sobota 1. decembra 2018

Neviete pán Lajčák, bude na Vianoce doma aj Zuzana Hlávková?

Opakuje sa to už roky. Hlavné mesto spí, nikde nikoho. Len jedno auto skoro nadránom v prvý sviatok vianočný pravidelne naberá na diaľnici smer viedenské letisko. Otec , tak ako každý rok, zodpovedne šoféruje, aby svoju jedinú dcéru bezpečne doviezol na letisko a potom už len verí, že jej v tom veľkom svete nikto neublíži.
Sedím na sedadle spolujazdca a snažím sa zakryť slzy. Hovorím si, kto doje toľko vyprážaného kapra  a  nemala by si plakať, veď toto je jej jediná šanca.  Získať čo najkvalitnejšie vzdelanie a tak voľbu budúcnosti v krajine, kde bude žiť. V krajine, ktorá si múdrych mladých neskazených ľudí váži a otvára im dvere neobmedzených možností. Lebo aj také sú!  Mala by som predsa plakať od šťastia, že sa to mojej jedinej dcére podarilo. Veď nie si jediná, poznám takých rodín veľa!
Áno, bude mi chýbať, ale toto je jej jediná šanca do budúcna! Detí, ktoré od života čakajú pravidlá, spravodlivosť, či morálku.  Cítim obrovský hnev na politikov, ktorí vyháňajú naše deti za hranice. Myslím na rodičov, ktorí svoje deti odvážajú na letiská skôr, ako sa Vianoce vôbec začnú. Myslím na rodičov, ktorí pre skazených slovenských politikov na Vianoce nebudú s rodičmi, lebo žijú ďaleko. Ako doma dojedajú vyprážaného kapra, ktorého nemá kto jesť. Aj na  smutnú poľskú reklamu, kde si deduško kúpi knihu pre samoukov angličtiny, aby sa raz  vedel dohovoriť s vnučkou. Budeme takí osamelí aj my s manželom?
„Mami, ak ma budeš hľadať, budem teraz v Oslo, potom odletím na Miami, ale tam budem na škole iba deň, lebo letíme na sústredenie,“ informuje ma zo zadného sedadla dcéra, ktorú som už raz na zemeguli nevedela nájsť. „Som na Islande, som v Kanade, som v Texase, som Izraely , som v Nórsku, som…,“ mladým, je už aj planéta malá. Myslím na to, či som toto naozaj chcela. Hľadať jedinú dcéru po celej planéte. 23 ročnú slečnu,  ktorá dospela v štrnástich, keď sama odcestovala do Austrálie. Nie nechcela. Je mi za ňou veľmi smutno napriek tomu, že keď príde domov na tri dni postaví celú rodinu do pozoru, prevráti všetko hore nohami a zasa na mesiace odletí.
Aj vtedy, keď ma za tri dni vytočí tak, že by som ju na lietadlo posadila o deň skôr.  Nie nechcela, ale viem, že je to pre ňu to najlepšie. Dostať šancu.  Viem, že tu  „doma“ len ťažko.
„Mami nebuď smutná, veď sa v máji uvidíme! A ostanem doma 2 týždne a potom sa už presťahujem. Veď sa chcem postaviť na vlastné nohy a niečo veľké dokázať!“ zahlási na zadnom sedadle veselým cinkavým hlasom jediná dcéra, ktorá svoju budúcnosť nevidí na Slovensku.
Som šťastná, keď si predstavím, ako presne vie čo chce. Dokázať veľa mimo Slovenska.
„Vieš mami, keby si videla, ako tam platia pravidlá! Tam si nikto nič také nedovolí ako na Slovensku, dokonca ani papierik pustiť z ruky. Tam je tak čisto! A všetci dodržiavajú pravidlá. Je to krajina, v ktorej by som chcela žiť,“ povie nadšene a mne zviera srdce.
Na druhej strane ma zalieva pocit blaženosti, že dcéra naplno využila šancu, ktorú jej ponúkol život. Zbaliť sa a odísť tam, kde si jej hodnoty budú vážiť a ona ich.
Objímame  sa na letisku a ja jej nenápadne voniam vlasy. Bude trvať mesiace, kým opäť pocítim ich vôňu. A pocítim ju ešte vôbec? Necítim sa dobre, choroby sa len kopia.  Mám jej to povedať? Sú to mesiace a za ten čas sa môže veľa zmeniť….. Objímam ju, akoby to bolo posledný raz. Ani som netušila, že také hrachy dokážem z očí vypúšťať.
Presne toto sa odohralo pred dvoma rokmi. Dnes už natrvalo žije v Oslo, kde si zakladá rodinu. Spláca hypotéku za dom, auto, pôžičky… Žije normálny život v normálnej krajine, ale Slovensko to nie je a ani nebude. Ale tohto roku na Vianoce pricestuje aj so svojim novým domácim miláčikom. „Snáď ten psík bude po slovensky rozumieť,“ zamyslím sa nahlas.
Rozmýšľam, koľko takýchto detí už politici zo Slovenska za 29 rokov demokracie vyhnali a koľko rodičov je  počas Vianoc samých so slovníkmi v rukách… Neviete pán Lajčák, bude na Vianoce doma aj Zuzana Hlávková?
Lucia Tomečková

nedeľa 24. júna 2018

Smer ide rozdávať klobásy. Z ukradnutého prasaťa.

Pán premiér!
Nie tak dávno ste nám oznámili a vlastne denno denne oznamujete, že tu dáte na rozvoj regiónu milión, tam zase dva a inde trebárs štyri. Neprejde snáď žiadna aktualizácia tlačových správ bez oznámenia, že vláda na čele so Smerom ide znížiť vek odchodu do dôchodku, ponúknuť lyžiarske zájazdy zadarmo, alebo  zaplatiť obedy deťom v školách. Ako bonul, pardón bonus, onedlho pridáte záruku ideálneho počasia počas letných dovoleniek a kopy snehu v čase zimných lyžovačiek. Neskôr sa síce zistí, že s tou pomocou regiónom to až také žiarivé nie je, lebo sľúbené peniaze sa nedajú čerpať z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že administrácia je natoľko náročná, že by si obce na ňu museli najať Našu, vlastne vašu firmu, ktorej práca bude dvakrát drahšia, ako dotácia samotná. A ten druhý dôvod je omnoho jednoduchší. Tie peniaze jednoducho vaša vláda nemá. Takže ak vláda nemá peniaze, ktoré sľubuje, nastaví podmienky na ich čerpanie tak, aby sa ani náhodou nedali splniť. Voláte nás naoko k stolu hojnosti, ale nám to začína pripomínať Imrove narodeniny, ktoré oslavoval v krčme a na ktoré nás pozval. Podmienkou bolo, že sme museli prísť všetci triezvi a nalačno a rovnako triezvi a nalačno sme museli aj odchádzať… Teraz ešte čakáme, kedy nám sľúbite lekára do každej dediny a hrobára do každej rodiny. Ale aj tých si napokon zaplatíme sami, pretože kadiaľ raz prešiel Smer( a v zdravotníctve sa prechádza už 10 rokov), nerastie nieto tráva, ale ani burina. Zanechávate za sebou spálenú krajinu. Iba Vaša grófka veĺkostatkárka dokazuje, že na nej vie vypestovať repu. A ak aj nie, dokáže na ňu aspoň ukradnúť dotácie. Cez televízne obrazovky a tlačové konferencie nám posielate pozvánky na dedinské veselice, kde sa podáva lístok na vlak zadarmo a v tombole šťastlivci vyhrajú možnosť odfotiť sa s vami, s predsedom, Jasaňom, Troškovou, Roškovou, Baštrnákom. Fotenie máte napokon v Smere veľmi radi, stačí si spomenúť na „Zátišie priateľstva“ vášho vraj ústavného experta Madeja s talianskym mafiánom Vadalom-fotografia priložená. Ale sú aj menej odvážni, trebárs Petrák, Brixi, Číž. Napriek tomu, že mali mafiána na FB medzi priateľmi, teraz sa už naľakali vlastného prdu a žiadny z nich sa k nemu nepriznáva. Ak to takto pôjde ďalej, zaprie ho onedlho aj Trošková. Akurát má smolu, že on nikdy nezaprie ju, ani Jasaňa, ani predsedu! Až priveľmi sa už začínate v Smere podobať na mexickú narkomafiu, ktorá nechala vyvraždiť polovicu dediny, ale tej druhej, preživšej časti, postavila malú nemocnicu. A preživšia časť sa musela povinne cítiť šťastná! Váš predseda ako polopríčetný bľakoce o celosvetovom protislovenskom sprisahaní a váš poslanec Blaha, asi v snahe zahrať si hlavnú úlohu v americkom filme Blbý a blbší najblbšieho, načiera do obdobných duševných výkalov a konšpiračné plátky, v ktorých sa nedá nájsť nič okrem nenávisti a ľudskej tuposti, označuje za dôveryhodnejšie ako klasické médiá.
Pán premiér. Smer je dnes už stranou, ktorú asi najpresnejšie pomenoval Móricko, keď sa učiteľka v škole pýtala detí, ku komu by ho prirovnali. Anička povedala, že k svojej mamičke, lebo keď je chorá, podá jej lieky. Janko ho prirovnal k oteckovi, lebo ho ochráni pred zlými chlapcami z ulice. Akurát Móricko povedal, že by Smer prirovnal k ich susedovi. Keď uveličená učiteľka chcela poznať dôvod takéhoto nezvyčajného prirovnania, objasnil jej to : Viete pani učiteľka, ten chrapúň nám ukradne ráno sliepku, na obed ju zožerie a večer nám ju ešte pomáha hľadať.
Už iba na záver. Možno vám to ešte nedocvaklo, ale občania tejto krajiny, minimálne väčšina z nich nechovala prasa preto, aby ste im ho ukradli, nechali zožrať vašim ľuďom a im hodili pod stôl ohlodanú kosť! Takže nepomáhajte nám hľadať naše sliepky. Prestaňte ich kradnúť!
Aj keď možno neuveríte, ale každým dňom je menej a menej voličov, ktorí vás majú radi. Ale rovnako každým dňom je viac a viac takých, ktorých môžete mať radi vy!
A úplne, ale skutočne úplne na záver vám odkazujem výrok Karola z našej krčmy, ktorý počul tárať nezmysly vášho predsedu o ulici : Kým tá ulica štrngoce iba kľúčami od bytov a žiada váš odchod, môžete byť ako tak pokojný. Ale ak tá ulica zoberie do rúk kľúče francúzske a zabúcha nimi na dvere vašich honosných kancelárií, ktoré ste si vybavili luxusným nábytkom z daní murárov, tesárov, strojárov, šoférov, infromatikov, učiteľov, lekárov, už bude pre vás neskoro!
A o tom sa potom budú učiť deti v škole ako o dni, keď prišlo ku kľúčovému okamžiku v slovenských dejinách!
Peter Cvik