Z času na čas sa vyskytnú v dejinách udalosti, ktoré prinútia mysliacu menšinu zamyslieť sa. Napríklad nastane situácia, ktorá by podľa doteraz platnej teórie nemala byť možná. Námatkovo ma napadá stagflácia v sedemdesiatych rokoch, čiže kombinácia inflácie a hospodárskeho poklesu, ktorá bola podľa dovtedy trendového keynesiánstva vylúčená (keynesiáni tvrdili, že ak budú ceny rásť, tak bude každému už len dobre).
Alebo sa ukáže nefunkčnosť jedného celého myšlienkového smeru.
Tu je dobrým príkladom história dvoch nemeckých štátov po druhej svetovej vojne s rôznymi hospodárskymi systémami. Málokedy sa v dejinách vyskytnú tak ideálne laboratórne podmienky ako v tomto prípade. Dva ekonomické a filozofické prístupy si to rozdali na férovku za rovnakých štartovacích podmienok. Po štyridsiatich rokoch je diskreditácia plánovaného socialistického hospodárstva neodškriepiteľná. Že štát ako vlastník výrobných prostriedkov zlyhal, je empiricky dokázané. Kto je po tejto lekcii ešte stále marxistom, musí byť minimálne Bláhový.
Spomenutá mysliaca menšina sa vyrovnáva s pádom svojej myšlienkovej schémy rôzne. Niekto úplne prehodnotí svoje doterajšie názory. Niekto zoškrtá zo svojej teórie problematické časti. Iný sa uzavrie a zatrpkne na celý svet. Ale trvať na svojom nekonzistentnom intelektuálnom presvedčení človeka vyraďuje z mysliacej menšiny (aj keď naďalej požíva rešpekt nemysliacej väčšiny).
Pre autora tohto textu bola takouto udalosťou prebiehajúca hospodárska kríza. Keď tradičné pravicové riešenie spočívalo v popretí doteraz protežovaných trhových princípov. Ak trh funguje na bežnej ulici, prečo potom zavádzame socializmus na Wall street? A vtedy som sa stretol s konzistentným ekonomickým názorom, ktorý nielen ponúkal vysvetlenie, ale dokonca túto krízu mainstreamového ekonomického uvažovania dostatočne dopredu predpovedal. Rakúsku ekonomickú školu.
Dozvedel som sa, že kombinácia umelého (a povedzme si otvorene politicky motivovaného) stanovenia úrokovej miery centrálnou bankou a možnosti záchrany finančnej inštitúcie na cudzí účet, je prostredie, kde je nezodpovedné správanie forsírovanou normou. Každý, kto sa v takto nastavenom systéme správa zodpovedne, na tom finančne tratí. Ekonómovia rakúskej školy to tvrdia už asi sto rokov.
A nielen to.
Rakúska škola nás roky upozorňuje na množstvo rizík, ktoré z politického – netrhového – riadenia spoločnosti vyplývajú. Napríklad, že bežný úradník nemá žiadnu prirodzenú motiváciu nastavovať pravidlá v spoločnosti spravodlivo pre všetkých. Výsledky jeho práce sú pre každého povinné, čiže reputácia a spokojnosť občanov je pre neho irelevantná (na rozdiel od obchodníka, ktorého produkty si nespokojní občania jednoducho nekúpia). Od toho sa odvíja sklon ku korupcii, ktorý je kvôli tomu neodmysliteľnou súčasťou verejného sektora. Ak nefunguje kompas zákazníckej spokojnosti, orientáciu nahradzuje tučná obálka.
Súkromný sektor sa tomu len prispôsobuje. Existujú firmy, ktoré namiesto do svojej vlastnej konkurencieschopnosti investujú do tzv. vzťahov. Fungujú len v štátnom sektore a neustále inovujú spôsoby ako verejné zdroje presunúť na vlastné účty. V dnešnej sociálne orientovanej a trochu aj trhovej ekonomike existuje celý sektor hospodárstva, ktorý sa orientuje iba na tento obálkový biznis.
Ak náhodou „podnikáte“ v odvetviach, kde sa politici najradšej realizujú – zdravotníctvo, dôchodkové fondy – percento vášho zisku je priamo napísané v zákone. Nemusím byť zrovna laureátom nobelovej ceny za ekonómiu, aby som vedel, že takáto firma potrebuje hlavne dostať do parlamentu tých správnych ľudí. Spokojnosť zákazníka je nepodstatná.
Upozorňovanie na problém prepletenia businessu a politiky je jeden z dôvodov založenia nášho webu. A nie je to problém businessu. Štát zasahujúci do podnikania len vyvoláva spätnú reakciu. Potrebu podnikateľov, aby štát reguloval podnikanie tým správnym smerom. Tento vzťah funguje neúprosne sťa fyzikálny zákon.
Žiadne prelomové riešenia politických utopistov s tým nič nenarobia. Rozpliesť business a politiku ich samozrejme ani nenapadne. To by sa museli nadobro vzdať svojej neuskutočniteľnej chiméry – pomocou sociálneho inžinierstva nastoliť svoju utópiu. Ultimátnym návrhom samozrejme bude vymazanie businessu a trhu ako takého a vložiť riadenie spoločnosti čisto do rúk politiky. Ale to si musíme ešte chvíľu počkať, kým mysliaca menšina zabudne na lekciu z východného Nemecka.
Po pár rokoch mojej skromnej osobnej angažovanosti vo veci upozorňovania na nebezpečnosť politických zásahov do ekonomiky nastáva zase raz jedna intelektuálne stimulujúca udalosť. Firma napojená na štát kupuje mienkotvorný denník za netrhovú cenu, aby prostredníctvom neho mohla ovplyvňovať politiku. Pravicová mysliaca menšina potrebuje zaujať konzistentné stanovisko.
Odmietnime zásahy politikov do ekonomiky, čím podnikateľom odstránime dôvod politiku ovplyvňovať. Staňme sa všetci libertariánmi!
Netreba sa toho báť. Taký libertarián žije úplne rovnaký život ako bežný človek. Pracuje, chodí na pivo, v lete do Chorvátska a v zime na lyže. Keď sa opije, ráno ho bolí hlava. Rozdiel je možno len ten, že ho už nebaví každé štyri roky voliť politika, ktorý teraz už konečne vyrieši všetky tie nahromadené problémy. Ale fundamentálny rozdiel medzi libertariánmi a zvyškom sveta je ten, že oni vedia, ako to celé nakoniec dopadne. A to nie je málo.
Ak máme zo spoločného stavať zimný štadión, diaľnice, národné divadlo, tak výsledná cena bude vždy nakoniec niekoľkonásobne premrštená. Pretože verejný sektor nestavia za vlastné a z cudzieho krv netečie. Ak štát zabezpečuje cez sociálne transfery minimálny životný štandard, vznikne chudobná, izolovaná menšina bez perspektívy a pracovných návykov, ktorej nechýba ku šťastiu viac ako ten štátom garantovaný štandard. Ak budeme podnikateľom zakazovať prepúšťať, tak oni radšej nebudú nových zamestnancov ani prijímať. Keď postavíme drogy mimo zákon, tak sa nám okolo nich vytvorí funkčný a lukratívny kriminálny biznis.
A hlavne, čím väčšia angažovanosť politikov v ekonomike, tým vyššia potreba oligarchov dosadiť do funkcií user-friendly politikov.
Tento kauzálny vzťah medzi príčinou a dôsledkom je základom môjho libertariánskeho presvedčenia. Ja nemám potrebu bojovať proti dnešnému svetu a zavádzať spoločnosť, ktorá funguje čisto na trhových princípoch. Ak sme presvedčení, že potrebujeme silný štát, ktorí nás ochráni pred nenásytnými podnikateľskými žralokmi, tak nech sa páči. Ja len tvrdím, že sa potom nesmieme čudovať, keď sa žraloci začnú zaujímať o politiku. A v jej podobe dostanú do rúk komfortný nástroj na realizáciu svojich zámerov. Žiadny politický spasiteľ s touto kauzalitou nemá šancu nič urobiť.
Ako vyzerá záujem podnikateľov o politiku vidíme momentálne na Slovensku v priamom prenose. A je to problém politiky, nie podnikania.
Andrej Fandák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára