Fňukáte za socializmom?

Sú témy, ktoré ma dokážu naozaj vytočiť. Nie je ich veľa. Jednou z nich je nostalgia za bývalým režimom. Netuším, kto to tu zase forsíruje, ale mám pocit, že to akosi znovu povstáva z popola. Jednoducho tak, ako im nerozumiem a asi nikdy nepochopím voličov nejakých Mečiarov, Slotov, alebo Ficov, nikdy nepochopím, kto naozaj môže fňukať za socializmom. Snáď okrem bývalých úchylných komunistických nomenklatúrnych kádrov a eštebákov, teda zločincov, ktorí rozhodovali o osudoch jednotlivcov s mocou diktátora a pocit neobmedzenej moci im spôsoboval každý deň rannú erekciu.

Ak by som sa rozpísal o tom, aký bol ten režim zvrátený a chorý, určite by som na jeden dúšok napísal aj 100 strán. Tak len light verzia. Žiaden režim nemôže mať žiadne pozitíva, nemôže byť ani dobrý, ani ľudský, ani spravodlivý, ani pokrokový, ak legálne vraždí tých, ktorí z neho chcú odísť a základné piliere sú postavené na zločine. Majetkovom a proti ľudskosti. Ak musí režim držať vlastné obyvateľstvo v krajine ostnatým drôtom, ktorí strážia vojaci so samopalmi, pripravení zastreliť kohokoľvek ako prašivého psa, kto by sa pokúsil utiecť, je vylúčené, aby bol takýto režim dobrý.

A sedí to presne. Či? Niečo o tom režime viem, štátnice som robil v roku 1989, takže som si ten fasa socík užil. Bolo obdobie temna socializmu demokratické? Bolo pokrokové? Bolo ľudské? Bolo spravodlivé? A nehovorím len o statkoch, vyrabovaných obchodoch, poradovníkov na televízory, absolútny nedostatok vlastne všetkého. Tak za čím toľká časť národa narieka? Za dekadentným a zvrhlým režimom, ktorý nepohodlných posielal do uránových baní, kradol im majetok, obohnal krajinu trojnásobným plotom, zdevastoval hospodárstvo, morálku a umožňoval psychicky narušeným sadistom a primitívom, aby sa odbavovali na slabších? Myslíte si, že tu bolo niečo viac fasa, ako vo vyspelom svete? Prosím pekne čo?

Čo mohlo byť dobré na režime, v ktorom prežiť znamenalo celý život stiahnuť hlavu, striehnuť na každom kroku, či vás nepočúva nejaká eštebácka hyena, dávať si pozor pomaly aj na myšlienky, aby sa človek bleskem nestal zradcom republiky. Počas štúdia musieť papagájovať imbecilné teórie Marxa, Engelsa a Lenina, pričom vás pri tom napínalo na grcanie. Celý život sa pretvarovať zo strachu, čo by dokázal represívny komunistický aparát vykonať vám a vašej rodine. Toto som prežíval aj ja a priznávam, že hoci som občas vystrčil rožky, predsa len nikdy nie tak veľmi, aby ma neľudský režim zošrotoval. Mal som len jednu skúsenosť s brutalitou režimu a mal som dosť. Stalo sa to takto.

Bol som asi druhák, či tretiak na výške, teda nejaký rok 1987 a po škole sme zbehli s partiou do bážika (Savoyka). Bol deň pred maturitami a na výkladoch mliečáku (starí blaváci vedia presne o čom píšem), dnes tam je mekáč, kadejakí vtipálkovia polepili papiere s textami maturitných otázok, ktoré boli veľmi vtipné, čo vtedy znamenalo, že boli "nekonformné so socialistickou ideológiou". Bolo vtedy poobedie, príjemne teplo, tak som vybehol z bážika len v tričku a šiel som si tie skvosty na mliečáku prečítať a dobre sa zabaviť. Motkám sa tam v menšom dave ľudí, ktorý sa tam priebežne zastavoval, všetci si to čítajú, rehocú sa, a vôbec, vládne taká fajn nálada.

Fajn nálada ale skončila v mihu letku. Ako sa tam spokojne pochechtávam, zrazu mi niekto brutálne vykrúti ruku dozadu a vzápätí aj druhú. Zabolí to, ohnem sa do pravého uhla a už ma voľajaká sila vlečie preč. Zdvihnem hlavu ako sa dá a neverím vlastným očiam. Okolo nás sa to hemží nejakými zelenými pajácmi s pelendrekmi v paprčiach. Neuveriteľnou rýchlosťou začali chytať a vykrúcať ruky úplne všetkým, ktorí boli na ulici v dosahu v blízkosti mliečáku. V panike, ktorá ma zachvátila som chcel tým dvom smradom, ktorí mi vykrúcali ruky a niekde ma vliekli vysvetliť, že sa asi pomýlili, ja som tam len "odskočený" z bážika, že tam pokojne konzumujem pivo a mám tam všetky veci. Ledva som otvoril ústa, už aj som zazrel nad hlavou napriahnutý pelendrek a jeden z tých mysliteľov, čo ma vliekli zasyčal, nech držím pi.u, lebo mi rozmláti ciferník, že ma vlastná mater nespozná.

Tak som bleskovo zavrel hubu a o pár sekúnd som sedel na sympatickej drevenej lavičke v antone, ktorý sa rýchlo zapĺňal ďalším kontrarevolučnými záškodníkmi a nepriateľmi socializmu. Sedím tam, čumím na ďalších, vyvalený, vystrašený, so stuhnutou krvou v žilách. Po chvíli sa anton pohol a odviezli nás všetkých ku dvom levom, kde nás vyhodili z antona, husím pochodom sme pod starostlivým dohľadom množstva sympaticky vyzerajúcich týpkov v kožených bundách a uniformovaných ochrancov robotníckej a roľníckej triedy, museli vyjsť tuším na druhé poschodie a nakázali nám postaviť sa tvárou k stene, vo vzdialenosti asi 50 cm od steny a asi 1 m od susedne stojaceho diverzanta.

Isto, nebolo to žiadne mučenie, oni nám len umožnili asi 5 hodín meditovať postojačky, bez vody, bez pohybu, absolútne potichu, pozerajúc na stenu zo vzdialenosti 50 cm. Boli to hodiny užitočnej meditácie, kde sa každý z nás (odhadujem, spolu tam mohlo byť 150 - 200 ľudí) mohol sám seba vyspovedať zo zločinov voči Československej socialistickej republike. Tak som tam aj ja hútal, čo je asi s mojou rifľovou bundou, ktorú som nechal u bážika, taškou so skriptami, peniazmi, ako sa asi mama bojí, čo so mnou, keďže už začala byť hlboká noc, či skôr ráno a ja stojím u dvoch levov na chodbe. V duchu som si predstavoval, ako by som si zgustol, keby som tie komunistické svine mohol biť žeravou reťazou a verte, že nie len po guliach.

Skrátim to, niekedy po polnoci začalo oddelenie všeobecnej kriminality postupne volať lapených diverzantov na výsluch. Ja som sa dostal na radu až niekedy okolo pol štvrtej hodine ráno. Mal som možnosť poklábosiť si v útulnom šmajchlkabinete so 130 kilovým manekýnom v koženej bunde. Našťastie, mal som viac šťastia ako iní diverzanti a pelendrekový guláš som nevyfasoval. Asi preto lebo som sa stal uvedomelým občanom socialistickej vlasti a vyklopil som mu všetko, čo som o kontrarevolucionároch vedel. Teda nič. Pravdivo som popísal, ako som pil pivo, ako som sa išiel vyhriať na slniečko a prilákala ma masa ľudí pred mliečákom, o ktorých som netušil, že sú to vlastne tajní agenti imperializmu a skôr než by som si čokoľvek stihol prečítať z diverzných a nepriateľských textov na výklade, tak ma oprávnene zadržali príslušníci ZNB a slušne odtransportovali na útvar PZ v Bratislave. Asi som ho presvedčil, lebo ako som spomenul, nešľohol mi jeho gigantickou päsťou ani na solar, ani nikde inde. Po asi pol hodinke príjemného klábosenia som sa mohol vrátiť na miesto pred stenou.

Totiž socialistickí vyšetrovatelia neboli len tak hocijakí amatéri. Ešte ma po plodnom výsluchu čakal diktát, kde som musel napísať diktovaný text pravou rukou najprv písaným písmom, potom tlačeným. Úvaha socialistických detektívov totiž bola, že po viacerých hodinách potom, ako boli texty vylepené na výklad mliečáku, tak pochytajú na základe rukopisu autorov textu. Mimoriadne inteligentné a logické (následne neskôr som sa dozvedel, že nenašli nikoho, aké to prekvapenie, akurát tým, čo mali na druhý deň maturity, tak im troška osolili život). Nuž a následne moja skúsenosť so socialistickou mašinériou, strážiacou pracujúci ľud pred vonkajším nepriateľom skončila, okolo pol piatej ráno ma vyhodili v tričku na ulicu pred dvoma levmi a bol som free.

A teraz vážne. Viem, že čo som zažil, je nič, slabý odvar toho, čo zažili iní. Čo zažili mučení, týraní, zavraždení a ich rodiny, ktoré ničili komunisti. A poviem vám, kým som tam bol, zastrúhaný vlas by sa mi do zadku nevopchal. A niekto povie, že socializmus bol fasa? Šľak ma ide trafiť! Hoci stavil by som sa, že nejeden ficovolič by mi povedal, načo si tam liezol ty blb! Nuž, aj tak dokážu argumentovať komunistickí fňukači.

Stavil by som sa, že najväčší nostalgici za érou socializmu sú na 80% voliči kedysi Mečiara, dnes Fica. Tých zvyšných 20% ficovoličov sú hajzlíci spolu s rodinnými príslušníkmi, ktorým je umožnené cicať štátny rozpočet. A tu je ten najbrutálnejší paradox. Vysvetlím.

Zrejme každý ficovolič závistlivo poškuľuje po rakúskych platoch a dôchodkoch (poškuľuje asi každý). Rakúsko malo po vojne rovnakú štartovaciu pozíciu ako Slovensko. Boli to porovnateľné krajiny a trhy. Pozrite sa, kde je dnes Rakúsko a kde Slovensko. No čo dumáte, prečo tomu tak je? Rakúsko je tam, kde je, len vďaka tomu, že mali jedno obrovské šťastie, že žiaden úchylný režim stalinského typu tam nezúril! Neviem, je to tak ťažko pochopiť? To, kam naša krajina padla majú na svedomí pajáci ako Fico a jeho oligarchovia zo štruktúr ŠTB, teda komunisti, tí, ktorí desiatky rokov terorizovali túto krajinu a urobili z nej žobrákov sveta.

Volíte vy brzdy tých, ktorí nesú priamu zodpovednosť za to, kde sa naša krajina ocitla a keďže komunista, eštebák, podliak, alebo chrapúň sa nikdy nezmenia, tak je smiešnotrápne, že smoklíte za úžasným socializmom. Kde mal vraj každý prácu. A všetci mali rovnako holé rite (čo je fatálny omyl, vôbec to tak nebolo). Kde každý kradol, podvádzal a klamal. Nuž a nositeľov týchto vlastností si volíte, aby naďalej kradli, klamali a hecovali najnižšie pudy vo vás a oni si mohli ulievať miliardy do daňových rajov.

Ako môžete vôbec vo sne očakávať, že prasce ako bývalí eštebáci a komunisti vám donesú raj na zemi? Závidíte každému, kto má viac, chceli by ste mať sami viac, závidíte Rakúšanom, Nemcom a kadekomu ich bohatstvo, ale očakávate, že vám to dajú ľudia, ktorí tento stav spôsobili a všetok majetok rozkradli. Či vtedy, alebo teraz.

Vykrikujete a nenávidíte Cigáňov, zúrite, že dostali od štátu domy, byty a zničili si ich, zdevastovali ich a vybývali. Viete čo? Niečo podobné sa odohralo aj v vo vašom vysnenom socializme, len s majetkom a štátom. Komunisti po vojne znárodnili (inak povedané, sprosto ukradli) stáročia zveľaďované majetky po inteligencii, podnikateľoch, sedliakoch a primitívny lumpenproletariát si ho rozobral, teda rozkradol. Výsledok? Všetko zdevastované. Vybývali sme si vlastnú krajinu. To je výsledkom režimu detí Stalina a Brežneva. Vykradnuté fabriky, 3.000.000 zlodejov (každý podľa svojich možností), verejný život prerastený primitívnymi psychopatmi, ekonomika na úrovni zaostalých rozvojových banánových štátov a polovica národa ostala z režimu trvalo lobotomizovaná.

Nechápem to, fakt nechápem. Isto, nechápem kopec vecí, nechápem kvantovú mechaniku, ani to, prečo sa chlapi vždy pozrú do šnuptichla a obdivujú svoj výtvor, keď sa vysniakajú. Ale hlavne nechápem, ako môže byť toľko jedincov tak prihoratých, že nedokážu pochopiť priamy súvis medzi surovým a neľudským režimom socializmu a dnešnou mizériou.

Nie režim po revolúcii je na vine, v akej prdeli sme. Na vine sú roky socializmu, ktoré z nás spravili zlodejov, klamárov, lenivcov a bezcitné kreatúry (samozrejme, že nie zo všetkých, ale z príliš veľkého množstva), ktoré zničili krajinu ekonomicky a morálne a nakoniec, po páde režimu sme na vine tohto marazmu my sami. Dali sme moc do rúk najprv Mečiarom, ktorý spáchal na krajine doslova Armagedon, rozdal ju možno štyrom klanom, šialencovi, ktorý vládol s mafiou a s kriminálnymi živlami neslýchanou brutalitou.

A posledných 10 rokov sme krajinu odovzdali eštebákom, zlodejom, mafii a komunistom. Ich reprezentantmi boli a sú zoskupenia okolo jachtára a hranatej hlavy, ktorá zháňa peniaze vlastnou hlavou. Iba pár rokov medzi týmito zmrdmi bola jediná medzera, trochu svetla v tme, kedy sa podarilo posunúť Slovensko vpred, z čoho žijú naši bandidti dodnes a parazitujú na štáte a eurofondoch ako rakovinový nádor. Nemať obrovské šťastie a nemať nejaký čas aspoň ako tak pravicovú vládu, tak dnes sme odpad Európy. Možno v nejakej únii s Moldavskom a Bieloruskom.

Viem, že vás nepresvedčím, lebo viera v Robertka je možno väčšia a fanatickejšia ako viera moslima v Alaha. Ale možno je aspoň zopár takých, ktorí ešte nezakrneli v hlavách úplne. Ak sa chceme mať lepšie, tak jednoducho niet inej cesty, ako poslať banditov do horúcich pekiel. Silu na to máme. Lebo našťastie, socializmus už skončil a na výber nemáme len jednu alternatívu KSČ.

Ja osobne ešte jeden raz trochu zabojujem, spravím, čo budem môcť, aby táto bezcharakterná a tupá luza zmizla, ideálne, ak by každého jedného z našil kmínov raz mohol súdiť súd zložený nie z bývalých komunistov a kúpených prasiat v talároch, ale naozaj nezávislý súd. Preto je sakra dôležité ísť voliť a hlavne voliť tých, ktorí z Gorilami a banditami zo Smeru nemajú vôbec nič spoločné.

boriskacani@gmail.com

V úradných hodinách? Čo tu chcete?

Predstavte si jednoduchého človeka, ktorý potrebuje dostať potvrdenie o tom, že je Slovák a hoci to má napísané na občianskom preukaze i v pase, nie je to dostatočným potvrdením jeho slovenskosti a potrebuje dostať potvrdenie na krajskom úrade, ktoré si ešte musí dať silnejšie potvrdiť apostilou toť na ministerstve vnútra v Mordore. Potom je už Slovákom ako sa patrí a môže sa s tým prezentovať aj v cudzine.

Prečo som sa vybral hľadať šťastie v potvrdzovaní papierov na slovenských úradoch? Pravda je taká, že sa chystám do chomúta mimo našej banánovej republiky a podmienkou toho, aby som tak učinil, je aj zväzok potrebných dokumentov, ktoré hovoria o tom, že tento krok môžem absolvovať aj mimo SR.

Začal som si tak postupne obiehať naše úrady, kde som pomaly dával do poriadku nový rodný list, potvrdenie o slobodnom stave, potvrdenie trvalého pobytu a potvrdenie o štátnom občianstve. Ak by ste však chceli nahradiť tieto potvrdenia kópiou potvrdenia, ktoré nosíte denne pri sebe, čiže platným OP, bude vám to na potvrdený tvrdý úd, pretože potrebujete na všetko oficiálny papier, ktorý nielenže musí byť opečiatkovaný príslušným vydávajúcim úradom, ale aj vyššie potvrdený apostilou, čo je niečo podobné ako Chuckovo Norrisovo pokývanie hlavou, akurát na štátnej úrovni Slovenskej banánorepubliky.

Pri zbere tejto byrokratickej úrody som začal na okresnom úrade mesta môjho trvalého bydliska. Požiadal som o vydanie nového rodného listu a potvrdenia o slobodnom stave a trvalom pobyte. Tu som sa stretol s prvou odpoveďou, že my také dačo nevydávame. Rodný list som dostal, ale pre ostatné tlačivá si mám ísť na okresný úrad. Na okresnom úrade mi pani vysvetlila, že oni tu také tlačivá nevydávajú, ale že mi ich len následne môže potvrdiť apostilou, ako to vykonala aj na mojom rodnom liste. Pani ma poučila, že potvrdenie o slobodnom stave, ktoré úrad nevydáva, sa premenovalo na potvrdenie o potvrdení, že SR už potvrdenia o slobodnom stave nevydáva a že v zahraničí to vyžadujú. No škoda. Kokot som bol ja, lebo som si pýtal zle. Keď som sa vrátil na mestský úrad a popýtal si potvrdenie o potvrdení že SR... a tak ďalej, hneď mi povedali, že toto je správne potvrdenie a že za ďalšiu päťku mi ho vydajú. Dostal som teda potvrdenie o potvrdení že potvrdenie netreba a šiel som si ho teda znova na okresný úrad potvrdiť. Z vyššej moci úradnej znovu vzišlo aj desať evry zožratých automatom na vydávanie kolkov. V tento deň som teda minul aj 45 eur na vydanie troch tlačív a ich vyššie potvrdenie. V okresnom meste som teda so zberom papiera skončil, lebo som sa dozvedel, že potvrdenie o štátnom občianstve dostanem v krajskom meste na Krajskom úrade. Schválne si pamätajte pojem Krajský úrad. Bude tu hrať ešte svoju rolu.

Piatok 10.00 ráno nasledujúci týždeň som sa dotrepal do krajského mesta. Pani z vrátnice ma poslala na tretie poschodie do čísla dverí 319. Keď som tam zaklopal, prekvapilo ma, že sa nikto neozýva a že sú aj dvere zamknuté. Kurva, žiadny oznam, žiadna informácia o tom, že kde tí ľudia sú. Potom mi už trošku para stúpla do hlavy, tak som prebehol celú chodbu a bez klopania som skúšal otvárať dvere. Išlo ma jebnúť, keď všetky boli zamknuté. Podišiel som ešte raz k dverám 319 a zatrieskal som v amoku päsťou na ne... neviem čo som čakal, ale dostavil sa zaujímavý efekt. Z dverí 323 vybehla pani, ktorá ma okríkla, že čo tu búcham a čo tu hľadám. Ja som jej vysvetlil, že idem za pani, ktorá tu pracuje a ktorá tu má dnes podľa „ordinačných hodín“ byť. Prvá otázka ma zarazila: „A máte to s ňou dohodnuté?“ Ako prvé mi napadlo, že keď raz kurva mám byť v práci vo svojej pracovnej dobe a riešiť ľudí, ktorí ma tu hľadajú, mal by som tu byť a nemal by som od nich požadovať dohodu o stretnutí, ale povedal som jej, že teda dohodnutí nie sme a že ona má byť v práci vtedy, keď má a že si nemusím dohodovať u nej audienciu. Staršia pani ma prebodla pohľadom, že či nie som drzý a stručne mi povedala, že pani je chorá. Ja som ju teda upozornil na to, že ale ani v ostatných dverách tohto oddelenia nikto nie je a že ja potrebujem dostať papier, ktorý mi tu majú, podotýkam v pracovnej dobe, vydať. Ona povedala, že môžem prísť inokedy, keď tu bude. Vtedy som si povedal, že kašlem na to a už som sa pomaly otáčal na päte, no hlas v hlave mi vravel, čo ti jebe? Necháš sa osrať úradníkmi? Opýtal som sa teda ráznejšie pani, že kto ona vlastne je, že tu obhajuje mámpičizmus úradníkov. Ona s hrdosťou zahlásila, že ona im je šéfka. Tak vravím hneď z fleku, že podávam sťažnosť na tých zamestnancov, ktorí tu majú dnes sedieť a bez akéhokoľvek oznamu tu nesedia a že podávam sťažnosť aj na ňu, že im to toleruje. Ona začala kričať, že kto som ja a že čo tu robím scény a potom som si už servítku pred ústa nedával. Povedal som jej, že ja sa jebem kvôli jednému papieru z Bratislavy do okresného mesta, kde ma pošlú do krajského mesta, najazdím 300 kilometrov v jednom smere bez toho, aby mi ich niekto preplatil, že si míňam dovolenku na tieto pičoviny a že ona mi povie ďakujem a príďte zas (Apu Nahasapeemapetilon rulz).

Môj rozhnevaný výraz a 197 centimetrov so 120 kilogramami telesnej hmotnosti asi na pani zapôsobili dostatočne, lebo sa ma opýtala, čo vlastne potrebujem. Keď som jej povedal, o čo sa jedná, povedala mi pomedzi zuby, že to mi vie vydať aj ona, a tak sme sa pekne dohodli, že keď jej donesiem ešte v ten deň kópie rodných listov mojich rodičov, tlačivo mi vydá. Behom hodiny som sa otočil aj s kópiami a za 10 evry som dostal to tlačivo. Jeho potvrdenie som však mohol dostať len na ministerstve v Bratislave. Ďalší deň dovolenky som minul na návštevu ministerstva vnútra, kde ma privítali na vrátnici dvaja policajti. Povedal som im, o čo ide a čo potrebujem a oni, na moje počudovanie, zobrali do rúk papiere a začali v nich hľadať telefóne číslo, na ktoré mám od nich z recepcie zatelefonovať. Ja som teda počkal, kým mi dajú klapku. Vedľa na telefóne som vytočil prvé číslo. Keď sa mi ani po minúte nikto neozýval, poprosil som ich o ďalšie. Dali mi ďalšie dve. Skúšal som sa dovolať na obe, ale nikto nedvíhal. So zväčšujúcim sa rezňom pod pazuchou som prišiel ku nim a poprosil ich, či nemajú sekretariát, ktorý mi to číslo dá. Tentokrát začali hľadať čísla nielen v papieroch, ale aj v počítači a dali mi ďalšie číslo. Keď som sa na to číslo dovolal, pani mi nadiktovala dve čísla z predchádzajúcich volaní. Informoval som o tom príslušníkov PZ SR a tí mi kázali byť neoblomným a stále na tie čísla skúšať volať. Tak som teda skúšal. Po troch minútach mi nasrdená pani zdvihla, že dobrýýý, že čo potrebujem, keď tak dlho zvoním. Vysvetlil som jej, čo potrebujem. Povedala, že ona s tým nerobí a dala mi meno panej, ktorá s tým robí. Pýtal som sa teda policajtov, či mi môžu dať na tú pani klapku. A čuduj sa svete, v hi-tech systéme papierového telefónneho zoznamu ministerstva vnútra táto osoba nefigurovala. Vtedy už prdli nervy aj im a zavolali ešte raz to číslo, kde som volal predtým a osobne si požiadali klapku na túto osobu. Tú potom posunuli mne a ja som sa konečne dovolal tam, kde som potreboval. O niekoľko minút prišla na recepciu pani, ktorá mi mala pečiatku apostily dať. Zaplatil som si teda kolok z automatu v hodnote 10 evry, ktorý som jej odovzdal aj s tlačivom, podotýkam Krajského úradu a ostal som čakať na recepcii na vybavenie. Po zhruba 7 minútach volá pani na recepciu policajtom, aby som ju kontaktoval. Povedali mi, že mám zavolať číslo, ktoré som volal naposledy. Ja som v tých číslach už mal zmätok, tak som ich poprosil, nech mi číslo povedia. „My nevieme“ zaznela odpoveď... ja som myslel, že ma už fakt jebne, tak som ich poprosil, nech mi ho nájdu. Po dvoch minútach mi ho poskytli, tak som tam zasa zavolal. Pani mi povedala, že na toto potvrdenie apostilu nedávajú. Keď som jej povedal, že to republika, kam sa idem ženiť vyžaduje, tak povedala, že mi to teda udelia. Nádej na zdárny koniec stúpala, keď vtom prišla pani na recepciu a odovzdáva mi nepotvrdený papier. Rezeň pod pazuchou sa zväčšil priamo úmerne zväčšenému pocitu búriacich sa nervov v mojej hlave. Pani mi s úsmevom podala tlačivo a upozornila ma, že je neplatné. Jediné, na čo som sa zmohol, bola otázka prečo... Odpoveď ma dojebala úplne. Lebo tlačivo je vydané pod hlavičkou Obvodného úradu, ktorý už neexistuje a má byť vydané pod hlavičkou Krajského úradu. A ešte mi s úsmevom povedala, že už s tou pani z krajského úradu volala a že sa môžem zastaviť po nové tlačivo, keď budem mať cestu okolo. Poďakoval som teda pani z ministerstva, pánom policajtom, vyšiel pred budovu, zapálil si cigu a neveriacky som pozeral na tlačivo, ktoré sa prestalo vydávať pred niekoľkými rokmi. Vtedy mi napadlo len jedno. Mobilinternet, kontakt na osobu, ktorá mi tlačivo vydala a rozhovor o tom, aké je to príjemné, keď sa jebete 300 kilometrov tam, 300 kilometrov nazad, zistíte, že papier je napiču a s úsmevom vám povedia, že zasa môžete prejsť 300 kilometrov, zobrať si ďalšie tlačivo a ísť ďalších 300 kilometrov, aby ste sa hodinu ako kokot nevedeli dotelefonovať tej pravej osobe a miesto dovolenky pri mori si tieto dni vyčerpať na neschopnosť úradníkov. Vtedy som naozaj stratil nervy a čudujem sa pani, že mi telefón nezložila, lebo ja by som takému károvi zložil hneď, ale vypočula si môj výlev až do konca, kde som nezabudol pripomenúť, že ja som si vedel urobiť voľno, ale že existujú ľudia, ktorí jednak nemajú čas ani financie na nezmyselné cestovanie po slovensku kvôli chybám úradníkov a že nemajú všetci auto a nemôžu sa uvolniť z práce, keď sa im zachce a skrátka som pomenoval všetko, čo mi napadlo a čím som si určite neprešiel len ja.

Po rôznych úvahách o práci zamestnancov štátnej správy a po zhliadnutí zbierky bonboniér a fliaš vo vitríne pani, ktorá mi na krajskom úrade vystavovala neplatné tlačivo, som si uvedomil jedno. Ak sa úradníkom podarí urobiť si ich robotu svedomite, to znamená tak, ako to od nás ostatných zamestnancov v neštátnej správe zamestnávateľ vyžaduje denne a nikdy nás za to nepochváli, dostanú za to prejav vďaky v podobe fľaše, kávy či bonboniéry, a pritom si plnia len svoju náplň práce. Naopak, ak sa im to nepodarí, však nič sa nedeje. Príďte zas, však vy niečo potrebujete. V neštátnej správe máte na to jeden rozhovor s managerom, potom druhý a idete do piče a nikto sa s vami nebaví. Však na túto pozíciu čaká ďalších 30 ľudí s rovnakými skills, aké máte vy. Prehnaný rešpekt a pokora pred úradmi a úradníkmi je prežitok totality, ktorý nedokážeme vykoreniť nijak inak, ako čakaním na vymretie týchto ľudských pozostatkov socializmu, ktorí dožívajú tak fyzicky, ako aj profesne na ich teplých štátnych flekoch, s ktorými sú zžitý na večné časy a nikdy inak žiaľ ešte aj v dnešnej dobe.

Palino14

Riziká silnejúceho novomarxizmu

Blížia sa parlamentné voľby a všetko nasvedčuje tomu, že prvý krát v novodobej ére slobodných volieb nebude k dispozícii nesocialistický variant. Privatizáciu, či znižovanie prerozdeľovania nesľubuje nikto.

Zato násilie a výpalníctvo v prospech oslovovanej skupiny sľubuje temer každý.

Štát je vykonávateľom legálneho(?) násilia na danom území. Vykonáva ho s cieľom prerozdeľovať prostriedky od ich tvorcov ku svojim klientom, ktorých je dnes populárne označovať „oligarchovia“. Ja sa vám pokúsim ukázať, že môže byť ešte horšie. Že tí oligarchovia môžu byť „menšie“ zlo už v najbližších voľbách.

V dobách, keď jednotlivec dokázal vyprodukovať statky sotva postačujúce na svoju obživu, nemal štát (vládca) žiadny zmysel. Jednoducho nebolo čo prerozdeľovať. Produktivita však postupne rástla a prerozdeľovanie (štát) začalo mať zmysel.

Monarcha (zemepán ...) nebral svojim poddaným „len“ desiatok preto, že bol taký ľudomil. Ale preto, že oni toho oveľa viac vyprodukovať nedokázali. Zároveň monarcha nemal možnosť poddaných vyžmýkať až na kosť a potom sa s nahonobeným odsťahovať niekde do Karibiku. Bolo v jeho životnom záujme zabezpečiť reprodukciu poddaných a zachovať ich schopnosť produkcie. Možno ste si to doteraz neuvedomili, ale dnešní vládcovia toto už nepotrebujú. A preto podporujú masívnu zamestnanosť na úkor demografickej krivky.

V americkom filme Lincoln si pozorný divák všimne, že hybnou silou snahy zrušiť otroctvo nebolo ani tak priniesť otrokom slobodu, ale presunúť čo najväčšiu časť otrokov do pracovného procesu vo fabrikách. Pretože tam vedeli vyprodukovať väčšiu nadhodnotu, ako na poliach.

Ešte pár rokov po zamatovej „revolúcii“ to bolo tak, že vládu mali pevne v rukách oligarchovia. Ktorí profitovali a stále profitujú zo štátnych „investícií“. Štát násilím zoberie pracujúcemu občanovi niečo cez polovicu ním vytvorených hodnôt a postaví z toho napríklad diaľnicu. Nikdy sa nedozvieme, či by si občan (napr. Veľkého Krtíša) za tie peniaze tiež želal práve diaľničný obchvat Bratislavy. Ale aspoň na prvý pohľad sa vybudovalo niečo konkrétne a užitočné aspoň časti nevládnucej vrstvy ľudí. Stavba diaľnice je samozrejme naviac predražená, často nekvalitná. Ale žiaľ, skutočne to môže byť ešte horšie.

Ako rastie produktivita, pribúda aj prostriedkov, ktoré je možné prerozdeľovať. Aj tá malá časť intelektuálov, ktorí po 1989 boli ku veľkému štátu kritickí, prestúpila na druhú stranu.  

No a tak sa Slovensko, ktoré časy ako-tak fungujúceho trhového systému v západnej Európe prežilo pod komunistami, dostáva na rovnaké chodníčky, ako bratské socialistické štáty v EuroSojuze.

Jedna vetva inovovanej vládnucej partie to berie cez „vedecký“ predaj strachu a vašej viny. Červení komsomolci sa transformujú na zeleno-melónových „ochrancov“ planéty a s elánom podporujú multi-miliardový klimatický biznis. Solárni baróni inkasujú dotácie na výstavbu normálne neefektívnej výroby elektriny, ktorú potom predávajú napríklad ako „palivo“ do elektromobilov, ktoré jazdia lacnejšie hlavne preto, že palivo do ich naftových konkurentov je zaťažené brutálnou daňou. Starostlivo vyberané firmy sa tešia na povinné zatepľovanie bytových domov, ktoré štát dobrovoľne-nasilu predáva pod marketingom nižších nákladov na kúrenie. Že nižšie náklady sa dajú dosiahnuť aj vybudovaním vlastnej kotolne a odpojením sa od centrálnych dodávok? Nuž nedajú, pretože na to potrebujete súhlas majiteľov tých centrálnych zdrojov a oni si už nájdu dôvod, prečo vám ho nedať.

Keby pred 10-15-timi rokmi niekto prišiel do novín SME a navrhol, že autorskú stranu bude pripravovať Michal Havran, verím tomu, že by ho vysmiali. V tých dobách napríklad Rado Ondřejíček v humne označoval havranov projekt srandovnou úpravou jeho podtitulu „Monde cocotique“.

Dnes je všetko inak. Rado s Michalom sú už ak nie kamaráti, tak na jednej mediálnej lodi: SME(socialisti), či Denník N(ovomarxizmu) sa posunuli k socializmu s výrazne beštiálnou tvárou. Hlavným zdrojom biznisu pre novú ľavicovú šľachtu, masívne podporovanú novomarxistickými médiami, sú „znevýhodnené“ skupiny obyvateľov. Ktoré šľachta prezentuje, že ide „chrániť“. Nuž, tá „ochrana“ je len inováciou mafiánskej ochrany, ktorú si musia platiť majitelia reštaurácií, barov a podobne. Podstatou „ochrany“ je fakturácia. V novej verzii pomáhači a chrániči fakturujú štátu, prípadne sú u štátu priamo zamestnaní.

Oligarcha ešte aspoň niečo vybudoval. Predražené, s veľkým otáznikom nad reálnou potrebou, ale výška škody bolo viac-menej limitovaná investičnou sumou. Ale aby ste mohli fakturovať napríklad právne služby zastupovania znevýhodnených v spore proti školskej „segregácii“, musíte na tú lavicu reálne odsúdených posadiť deti z rodín, ktoré bývajú v tej nešťastnej lokalite a ich rodičia si nemôžu dovoliť ich dopravu do vzdialenejšej školy.

Aby bolo možné vyfakturovať sociálne experimenty s „integračnými“ nálepkami, je nutné výrazným spôsobom zasiahnuť do života chudákov, ktorí sa ocitli v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Napríklad riešenie problému s emigrantmi je relatívne jednoduché, ale hlavne odskúšané civilizovanou spoločnosťou v Austrálii. Akurát toto riešenie by neprinieslo fakturačné dôvody pre novodobú ľavicovú šľachtu. Viete si predstaviť tie tisíce právnikov, prekladateľov, sociálnych pracovníkov, ktoré by dokázala zabezpečiť čo i len taká menšia vlnka imigrantov, ktorých Austrália vracia späť domov?

Ako argument pre obhajobu štátu sa používa koncept negatívnych externalít. Ktoré vraj vytvára čisto súkromná spoločnosť založená na voľnom trhu. Dnes sme vo fáze, keď je to práve štát, ktorý vytvára negatívne externality, ktoré by na slobodnom trhu nikdy nevznikli. Aby bolo možné neustále zvyšovať počty sociálnych pracovníkov, je potrebné generovať stále viac a viac sociálnych prípadov. Že vy sa o svoje deti vzorne staráte? Že vám sa nemôže stať, aby vám ho sociálka zobrala? Nuž prajem vám, aby to bola pravda aspoň dovtedy, kým nedosiahnu plnoletosť.

Novodobá vládnuca ľavicová šľachta má možno prestížne vzdelanie z univerzít po celom svete. Oproti tej z čias Metternicha však už žiaľ nemá mať prečo zábrany. Jej existencia a cudzopasný spôsob obživy už nie sú  viazané na určité územie. Keď už „pomôžu“ a „ochránia“ všetkých v Európe, môžu svoje ochranné chápadlá za dunenia humanitárneho bombardovania presunúť inde.Tibor Pospíšil

Ako socializmus umelo zväčšuje majetkové rozdiely

Zväčšujúce sa majetkové rozdiely sú celkom správne považované za vážny problém, ktorý môže prerásť v rozklad spoločnosti. Tragédiou debaty je však to, že ako vinník sa uvádza kapitalizmus. Ten kapitalizmus, ktorý je v tom úplne nevinne. Pretože sa v západnej spoločnosti nevyskytuje už dlhé desiatky rokov.

Skutočný kapitalizmus je totiž od slova kapitál. Kapitál je zasa odložená spotreba. Skutočný kapitalizmus vyžaduje, aby pred vznikom kapitálu bola odvedená práca a jej výsledky neboli spotrebované, ale odložené do budúcnosti. Čím je množstvo kapitálu jasne a silne obmedzené. Nikto predsa netúži pracovať od vidím do nevidím len preto, aby si potom výsledky svojej práce zaslúžene neužil, ale odložil ich kamsi do budúcnosti.

Ten paškvil, čo tu máme a ktorý ľavičiari celého politického spektra nazývajú kapitalizmom je v skutočnosti jedna veľká pyramídová schéma, vrcholný kúsok finančného sociálneho inžinierstva, ktorej hlavnou charakteristikou je masívne prerozdeľovanie hodnôt od jednej veľkej skupiny ľudí na majetkové účty úzkej skupiny vyvolených, ktorí sú zapojení na začiatku systému. Je pravdou, že na ten začiatok sa môže zapojiť ktokoľvek, kto má príslušné schopnosti. Čo však nemení nič na skutočnosti, že systém je umelo a násilím udržiavaná pyramídová hra.

Pyramídový kapitalista si od vás žiadnu odloženú spotrebu požičiavať nepotrebuje. Príde do banky, podpíše dlžný úpis a kapitál (nové, predtým neexistujúce peniaze) je na svete. Týmto novým kapitálom potom platí za vašu prácu. Pyramídový kapitalista sa k novým peniazom dostane ako prvý; je to on, kto rozhodne, akú časť si ponechá vo svojom majetku a akú časť reálne použije na následné (po vzniku kapitálu) vytvorenie skutočných hodnôt.

Ale on si tie nové peniaze nemusí požičiavať osobne. Dlžný úpis (hypotéku) podpíšete aj vy, keď si chcete kúpiť nehnuteľnosť. Najprv vzniknú nové peniaze a až následne nové nehnuteľnosti. A keďže pyramídový kapitál nepodlieha obmedzeniam kapitálu skutočného, jeho objem môže rásť do astronomických výšok. To ale neplatí o množstve hodnôt, ktoré sú pomocou umelo vytvoreného pyramídového kapitálu vytvorené. Počet občanov zďaleka nerastie pyramídovým tempom, počet reálne potrebných nehnuteľností je preto oveľa nižší, ako počet tých, čo budú úplne zbytočne postavené.

Bežný človek nevie pochopiť, ako je možné, že všetci majú dlžoby. Komu to vlastne tie peniaze dlhujú? Parádna živná pôda pre gazdinky a ich Sobotné Vysávače, či lyžiarske magazíny Zjem aj Vlek. Pritom skutočnosť je oveľa prozaickejšia: každé jedno euro, ktoré máte v peňaženke, alebo na svojom účte si niekto musel v minulosti požičať. Všetky peniaze vznikli podpisom dlžného úpisu.Suma dlžôb a suma kladných zostatkov na účtoch sa musia v bankovom systéme rovnať.

Pre banku je váš vklad pasívom. Je to záväzok banky vyplatiť vám sumu, ktorú na účte máte. Aktívami banky sú dlžné úpisy, na základe ktorých tie peniaze vznikli. Suma aktív a pasív musí byť vyrovnaná. Ak hodnota aktív banky klesne, banka má veľký problém. A problém jednej banky hrozí prerásť do problémov (run na banky) celého bankového sytému krajiny, či zoskupenia štátov, platiacich rovnakou menou, napríklad eurom.

Čo sa však v pyramídovom systéme logicky a nevyhnutne stane: aktíva (nehnuteľnosti, či iné investície) boli vytvorené umelo. V rádovo vyšších objemoch, ako dokáže trh reálne upotrebiť. Vznikajú rôzne investičné bubliny. Dot.com, nehnuteľnosti, komodity, štátne dlhopisy ...... Vysoká cena aktív je držaná umelo pyramídovým systémom stále nových a nových pôžičiek. Systémom dopĺňania nových peňazí do systému, proste nevyhnutnou a pre systém životodarnou infláciou. Reálne nikto nepotrebuje ani toľko nehnuteľností, ani toľko investícií, ani toľko korupcie, ehm štátnych dlžôb. V skutočnom kapitalizme by toľko „aktív“ nikdy nebolo vzniklo. Trhovo nevyhnutný pokles cien aktív je však pre pyramídový finančný systém pohroma.

Ak si v súčasnej dobe budete pozorne čítať ekonomické správy, špeciálne správy, týkajúce sa ECB (Európska centrálna banka), dočítate sa, že kvôli hrozbe deflácie bude ECB na trhu vykupovať aktíva. Deflácia je pritom len vítaná výhovorka. Aktíva musí ECB vykupovať preto, aby pyramída prežila. Pričom priliehavejší význam pojmu „aktívum“ je v danom prípade skôr investičný šrot. Banky, ani nikto iný nemá dôvod predávať do ECB skutočné aktíva, ktoré majú nejakú skutočnú trhovú hodnotu a dá sa s nimi reálne obchodovať. ECB bude vykupovať aktíva, o ktoré je na trhu malý záujem, resp. ich trhová cena nezodpovedá hodnote, s ktorou ju majú banky zaúčtované na strane aktív. Lebo presne o to ide. Umelo udržať rovnováhu v súvahách bankového systému.

Sociálne finančné inžinierstvo v podaní ECB (a ostatných centrálnych bánk) teda bude umelo udžiavať hodnotu „aktív“, ktoré sú vo vlastníctve malej skupiny ľudí. Nie, nie je to žiadne sprisahanie. Medzi tých ľudí môžete patriť aj vy. Ale opäť to nemení nič na tom, že hodnota aktív úzkej skupiny ľudí bude držaná na netrhovo vysokých úrovniach umelo, socialistickým systémom menovej politiky. Všetko pre blaho spoločnosti (vyvolených).

No a tak sa stane, že na trhu bude neskutočne veľké množstvo nepredajných nehnuteľností, pretože ich cenu niekto drží umelo vysoko nad skutočnou trhovou. Len preto, aby pokles ceny týchto skládok investičného šrotu nespôsobil kolaps umelého pyramídového finančného systému. Na druhej strane budú možno ľudia, ktorí nemajú kde bývať, pretože netrhovo vysoké ceny nehnuteľností si nemôžu dovoliť a tak vysokú sumu si už nedokážu z pyramídy požičať, pretože tá narazila na tvrdý strop reality.

Je tragédiou súčasnej spoločnosti, že ako „pravicové“, či „pro-trhové“ sa majú tú odvahu označiť aj médiá, ktoré ekonomický systém vidia očami Vladimíra Baláža, či Thomasa Pikketyho. Títo súdruhovia vidia riešenie jednoznačne: socializmom umelo nafúknuté majetkové rozdiely chcú riešiť komunistickou daňou z majetku. Tak schválne, ako to bude vyzerať v našom modelovom príklade s nehnuteľnosťami:

Povedzme, že bežný byt má hodnotu 50.000 eur. Zo začiatku nebude majektová daň vysoká, nech sú to „skromné“ 2% ročne. To pre vás znamená nový výdavok 1000 (slovom: tisíc) eur ročne. Na ktoré si budete musieť zarobiť prácou. Pretože veľká väčšina ľudí si na živobytie zarába výlučne prácou, každá daň (aj DPH, aj iné majetkové dane) je pre veľkú väčšinu len daň z príjmu, daň z práce.

A ako to bude vyzerať z podľadu bohatého rentiéra, ktorý vlastní nehnuteľnosti nielen na bývanie, ale aj ako investíciu? Ako prvé po zavedení dane z majetku sa mu jeho portfólio nehnuteľností rozšíri. Nemálo ľudí si totiž nebude môcť dovoliť platiť daň z majetku (bytu v osobnom vlastníctve), pretože ten byt im predsa nezarába a ďalšia položka, ktorú je nutné financovať z príjmu z práce sa do rodinného rozpočtu už proste nezmestí. A tak pôvodný majiteľ bytu ho predá a bude v ňom žiť ako podnájomník. Majetkové dane bude platiť bohatý vlastník nehnuteľností.

Pre toho je však situácia odlišná. Jeho nehnuteľnosti na seba zarábajú. Platíte mu predsa za prenájom. Ktorým takto sprostredkovane budete reálne tú majetkovú daň z časti  platiť aj vy. Pričom však naďalej budete čítať Baláža a Pikketyho a budete im tlieskať, ako vyrovnávajú majetkové rozdiely. No a o tom to celé je. V tom je neskutočné kúzlo a majstrovstvo socialistickej politiky.

Socialisti vás dokážu presvedčiť, že je to všetko vo váš prospech. Stúpajúce ceny, majetkové dane, regulácia (čítaj zachraňovanie) bankového sektora, podpora „investícií“ z vašich skromných príjmov, emancipácia žien (nárast obmjemu a teda pokles ceny pracovnej sily), právo na eutanáziu (reálne riešenie vytunelovaného dôchodkového systému) ....... A tých „liberálov“, čo sa na tom dokážu dobre uživiť. Keby som mal na to žalúdok, tiež by som konvertoval podobne, ako Rado Baťo a jemu podobní.

 Tibor Pospíšil