ale na ruku ministra vnútra Ščelokova. Bol to Brežnevov človek, a tak sa nebál nikoho. Až do chvíle, kým sa moci neujal Jurij Andropov. Zlaté časy sa pre všemocného ministra nadobro skončili. Aby sa za svoje mafiánske machinácie nedostal na dlhé roky do pracovného tábora, prestrelil si hlavu poľovníckou karabínou.
Počas zbierania podkladov na napísanie týchto riadkov som si chcel overiť niektoré údaje u môjho známeho Váňu Telepakova žijúceho v Tule. Na otázku, ako to dnes vyzerá s mafiou v Rusku, mi dal stručnú odpoveď: „Mafia v živote našej spoločnosti bola už za čias Lenina, je tu a stále bude. S tým sa jednoducho nedá nič robiť. Akurát sa s tým môžeme zmieriť. Teraz je napríklad na vrchole moci klan Slnečné bratstvo, ktoré má v niektorých sférach života v našej spoločnosti väčší vplyv než Putin...“
Šéfovia Kremľa trvali na tom, že v krajine sa má žiť podľa 21 bodov morálneho kódexu budovateľa komunizmu. Lenže mafia nastavila iné pravidlá. Nerešpektovať ich sa v Sovietskom zväze neodvážil nikto.
Krstní otcovia zločineckých klanov zarábali na všetkom. Na drogách, vykrádaní bytov, krádežiach áut, prostitúcii. Aj na falošných kartároch. Bola to dobre organizovaná skupina, ktorá vyhľadávala obete v radoch najbohatších ľudí. Aby sa falošní hráči nedostali do rúk milície, počas hry na stole nesmeli byť ruble, ktoré by v prípade policajnej razie hráčov usvedčili, že ide o hazardnú hru a nie nevinnú zábavku na krátenie dlhej chvíle. Kto prehral, vystavil potvrdenku o dlžnej sume. Na splatenie dlhu dostal niekoľko dní. Keď termín vypršal, ohlásili sa mu priekupníci kšeftujúci s dlhmi. Falošnému hráčovi vymôžu dlh, to je isté, akože ráno sa na oblohe objaví slnko, ale šéf miestnej mafie za túto službu zinkasoval polovicu výhry.
Drogy z Afganistanu
Sovietsky zväz bol krajinou, ktorá sa tvárila, že problém narkotík sa jej absolútne netýka. Komunistická verchuška bola ochotná priznať iba problémy krajiny s alkoholom. Lenže tovarišči krstní otcovia drogy milovali ako predmet najvýnosnejšieho obchodu. Pod vrcholkami Pamíru, pod Pik Lenina, v každom sele vedeli, že päť minút strachu pri predávaní narkotík zabezpečí rok bezstarostného života. Stačila na to jedna tajná vychádzka do susedného Afganistanu.
K heroínu tam prichádzali prakticky zadarmo. V najbližšej dedine vymenili heroín za obnosené šaty, topánky, na dračku išiel cukor. Výmenný kurz bol pevný – kilo ryže za 80 gramov anaše, čiže heroínu. Ako uvádzajú ruskí publicisti Dmitrij Lichanov a Vadim Belych, do biznisu s drogami na sovietsko-afganskej hranici prezieravo vtiahla mafia mnohých pohraničníkov. Nad pašeráckym gangom mafiána Ekberova držal napríklad ochrannú ruku najvyšší šéf miestneho úradu ministerstva vnútra A. Kakabajev. Vďaka jeho ochrane a prižmúreným očiam jeho podriadených sa menili drogy za sovietsky tovar priamo na hraničnej čiare. Prekladali ich za bieleho dňa z auta do auta bez rizika, že pašerákov pritom niekto vyruší. Keď Ekberov gang zatkli, lebo sa už nevedel vpratať do kože, našli vyše 50 kilogramov surového ópia. A miestny šéf milície mal doma sedem kilogramov ópia vo vreckách na predaj.
Vynaliezavosť pašerákov drog nepoznala hranice. V roku 1986 objavili nepodplatení colníci v kontajneroch s hrozienkami smerujúcimi z Afganistanu do Nemeckej spolkovej republiky 1 200 kilogramov hašiša. Podobné triky dnes používa ukrajinská mafia pašujúca na Slovensko lacné cigarety. Stovky kartónov ukrytých vo vagónoch pod železnou rudou, pašerácky tunel pod slovensko-ukrajinskou hranicou, cigarety ukryté v guľatine alebo splavované po rieke.
Krajina narkomanov
Až po rozpade Sovietskeho zväzu vyšlo najavo, že úrady evidovali vyše 1,5 milióna narkomanov. „Predpokladá sa, že toto číslo treba prinajmenšom zdesaťnásobiť, aby sme sa priblížili k reálnemu obrazu,“ tvrdia ruskí publicisti venujúci sa histórii ruskej mafie.
Na pestovanie rastlín, z ktorých sa v tajných laboratóriách vyrábali narkotiká, sa špecializovali predovšetkým v Strednej Ázii. V Kazachstane, na Kaukaze, v Dnepropetrovsku, v Kujbyševskej oblasti na obrovských lánoch pestovali konope a mak. Divorastúce konope preslávilo Čujskú dolinu v Kazachstane. Omamná bylina s vysokým obsahom narkotických látok bola pre miestnych obyvateľov a najmä mafiánov zdrojom obrovských príjmov. Špeciálne protidrogové jednotky milície sa nasťahovali každé leto do doliny, aby zničili gigantické plantáže konope. Nebolo letnej noci, aby sa v doline neozývala streľba medzi milíciou a priekupníkmi, ktorí neraz boli vyzbrojení lepšie ako vojská ministerstva vnútra. Boj o konope bol bojom o milióny rubľov. Preto mal tú najkrutejšiu podobu.
Obchod s konope z Čujskej doliny zastrešoval kolchoz Rahat, ktorý distribuoval narkotiká po celej krajine Sovietov. Darilo sa mu aj vďaka tomu, že do výroby drog bol finančne zainteresovaný veliteľ miestnej kriminálnej služby ministerstva vnútra Gennadij Buriakov. Hašiš, s ktorým roky kšeftoval, dokonca ukrýval v služobnom trezore.
Aby sa drogovej mafii obmedzila surovinová základňa, prijala sovietska vláda za čias Gorbačova výnos o totálnej likvidácii priemyselných osevov maku. Mafia v Uzbekistane v tej chvíli prišla o 14 miliónov makovíc pripravených na výrobu drog. V Turkménsku milícia obsadila 120 plantáží maku pestovaného na výrobu ópia. Likvidácia gigantických makových plantáží ťažko zasiahla nielen mafiu, ale aj chudobné rodiny roľníkov. Jediná vydarená úroda maku, ktorá skončila v tajnom laboratóriu mafie, zabezpečila rodinu majiteľa plantáže na dlhé roky dopredu. Preto si polia chránili so zbraňou v ruke.
Biznis s láskou
Nemenej výnosným, ale podstatne bezpečnejším biznisom ako drogy bol pre mafiu v ZSSR obchod so ženským telom. Prostitúcii doba mimoriadne priala. Situáciu mafiánov špecializujúcich sa na obchod s láskou uľahčovalo aj to, že v krajine neexistovala mravnostná polícia a miestne oddelenia milície boli na organizátorov prostitúcie prikrátke. Bývalý pracovník Ministerstva vnútra ZSSR JUDr. Vladimir Ďukov podal o prostitúcii zaujímavé svedectvo: „Prostitúcia prenikla aj do pracovnonápravných zariadení. Privilegovaní väzni platia obrovské sumy, aby sa nejaká žena zvonku zahrala na jeho manželku. Prekvitá takzvaná zónová prostitúcia. Veď medzi personálom pracuje vo väzniciach mnoho žien a nejedna si takýmto spôsobom vďačne privyrobí. Taxa je tu od 100 do 200 rubľov za jednu návštevu. Raz sa stalo, že prepustili ženu, ktorá prihorlivo zháňala takýto vedľajší zárobok. Zóna vstúpila do štrajku, ani jeden väzeň nenastúpil do práce.“
Klientmi elitných moskovských prostitútok boli bohatí cudzinci, obchodníci zo Západu, ktorí bývali v hoteloch Inturistu. Najvýkonejšie prostitútky si ročne zarobili až 100-tisíc rubľov. Na porovnanie – pri vtedajšom kurze to bol milión československých korún.
Medzi prostitútkami sa s obdivom i so závisťou rozprával príbeh ich kolegyne z ukrajinskej Odesy, ktorá za jednu noc zarobila ľúbostnou hrou neuveriteľných 70-tisíc dolárov. Francúz na prahu sedemdesiatky bol presvedčený, že sex už k jeho rokom nepatrí, lenže šikovná prostitútka dokázala zázrak a vrátila mu sexuálny apetít. Odmena bola viac ako štedrá. Kňažná lásky však urobila osudnú chybu, o honorár sa odmietla podeliť s mafiou. O pár dní ju našli mŕtvu, po balíku dolárov neostala ani stopa.
Tajné bordely
Kým elitné prostitútky v službách mafie poskytovali v Moskve, Leningrade, Kyjeve, vo Vladivostoku služby v luxusných hoteloch, v stredoázijských republikách ich prichýlili tajné bordely. Moslimská morálka nedovoľovala ponúkať sexuálne služby verejne v reštauráciách, parkoch, na ulici. Výnimkou boli iba turistické centrá ako Taškent, Buchara, Samarkand, ktoré navštevovali tisícky turistov zo Západu. V tajných bordeloch vyplácala mafia prostitútky stravou a oblečením. Všetky valuty a ruble končili v peňaženkách bosov miestnych mafiánskych klanov. Dievčatá, ktoré sa dali v tajných bordeloch do služieb mafie, mali smolu – „pracovný“ pomer nemohli ukončiť výpoveďou. Útek mafiáni trestali smrťou.
K životu v Sovietskom zväze patrila aj ďalšia kategória ľahkých dievčat. Cudzinci si vydržiavali takzvané veľtrhové prostitútky. Na skrytú prostitúciu verbovala mafia učiteľky na školách pre zahraničných študentov, tlmočníčky, atraktívne vysokoškoláčky, recepčné a chyžné interhotelov, čašníčky, sprievodkyne diaľkových rýchlikov. Hoci obchod s láskou mal v republikách Sovietskeho zväzu rozmanitú podobu, jedno mal spoločné. V každom meste boli prostitútky pod kontrolou mafie a veľkú časť príjmov odovzdávali gangsterským klanom.
Malý Kremeľ
Prostitútky, škrupinkárov, hazardné hry i priekupníkov mali pod palcom v Moskve mafiánske klany zo severného Kaukazu. Najmä obávaní Čečeni, ktorí mali v Moskve jednu z najmocnejších gangsterských bánd, aké kedy v ZSSR pôsobili. Moskovskí mafiáni gangstrom z Kaukazu vyčítali, že nedodržiavajú nepísané zlodejské zákony, vraždia hlava-nehlava, sú nesmierne zákerní a ich krutosť nepozná hranice. Čečenov sa báli nielen prostitútky, zlodeji, vykrádači bytov, ale aj všetky moskovské bandy.
Čečenskí mafiáni využívali moskovské prostitútky aj na to, aby od nich dostávali tipy na vykrádanie bytov bohatých Rusov. Deti Arbatu, ako sa moskovské gangy nazývali, mali hlavné mesto podelené na rajóny. Všetci toto delenie rešpektovali, akurát Čečeni chceli mať pod palcom celú Moskvu.
Kľúčovými postavami všetkých klanov a odnoží sovietskej mafie boli držitelia kasy. V zločineckom svete predstavovali taký výrazný post, že v celej krajine ich bolo iba zopár. Šéfoval im Valerian Kučolorija, ktorý býval na Veľkej gruzínskej ulici v Moskve. Na túto adresu smerovali „dane“ z mafiánskych kšeftov z celej krajiny. V jeho dome sa často prijímali rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňovali chod celého štátu. Medzi mafiánmi sa nenadarmo domu krstného otca celej sovietskej mafie vravelo malý Kremeľ.
V časoch pred novembrom 1989 by tieto riadky neboli uzreli svetlo sveta. A keby aj, kto by im uveril? Mafia v Sovietskom zväze? Absurdné!
To, čo sa kedysi zdalo absurdné, nemysliteľné, bolo v policajnom štáte, kde bol každý každým sledovaný, kde nebolo domu, poschodia, ulice bez sliediacich očí a nastražených uší agentov KGB, každodennou súčasťou života. Mafiáni boli zakotvení v sovietskej spoločnosti tak pevne ako komunisti, komsomolci, kolchozníci, agenti tajnej polície. Mafia a organizovaný zločin ovládali celý Sovietsky zväz. A držali ho v rukách pevnejšie ako všemocná strana. Talianski mafiáni ovládajúci Sicíliu či Chicago boli v mnohých smeroch oproti sovietskym kolegom babrákmi hrajúcimi svoje hry na malom piesočku.
Únos z väzenia
Legendárny Al Capone, Lucky Luciano či don Corleone z románu Maria Puza by sa od sovietskych mafiánov mnohému priučili. Trebárs od takého Valeriána Kučuloriju, známeho pod prezývkou Pisso, obávaného krstného otca sovietskej mafie. Keď po tajnom zjazde predákov zločineckých klanov odstránil svojich najväčších konkurentov, dostával podiely z tisícov zločinov páchaných mafiánskymi gangmi v celom Sovietskom zväze. Mal nielen zločinecké plány, ale aj zločinecký mozog. Najväčšie akcie sovietskej mafie, ktoré priniesli zisk milióny rubľov, sa zrodili v jeho hlave. Bol to on, kto opriadol celú krajinu sieťou škrupinkovej hry. A každý rubeľ z tejto podvodnej hry smeroval do jeho vrecka. Zo starej zábavy gréckych pašerákov, na ktorú stačili tri škrupinky a guľka, urobil jeden z najvýnosnejších biznisov tých čias.
Bosovia mafie zrodenej pod červenou hviezdou, kladivom a kosákom poctili Kučuloriju čestným titulom „zákonitý zlodej“. Aj preto sa mohol stať jedným z najvyšších sudcov podsvetia, jeho verdikt v sporoch zločineckých klanov býval nespochybniteľný. Keď ho na jeseň 1986 zatkla polícia za prechovávanie narkotík, dlho za mrežami nepobudol. Ešte v ten istý deň uniesli osobní ochrankári svojho šéfa z väzenia. Na sláve neubrala tomuto mafiánovi ani smrť. Prišli sa s ním rozlúčiť tisícky mafiánov z celého Sovietskeho zväzu, na Vagaňkovskom cintoríne mu robia spoločnosť básnici Vladimir Vysockij či Sergej Jesenin.
Smrť za udiareň
Podľa ruských publicistov Dmitrija Lichanova a Vadima Belycha k hlavným ideológom sovietskej mafie patril v ZSSR vreckový zlodej s vysokým intelektom Anatolij Čerkasov. Jeho moc bola taká veľká, že ostatní mafiáni a gangstri sa ho báli viac ako smrti. Kto sa mu znepáčil a dostal sa do jeho nemilosti, mohol si začať kopať hrob. Svet sovietskych gangstrov riadil aj z väzenia, v ktorom sa občas ocitol. Keď sa po jednom návrate z basy vybral zotaviť do luxusného štátneho sanatória, personál polieval chodník šampanským, aby si, nedajbože, nezaprášil drahé topánky.
Ruskí publicisti, ktorí dali na papier analýzu krvavých dejín sovietskej mafie, dospeli k záveru, že prvé výhonky začala červená mafia zapúšťať za vlády Chruščova. Najväčšiu silu nabrala v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď Brežnevova politika mimoriadne priala korupcii. Vďaka nej si zločinecké klany podrobili tisícky vplyvných funkcionárov v štátnom aj v straníckom aparáte. Za Brežneva nastali pre mafiu zlaté časy. Vďaka úplatkom dokázala polapiť do svojej siete ekonomiku štátu, milíciu, štátny aparát i funkcionárov komunistickej strany.
Veľký podiel na tom mal už spomínaný talentovaný organizátor zločineckého podsvetia Anatolij Čerkasov. Na začiatku svojej mafiánskej kariéry mal pod kontrolou priekupníkov drog. Kto sa nechcel podeliť o zárobok, toho mučili za mestom, rozžeraveným železom v pivniciach alebo pochovali zaživa. Aby ochránil svoje zločinecké bunky pred zatknutím a odsúdením, zaviedol do praxe nový prvok. Začal zapájať do trestnej činnosti, lúpeží, vykrádania bytov, organizovania prostitúcie, predaja drog najslabšie platených milicionárov. Čerkasov sa na vrchole svojej moci nebál nikoho. V jednej pivnici zriadil dokonca dobre vybavenú mučiareň, kde presviedčal tvrdohlavé obete, že je slušné sa o zárobok podeliť s mafiou.
V osemdesiatych rokoch som sa mal možnosť presvedčiť o čudnom spojenectve mafie s políciou na juhovýchodnej Ukrajine. V tom čase sa pri malej dedinke Dolinska neďaleko mesta Krivoj Rog staval aj za pomoci košických stavbárov nový metalurgický kombinát. Chlapi z východného Slovenska naučili miestnych dedinčanov údiť slaninu, rebierka, klobásy. Dovtedy všetko mäso zo zabíjačky načierno konzervovali ukladaním do sudov so soľou. O niekoľko týždňov pri každej dedinskej drevenici stála udiareň z nových dosák. Lenže ukrajinskí roľníci sa dlho netešili – šéf zločineckého gangu z Krivého Rogu vyslal na vidiek trestné komando. Kto nezaplatil za novú udiareň sto rubľov, tomu ju strhli alebo podpálili. Výpalníkom mafiánskeho bosa ochotne asistovali miestni milicionári. Keď sa jeden majiteľ novej udiarničky odvážil postaviť na odpor, pred očami celej rodiny ho obesili na najbližšom strome. Milicionári sa poprave iba mlčky prizerali. Telo nešťastníka sa na výstrahu muselo hompáľať na strome celý týždeň, až potom ho mohla vdova s piatimi deťmi pochovať. Bez popa, lebo tomu strach nedovolil odprevadiť nebožtíka na poslednej ceste.
Mafiánske fontány
Takých kučulorijovcov, čerkasovcov či mafiánov ako z Krivého Rogu bolo v Sovietskom zväze na tisíce. Každý sa ich bál, aj milicionári, oni nikoho a ničoho. Kšeftovali so všetkým, o čo bol medzi pospolitým ľudom záujem. A záujem bol o všetko. V konzumoch nebolo nič, akurát holé pulty a zaprášené vitríny. Výklady namiesto tovaru zapĺňali optimistické heslá o budovaní komunistickej spoločnosti.
V Arménsku povýšila miestna mafia nad zlato vodu. Pravdaže, svojským spôsobom. Predzáhradky domov arménskych mafiánov dodnes zdobia malé fontány na pitnú vodu z najdrahšieho čierneho mramoru. Na žiadnej nesmie chýbať meno ctihodného kmotra. Fontány symbolizujú kolobeh života zločineckého podsvetia, tak ako voda symbolizuje kolobeh života. Mafia a mafiáni sú veční, preto sa na žiadnej neuvádza dátum narodenia ani smrti ctihodného kmotra. Platí to dodnes, Sovietsky zväz je síce mŕtvy, ale mafia žije.
Mnohí mafiáni mali to, po čom tak bažili komunistickí papaláši od Kremľa až po posledný stranícky sekretariát v zabudnutom mestečku na Sibíri. Veľká časť obyvateľstva si mafiánov nadovšetko vážila. Ako uviedol JUDr. Lebedev z Akadémie ministerstva vnútra, obyčajní ľudia sa často obracali na miestnych bosov mafie, aby im pomohli vyriešiť spory. Susedské, majetkové. Mafiáni rozhodli, kde je spravodlivosť, a dali si za to celkom slušne zaplatiť. Ak bolo treba, pomohli aj pri zahladzovaní stôp po trestných činoch. Najväčšej úcte sa títo predchodcovia mediátorov tešili v republikách Strednej Ázie a na Zakaukazsku.
Súdruh zlodej
Krstní otcovia sovietskej mafie považovali za jeden z najvýnosnejších a pritom najbezpečnejších biznisov vykrádanie bytov. V Moskve bol postrachom zlodej Michalev. Keď ho zatkli, mal na rováši 150 totálne vyrabovaných bytov. Bol to vychýrený elegán, ktorý ešte aj na nočný lup išiel v kvalitnom obleku a bielej košeli. V počte vykradnutých bytov mu konkuroval zlodej Krekšin. Pri otváraní dverí používal najprimitívnejšiu metódu. Rozbehol sa a dvere vyrazil vlastným telom. Krádeže bytov organizované mafiánskymi klanmi zasiahli celý Sovietsky zväz, nebolo mesta, ktoré by vykrádači obišli. Pohľad do starých štatistík kriminality prezrádza, že krátko pred rozpadom sovietskeho impéria bolo na políciu nahlásených za rok vyše 800-tisíc vykradnutých bytov, obeťami lúpežníkov sa za jediný rok stalo vyše 107-tisíc ľudí. V kolónke majetkových deliktov svieti v roku 1989 horibilné číslo jeden milión šyristotridsaťtisíc, v kategórii ťažkých zločinov je v štatistike uvedené číslo 367-tisíc. Niet pochýb, že pod tieto numerá sa podpísala predovšetkým všemocná mafia. Ale existuje aj štatistika neodhalených trestných činov. V poslednom roku existencie ZSSR milícia a KGB nedokázali odhaliť páchateľov vyše 657-tisíc trestných činov. Zlaté časy mala teda mafia nielen za Chruščova a Brežneva, ale aj za čias Gorbačova.
Ruskí znalci sovietskej mafie odhadujú, že vykrádanie moskovských bytov prinieslo ročne miestnej mafii zisk až 40 miliónov rubľov. Krstným otcom moskovských klanov museli platiť daň z vykrádania aj drobní zlodeji pracujúci na vlastnú päsť. A ďalšie percentá im platili priekupníci, ktorí na trhu Šabolovka predávali ukradnuté rádiá, televízory, koberce, starožitnosti, šperky. Kto sa vzpriečil, toho čakal krutý trest. Veľká časť ukradnutých predmetov z moskovských bytov putovala do miest za Kaukazom. „Desiatky moskovských vykupovačov zlata pracovali napríklad výlučne pre uzbeckých milionárov, dodávali im šperky, tisíce snubných prsteňov, a takto im pomáhali investovať obrovské peniaze,“ uvádzajú ruskí publicisti Lichanov a Belych.
K najutajenejším spisom o zločinoch mafiánov patril za čias Sovietskeho zväzu objemný spis o prípade vykrádača bytov v hlavnom meste. Keď polícia priamo pri čine prichytila zlodeja, pri jeho identifikácii s veľkým prekvapením zistili, že ide o vysokého straníckeho funkcionára, jedného z najvplyvnejších moskovských komunistov. Špecializoval sa nielen na byty, ale aj na krádeže peňaženiek v moskovských obchodných domoch. Pri domovej prehliadke našli u súdruha veľkú zbierku dámskych peňaženiek a pánskych náprsných tašiek.
Peter Ličák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára