Socializmus v praxi SR

VÁŽENÝ ŠTÁT, PÁN KISKA, PÁN FICO, PÁN KAŽIMÍR, VÁŽENÍ PÁNI POSLANCI

Rád by som vedel, kde mám zájsť, aby som sa mohol úplne odhlásiť zo štátneho dôchodkového systému. Mám na mysli podpísanie nejakého vyhlásenia (reverzu), že až budem starý, nebudem od štátu požadovať žiadny dôchodok a na oplátku teraz nebudem na tento systém musieť platiť.

Rozhodol som sa totiž, že bude istejšie, keď si sám budem sporiť vo fondoch, založím si akciové portfólio a kúpim si na hypotéku nejakú nehnuteľnosť, ktorú potom v dôchodku buď predám, alebo prenajmem.

Mám totiž obavu, že inak teraz budem platiť vysoké dane a až mi bude 65, stáť povie: “Sorry, nie sú peniaze na dôchodky – môžu za to predchádzajúce vlády, to my nie. No a vy ste si vedľa toho sporil do štátom podporovaných penzijných fondov? Sorry, ale inflácia produkovaná minulým vedením Slovenskej národnej banky tieto úspory znehodnotila, nehľadiac na to, že vám tie úspory zdaníme sedemdesiatimi percentami, aby bolo na dôchodky pre tých, ktorí si nesporili. Ako by k tomu tí chudáci prišli, že? ”

Zároveň by som chcel úplne prestať platiť sociálne poistenie, pretože si myslím, že v mojom odbore je riziko nezamestnanosti relatívne malé.

Platiť si toto poistenie má zmysel predsa len pre tých, ktorí majú reálny dôvod sa nezamestnanosti obávať, nie? Keby mi patrilo observatórium na Lomnickom štíte, asi by som si ho tiež nepoisťoval proti povodni …

Alebo by som sa možno aj proti nezamestnanosti poistil, ale rád by som si dohodol individuálne podmienky v nejakej komerčnej poisťovni, pretože mám pocit, že rozumnejšie (pre obe strany) je odvíjať výšku poistného od miery rizika a nie od výšky príjmov.

Tiež by som sa rád zdravotne poistil u nejakej komerčnej poisťovni, opäť podľa miery mojej zdravotnej rizikovosti (športujem, nefajčím, nepijem, nedýcham uhoľný prach v bani, nebrúsim sklo, nepracujem s trhavinami) a nie podľa výšky môjho príjmu.

Tiež by som niekde rád podpísal papier, že na smrť mojej matky prisahám, že v živote nepoužijem služby Železníc slovenskej republiky, aby mi mohla byť refundovaná časť daní, ktorá do ŽSR tečie.

Tiež si myslím, že už štát za moje základné a stredné vzdelanie dostal odo mňa daní dosť. Zas tak dobré tie školy neboli! Vysokú školu svojich detí platím sám, takže na školstvo by som už platiť rád prestal. Nepríde mi zrovna moc rozumné ani spravodlivé platiť školu deťom sám a ešte ju platiť niekomu inému, len preto, že sa u nás štát neobťažoval zriadiť študijný odbor, ktorý zrovna moje deti potrebujú študovať. Na druhú stranu štát umožnil obrovskej skupine ľudí vyštudovať stredné aj vysoké školy a absolventi týchto škôl vo vyštudovanom odbore vôbec nenastúpili. Často zastávajú pozície vo funkciách, kedy je ich vzdelanie nadhodnotené alebo úplne mimo odbor.

Tiež by ma zaujímalo, ako sa vyreklamovať z právomoci Ministerstva pre miestny rozvoj. Príde mi totiž trochu nespravodlivé, že susedný štátny činžiak, kde žijú vyvolení v údajne “sociálnych bytoch”, za polovičnú cenu, ako platíme my cez ulicu v družstevnom dome, je nákladne rekonštruovaný aj z mojich daní. Keď si budeme chcieť opraviť náš družstevný dom, budeme si to musieť zaplatiť zo svojho, ale tie dane, ktoré platíme aj na rekonštrukciu susedného štátneho domu, nám už nikto nevráti. Pritom v tom štátnom dome celkom iste nebývajú sociálne odkázaní občania, najhoršie auto, čo pred ním parkuje je Octavia.

Tiež by som sa chcel opýtať, kde sa na našej radnici dá odhlásiť od služieb mestskej polície. Ona totiž našu štvrť navštívi len občas a to výhradne z dôvodu montáže papučiek na autá, ktoré opäť vďaka mestskému rozhodnutia nemajú kde inde parkovať. Bohužiaľ už táto mestská polícia nijako nebráni pravidelnému vykrádaniu áut či pivníc, vandalizmu a rušeniu nočného pokoja.Keď som na toto mestských policajtov upozornil, odporučili mi, aby sme si zriadili “domobranu” po vzore niektorých sídlisk v iných mestách, alebo aby sme si najali strážnika (tá drzosť!). To druhé by som veľmi rád urobil – spočítal som si, že keby sa náš blok piatich domov zložil na nočného strážnika, vyšlo by to na cca 7 Eur na jednu domácnosť. Verím, že do tej doby by krádeže ustali. Len neviem, ako odhlásiť a neplatiť služby mestskej polície, ktorú by sme potom nepotrebovali.

Zároveň už dlho zisťujem, kde je možné sa odhlásiť od služieb Policajného zboru SR, ktorá sa mi už dlhšiu dobu javí ako úplne zbytočná. Podľa informácií z internetu, tlače a všetkých televízií usudzujem, že 30% všetkých vyšetrovaných prípadov súvisí s prípadmi, ktoré zavinili a alebo spolu spáchali priamo policajti, ďalších 30% zavinili naši politici, rodinní príslušníci politikov a priatelia našich politikov (tu policajti nič nevyšetrujú a ak náhodou aj vyšetria, tak vo finále odložia) a ďalších 40% trestných činov spáchali recidivisti a farebné menšiny. Ak z tejto skupiny je náhodou niečo vyšetrené, na súde sú recidivisti potrestaní len minimálnymi trestami (nedajú sa zatvoriť, pretože väznice už teraz sú preplnené) a Rómovia sú väčšinou prepustení bez trestu.
Preto by som sa chcel opýtať, vzhľadom k tomu, že vraj žijeme v slobodnom štáte, na aký úrad mám zájsť, aby som si mohol zaškrtať, ktoré služby od štátu chcem a ktoré nie. Je predsa nezmysel platiť niečo, čo nepotrebujem a nevyužívam, nie?

Myslím, že by som s chuťou odhlásil aj služby Štatistického úradu, Výskumného ústavu pedagogického, Školských úradov, Ústavu štátu a práva, Úradu pre štátnu informačný systém, Energetického regulačného úradu, Telekomunikačného úradu,
Národného bezpečnostného úradu, Grantové agentúry, Úradu pre ochranu osobných údajov, 73 Úradov pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových a niekoľkých desiatok ďalších.

Tiež by bolo dobré, keby bolo možné nejako určiť cenu jednotlivých služieb, ktoré nám štát priznáva. Keď si totiž idem kúpiť žemľu za 30 centov, jasne tým demonštrujem, že tá žemľa pre mňa má väčšiu cenu, než mojich 30 centov, resp. že žemľa je pre mňa to najlepšie, čo si za tých 30 centov môžem kúpiť. Tiež kúpou tej konkrétnej žemle demonštrujem, že práve táto žemľa od tohto konkrétneho pekára je to, čo preferujem. Každý deň tak vlastne svojimi peňaženkami hlasujeme, čo je pre nás dôležitejšie a vhodnejšie.

So štátnymi službami to tak nie je. Nepoznáme ich cenu. Nevieme, či by ich konkurencia neponúkla lacnejšie a kvalitnejšie. A hlavne nemáme možnosť sa rozhodnúť, či o tie služby za daných podmienok stojíme.

Povinnosti platiť na štátne školstvo nás to nezbaví. Obdobne musím platiť za možnosť príjmu RTVS, aj keď ich vôbec nesledujem, zo svojich daní prispievam na Telekomunikačný úrad, ktorý podporuje navyšovanie cien Telefonica O2, alebo si platím napr. Energetický regulačný úrad, ktorý odsúhlasil ďalšie zdražovanie
elektrického prúdu, tak že ENEL má úplne astronomické zisky, tak že radšej nakupuje elektrárne v Rumunsku alebo Bulharsku, tak aby nemusel zlacniť elektrický prúd na Slovensku.

A tak je to so všetkými štátnymi službami – buď si ich poskytovanie štát monopolizuje úplne, takže vôbec nemáme voľbu, alebo na výber máme, ale napriek tomu potom musíme platiť aj tú štátnu službu, ktorú sme ale nahradili platenou službou od konkurencie.

Napríklad nechápem, prečo v každom bývalom okresnom meste musí byť OSSZ, VšZP a ďalšie zdravotné poisťovne so svojím aparátom pre výber a kontrolu poistného, keď sa výpočet pre odvod poistného vykonáva u zamestnávateľa z rovnakého mzdového základu. Vybrané peniaze sú z príjmových účtov (OSSZ a ZP) rovnako prevedené do jedného mešca, z ktorého sa vykonávajú následné výplaty do sociálnych a zdravotných položiek.

Ďalej by som chcel byť zoznámený s cigánom, ktorého živím zo svojich daní a ďalších platieb.
Bolo by dobré, keby protimonopolný úrad prinútil štát vzdať sa svojich monopolov na sociálne poistenie, na emisiu peňazí, na rozhodovanie sporov, na zabezpečovanie poriadku, atď.)

Tiež by ten protimonopolný úrad mal postihnúť sám seba za monopolizáciu práva na rozhodovanie protimonopolných káuz. Problém asi bude v tom, že inštitúcie, ktoré by nás mali aj pred štátom chrániť (od Protimonopolného úradu až po Ústavný súd) sú vlastne jeho súčasťou.

A tak by som bol rád, keby ste mi poradili, ako mám zabezpečiť svoju slobodu, ako prestať byť nevoľníkom, ako platiť len za to, čo užívam, ako sám rozhodovať o svojom živote a majetku.

Ďakujem, s úctou Váš Občan 

KAUZA SME ALEBO MÔJ LIBERTARIÁNSKY MANIFEST

Z času na čas sa vyskytnú v dejinách udalosti, ktoré prinútia mysliacu menšinu zamyslieť sa. Napríklad nastane situácia, ktorá by podľa doteraz platnej teórie nemala byť možná. Námatkovo ma napadá stagflácia v sedemdesiatych rokoch, čiže kombinácia inflácie a hospodárskeho poklesu, ktorá bola podľa dovtedy trendového keynesiánstva vylúčená (keynesiáni tvrdili, že ak budú ceny rásť, tak bude každému už len dobre).

Alebo sa ukáže nefunkčnosť jedného celého myšlienkového smeru.

Tu je dobrým príkladom história dvoch nemeckých štátov po druhej svetovej vojne s rôznymi hospodárskymi systémami. Málokedy sa v dejinách vyskytnú tak ideálne laboratórne podmienky ako v tomto prípade. Dva ekonomické a filozofické prístupy si to rozdali na férovku za rovnakých štartovacích podmienok. Po štyridsiatich rokoch je diskreditácia plánovaného socialistického hospodárstva neodškriepiteľná. Že štát ako vlastník výrobných prostriedkov zlyhal, je empiricky dokázané. Kto je po tejto lekcii ešte stále marxistom, musí byť minimálne Bláhový.

Spomenutá mysliaca menšina sa vyrovnáva s pádom svojej myšlienkovej schémy rôzne. Niekto úplne prehodnotí svoje doterajšie názory. Niekto zoškrtá zo svojej teórie problematické časti. Iný sa uzavrie a zatrpkne na celý svet. Ale trvať na svojom nekonzistentnom intelektuálnom presvedčení človeka vyraďuje z mysliacej menšiny (aj keď naďalej požíva rešpekt nemysliacej väčšiny).

Pre autora tohto textu bola takouto udalosťou prebiehajúca hospodárska kríza. Keď tradičné pravicové riešenie spočívalo v popretí doteraz protežovaných trhových princípov. Ak trh funguje na bežnej ulici, prečo potom zavádzame socializmus na Wall street? A vtedy som sa stretol s konzistentným ekonomickým názorom, ktorý nielen ponúkal vysvetlenie, ale dokonca túto krízu mainstreamového ekonomického uvažovania dostatočne dopredu predpovedal. Rakúsku ekonomickú školu.

Dozvedel som sa, že kombinácia umelého (a povedzme si otvorene politicky motivovaného) stanovenia úrokovej miery centrálnou bankou a možnosti záchrany finančnej inštitúcie na cudzí účet, je prostredie, kde je nezodpovedné správanie forsírovanou normou. Každý, kto sa v takto nastavenom systéme správa zodpovedne, na tom finančne tratí. Ekonómovia rakúskej školy to tvrdia už asi sto rokov.

A nielen to.

Rakúska škola nás roky upozorňuje na množstvo rizík, ktoré z politického – netrhového – riadenia spoločnosti vyplývajú. Napríklad, že bežný úradník nemá žiadnu prirodzenú motiváciu nastavovať pravidlá v spoločnosti spravodlivo pre všetkých. Výsledky jeho práce sú pre každého povinné, čiže reputácia a spokojnosť občanov je pre neho irelevantná (na rozdiel od obchodníka, ktorého produkty si nespokojní občania jednoducho nekúpia). Od toho sa odvíja sklon ku korupcii, ktorý je kvôli tomu neodmysliteľnou súčasťou verejného sektora. Ak nefunguje kompas zákazníckej spokojnosti, orientáciu nahradzuje tučná obálka.

Súkromný sektor sa tomu len prispôsobuje. Existujú firmy, ktoré namiesto do svojej vlastnej konkurencieschopnosti investujú do tzv. vzťahov. Fungujú len v štátnom sektore a neustále inovujú spôsoby ako verejné zdroje presunúť na vlastné účty. V dnešnej sociálne orientovanej a trochu aj trhovej ekonomike existuje celý sektor hospodárstva, ktorý sa orientuje iba na tento obálkový biznis.

Ak náhodou „podnikáte“ v odvetviach, kde sa politici najradšej realizujú – zdravotníctvo, dôchodkové fondy – percento vášho zisku je priamo napísané v zákone. Nemusím byť zrovna laureátom nobelovej ceny za ekonómiu, aby som vedel, že takáto firma potrebuje hlavne dostať do parlamentu tých správnych ľudí. Spokojnosť zákazníka je nepodstatná.

Upozorňovanie na problém prepletenia businessu a politiky je jeden z dôvodov založenia nášho webu. A nie je to problém businessu. Štát zasahujúci do podnikania len vyvoláva spätnú reakciu. Potrebu podnikateľov, aby štát reguloval podnikanie tým správnym smerom. Tento vzťah funguje neúprosne sťa fyzikálny zákon.

Žiadne prelomové riešenia politických utopistov s tým nič nenarobia. Rozpliesť business a politiku ich samozrejme ani nenapadne. To by sa museli nadobro vzdať svojej neuskutočniteľnej chiméry – pomocou sociálneho inžinierstva nastoliť svoju utópiu. Ultimátnym návrhom samozrejme bude vymazanie businessu a trhu ako takého a vložiť riadenie spoločnosti čisto do rúk politiky. Ale to si musíme ešte chvíľu počkať, kým mysliaca menšina zabudne na lekciu z východného Nemecka.

Po pár rokoch mojej skromnej osobnej angažovanosti vo veci upozorňovania na nebezpečnosť politických zásahov do ekonomiky nastáva zase raz jedna intelektuálne stimulujúca udalosť. Firma napojená na štát kupuje mienkotvorný denník za netrhovú cenu, aby prostredníctvom neho mohla ovplyvňovať politiku. Pravicová mysliaca menšina potrebuje zaujať konzistentné stanovisko.

Odmietnime zásahy politikov do ekonomiky, čím podnikateľom odstránime dôvod politiku ovplyvňovať. Staňme sa všetci libertariánmi!

Netreba sa toho báť. Taký libertarián žije úplne rovnaký život ako bežný človek. Pracuje, chodí na pivo, v lete do Chorvátska a v zime na lyže. Keď sa opije, ráno ho bolí hlava. Rozdiel je možno len ten, že ho už nebaví každé štyri roky voliť politika, ktorý teraz už konečne vyrieši všetky tie nahromadené problémy. Ale fundamentálny rozdiel medzi libertariánmi a zvyškom sveta je ten, že oni vedia, ako to celé nakoniec dopadne. A to nie je málo.

Ak máme zo spoločného stavať zimný štadión, diaľnice, národné divadlo, tak výsledná cena bude vždy nakoniec niekoľkonásobne premrštená. Pretože verejný sektor nestavia za vlastné a z cudzieho krv netečie. Ak štát zabezpečuje cez sociálne transfery minimálny životný štandard, vznikne chudobná, izolovaná menšina bez perspektívy a pracovných návykov, ktorej nechýba ku šťastiu viac ako ten štátom garantovaný štandard. Ak budeme podnikateľom zakazovať prepúšťať, tak oni radšej nebudú nových zamestnancov ani prijímať. Keď postavíme drogy mimo zákon, tak sa nám okolo nich vytvorí funkčný a lukratívny kriminálny biznis.

A hlavne, čím väčšia angažovanosť politikov v ekonomike, tým vyššia potreba oligarchov dosadiť do funkcií user-friendly politikov.

Tento kauzálny vzťah medzi príčinou a dôsledkom je základom môjho libertariánskeho presvedčenia. Ja nemám potrebu bojovať proti dnešnému svetu a zavádzať spoločnosť, ktorá funguje čisto na trhových princípoch. Ak sme presvedčení, že potrebujeme silný štát, ktorí nás ochráni pred nenásytnými podnikateľskými žralokmi, tak nech sa páči. Ja len tvrdím, že sa potom nesmieme čudovať, keď sa žraloci začnú zaujímať o politiku. A v jej podobe dostanú do rúk komfortný nástroj na realizáciu svojich zámerov. Žiadny politický spasiteľ s touto kauzalitou nemá šancu nič urobiť.

Ako vyzerá záujem podnikateľov o politiku vidíme momentálne na Slovensku v priamom prenose. A je to problém politiky, nie podnikania.

Andrej Fandák